„Máte presne minútu a pol na to, aby ste si pobalili doklady a minimum vecí na cestu!“ Mňa samotného zaskočil chladný až krutý tón, ktorým som túto vetu vyslovil. V bežnom živote nezvyknem rozkazovať a už vôbec nie mojim rodičom. Táto veta však ešte viac zapôsobila na nich. Otec a mama, ktorí ešte včera nechceli ani počuť o odchode z mesta a krajiny odrazu bez akýchkoľvek námietok začali baliť veci. Vedeli totiž, že to, čo hovorím, myslím vážne a ak neurobia to, čo od nich žiadam, odídem sám. Bez nich.

Tu musím odbočiť, aby som trochu priblížil kontext. Od prvého dňa vojny sa nikto z môjho okolia nebál. Necítili sme strach ani únavu, aj keď nikto z nás za uplynulý týždeň nespal viac ako dve-tri hodiny. Cítili sme len nekonečnú vďaku a hrdosť na náš národ, statočnosť našich vojakov a partizánov, hasičov, zdravotníkov a pracovníkov komunálnych služieb. A tiež sme cítili obrovskú nenávisť voči jednej jedinej osobe. Voči nemu.

Putin počítal, že obkľúčenie Charkova bude hotové za jeden-dva dni. Svojim vojakom sľúbil, že ich budú vítať s kvetmi a ruskými vlajkami. Ako osloboditeľov. Taký zbesilý odpor rozhodne nečakal. Vo výsledku sa ruskí okupanti prakticky nedostali bližšie k mestu. Naopak, pri Charkove utrpeli veľké straty. A keď konečne pochopil, že sa jeho armáda nedostane cez obranu mesta, vydal rozkaz bombardovať obývané štvrte, školy, škôlky, nemocnice a historické centrum mesta. Zúfalý čin urazeného egomaniaka. Vtedy som pochopil, že sa nezastaví pred ničím. Že chce úplne zničiť naše mesto.

Strach sa však nedostavil ani vtedy. Naopak, ľudia sa proti agresorovi spojili ešte viac. V radách humanitárnej pomoci panovala bratská atmosféra. Neznámi ľudia sa k sebe správali ako ku svojej najbližšej rodine. Do boja sa zapojili absolútne všetci. Od hackerov, ktorí zaútočili na ruské vládne stránky až po dobrovoľníkov aktivít každého druhu. Bojovali všetci, bez výnimiek.