Výročie sarajevského atentátu ukázalo, že stredná Európa žije ešte vo väčšom dejinnom chaose, ako sa zdá. Karl Habsburg v rozhovore pre Lidové noviny tvrdí, že jeho zavraždený predok pripravoval také reformy ríše, ktoré by viedli k spravodlivej účasti všetkých jej národov na politickej moci. Karl Habsburg v tejto a iných otázkach zavádza.

↗

František Ferdinand d'Este je dnes v československém středním proudu líčen přibližně tak, jak byl zahrán ve filmu Jára Cimrman ležící, spící Petrem Čepkem (vlevo) . Repro archiv Csfd.cz

Za boľševika považovali naši rodičia prvú Československú republiku za zlatý vek našej prosperity a demokracie aj keď vedeli, že kvalita medzivojnovej spoločnosti medzi sa nedá porovnávať s tým, čo dosiahla západná Európa po druhej svetovej vojne. Masarykova republika inšpirovaná socializmom a slobodomurárstvom nemala čas a neskôr ani odvahu brániť svoje ideály. Istým spôsobom sa stala obeťou postmonarchistického resentimentu, ktorý ovládol strednú Európu, zneistenú predstavou, že po storočiach dedičnej a z vôle božej monarchie sa bude musieť spravovať sama.

Takýto obraz prítulnej prvej republiky v priebehu 90. rokov silnel, až sa nakoniec pretransformoval na historický paškvil, v ktorom Československo nehralo úlohu víťaznej krajiny nad Habsburgovcami, ale predstavovalo harmonický prechod od absolutizmu k republike. Spomienkový revizionizmus spôsobuje, že Habsburgovci dnes vystupujú, podobne ako ich nedávno zosnulý rodinný patriarcha, syn posledného cisára, Otto von Habsburg, ako kultúrny a historický lepok tejto časti Európy.

Habsburgovci radi zdôrazňujú, že hovoria takmer všetkými jazykmi ríše, aj slovensky, alebo sa ich učia. Udržiavajú neviditeľnú monarchiu ceremóniami a liturgiou, mŕtve telá svojich členov nechávajú pochovávať vo Viedni, srdce pri Györi, odprevádzaní sú chorvátskymi, českými a slovenskými arcibiskupmi. Habsburgovci pestujú obraz avantgardnej rodiny, ktorá prorocky už pred 800 rokmi prekonala myšlienku národného štátu konceptom nadnárodnej božej monarchie. Rakúsko-Uhorsko vystupuje dnes ako vrchol gastronomickej ekumény, kde Dalmatíci, Maďari, Slezania a aškenázki židia svorne piekli múčniky a chodili na koncerty Haydna a Mozarta.

V skutočnosti bola Rakúsko-Uhorská monarchia najzaostalejším štátom Európy. Rakúska polícia mala pred začiatkom prvej svetovej vojny takmer sto tisíc udavačov, ekonomicky zaostávala za Britániou alebo Francúzskom desiatky ak nie stovky rokov, mala primitívne politické inštitúcie ničené korupciou a na svoju záchranu použila najprimitívnejšiu zbraň — vyvolanie vojny. Habsburgovci, podobne ako Romanovci nepochopili, že Európa sa koncom 19. storočia zmenila a neboli schopní reformovať svoje krajiny tak, aby sa nestali najnenávidenejšími rodinami. Dedičný model vlády ukázal, že negarantuje kontinuitu ako radi zdôrazňujú monarchisti, ale naopak, vedie k degenerácii politického myslenia a zbavuje dynastie vizionárskych imperatívov vlády.

Habsburská ríša sa už roky pred vyvolaním vojny stiahla z reálnej politiky do ceremoniálnej politickej teológie a svoju vnútornú súdržnosť budovala inflačným udeľovaním šľachtických titulov až do takej miery, že ktorýkoľvek flámsky obchodník s ovčou vlnou sa mohol stať za primeranú sumu uhorským grófom, alebo barónom. Namiesto toho, aby aspoň pochopili multietnický potenciál svojej ríše, potláčali odpor a snažili sa o unifomizáciu jazykov a náboženstva. V období začínajúcej emancipácie Európy organizovali Habsburgovci útlak, čím iba potvrdzovali svoju reputáciu zaostalého a necitlivého rodu.

Keď v týchto dňoch čítam, že Ríša bola vlastne predchodcom Únie a je škoda, že zanikla, pretože sa nám okrem iného skurvili recepty na Sachertortu, tak si spomeniem na to, že väčšina politikov prvej Československej republiky, bola v exile a zdrhala pred rakúskymi tajnými.

Ak máme nejaké dedičstvo z Rakúsko-Uhorska, niečo, čo nám bude navždy pripomínať, že sme boli súčasťou bezprávia, tak sú to fízlovské metódy, na ktoré nadviazali ľudáci a ŠTB, ranné nemocničné vizity o šiestej, v čase, keď nechávajú v civilizovanom svete pacientov spávať, nacionalizmus, ktorý Habsburgovci neprekonali, ale vždy inštrumentalizovali tak, aby sa Česi chvíľu cítili na koni nad Srbmi a Srbi nad Galíčanmi. To, že máme problémy, že stále nevieme, či by sa stredná Európa nemala stať politickou regionálnou entitou, aby nás už neohrozovalo Rusko a Nemecko, či nie je správne prekonať formát V4 a otvoriť niečo, kde je priestor aj pre germánske myslenie, ešte neznamená, že musíme počas výročia začiatku Veľkej vojny čítať servilné články o tom, v akom krásnom svete by sme žili, keby nám vládli Habsburgovci.