„Máte presne minútu a pol na to, aby ste si pobalili doklady a minimum vecí na cestu!“ Mňa samotného zaskočil chladný až krutý tón, ktorým som túto vetu vyslovil. V bežnom živote nezvyknem rozkazovať a už vôbec nie mojim rodičom. Táto veta však ešte viac zapôsobila na nich. Otec a mama, ktorí ešte včera nechceli ani počuť o odchode z mesta a krajiny odrazu bez akýchkoľvek námietok začali baliť veci. Vedeli totiž, že to, čo hovorím, myslím vážne a ak neurobia to, čo od nich žiadam, odídem sám. Bez nich.

Tu musím odbočiť, aby som trochu priblížil kontext. Od prvého dňa vojny sa nikto z môjho okolia nebál. Necítili sme strach ani únavu, aj keď nikto z nás za uplynulý týždeň nespal viac ako dve-tri hodiny. Cítili sme len nekonečnú vďaku a hrdosť na náš národ, statočnosť našich vojakov a partizánov, hasičov, zdravotníkov a pracovníkov komunálnych služieb. A tiež sme cítili obrovskú nenávisť voči jednej jedinej osobe. Voči nemu.

Putin počítal, že obkľúčenie Charkova bude hotové za jeden-dva dni. Svojim vojakom sľúbil, že ich budú vítať s kvetmi a ruskými vlajkami. Ako osloboditeľov. Taký zbesilý odpor rozhodne nečakal. Vo výsledku sa ruskí okupanti prakticky nedostali bližšie k mestu. Naopak, pri Charkove utrpeli veľké straty. A keď konečne pochopil, že sa jeho armáda nedostane cez obranu mesta, vydal rozkaz bombardovať obývané štvrte, školy, škôlky, nemocnice a historické centrum mesta. Zúfalý čin urazeného egomaniaka. Vtedy som pochopil, že sa nezastaví pred ničím. Že chce úplne zničiť naše mesto.

Strach sa však nedostavil ani vtedy. Naopak, ľudia sa proti agresorovi spojili ešte viac. V radách humanitárnej pomoci panovala bratská atmosféra. Neznámi ľudia sa k sebe správali ako ku svojej najbližšej rodine. Do boja sa zapojili absolútne všetci. Od hackerov, ktorí zaútočili na ruské vládne stránky až po dobrovoľníkov aktivít každého druhu. Bojovali všetci, bez výnimiek.

Prvé náznaky strachu sa objavili až po niekoľkých dňoch bombardovania a ostreľovania mesta. V tomto momente som podľa zvuku už spoľahlivo rozlišoval rôzne vraždiace ruské „hračky“ a vedel som, čo robiť napríklad v prípade útoku rakiet Grad alebo stíhačiek. Vedel som tiež rozlíšiť útoky okupantov a protiútoky ukrajinskej armády. Znie to naozaj neuveriteľne, ale stihol som si na to všetko už zvyknúť.

Balistický útok na Námestie Slobody (aké symbolické!) však šokoval aj mňa. Vedeli sme, že sa nesmieme báť, že práve to chce Putin dosiahnuť. Zastrašiť a demoralizovať civilné obyvateľstvo. Nebáli sme sa ani vtedy, keď ruská stíhačka zničila Palác práce, ktorý sa nachádzal niekoľko desiatok metrov od nášho domu. Tlaková vlna povybíjala takmer všetky okná na okolitých domoch a v plastovom ráme na balkóne nášho bytu pristal úlomok rakety.

Podobný úlomok zasiahol nášho suseda z vedľajšieho bytu do spodnej časti brucha, keď vo dvore venčil psa. Nakoľko bývame na siedmom poschodí a všetky výťahy boli od začiatku bombardovania zastavené, bolo veľmi ťažké dostať ho do bytu.

Vtedy už aktívne prebiehala evakuácia civilistov z mesta. Dostať sa na železničnú stanicu bolo takmer nemožné. Nespočetné množstvo taxikárov bolo ochotných zobrať pasažierov na stanicu a pýtali si dvesto-tristo eur za pár kilometrov cesty. Charkov bol pod intenzívnym ostreľovaním a bombardovaním, takže presun pešo po meste bol nemožný. Chvíľu sme uvažovali nad prechodom cez prázdne tunely metra.

Nejakým zázrakom sa nám predsa len podarilo spojiť s taxikárom, ktorý nielenže bol ochotný po nás prísť, ale ani nechcel žiadne peniaze navyše. Povedal, že nás odvezie podľa platného cenníka. V tej chvíli som pochopil, že toto je naša posledná šanca dostať sa z tohto pekla preč. Už o dve minúty sme nastupovali do auta.

Nikdy nezabudnem na výraz tváre toho vodiča. Bolo vidieť, že veľa dní nespal a že už dávno prestal vnímať okolitý chaos ako realitu. Neveriacky sa pozeral na zničené centrum mesta a keď sa s nami lúčil, položil otázku, od ktorej ma zabolelo srdce a vyhŕkli mi slzy. Opýtal sa: „Tak čo? To je asi koniec?“ Objal som ho a povedal, že toto je, naopak, iba začiatok.

Na železničnej stanici ma prekvapilo obrovské množstvo opustených domácich zvierat. Nešlo o svorky pouličných psov, ktoré sa v meste objavili už v prvých dňoch vojny, ale o udržiavané, drahé plemená, opustené majiteľmi, ktorí odcestovali bez nich. Pre mňa osobne to bol paradoxne jeden z najsmutnejších momentov celej cesty.

Veľmi šťastnou náhodou sme dorazili na stanicu tesne pred zákazom vychádzania o 18:00. Fakticky to znamenalo, že ďalší utečenci sa počas večera už neobjavia a máme šancu odísť, ak nie najbližším, tak aspoň nasledujúcim vlakom do Ľvova. Nálada v budove stanice bola podstatne lepšia než v meste a nekazili ju ani periodicky sa ozývajúce výbuchy v okolí budovy.

Do vlaku nastúpili všetci rýchlo a disciplinovane a po nejakej chvíli sme sa konečne pohli. A práve vtedy som po prvýkrát od začiatku vojny dostal skutočný strach. Predstavte si vlak plný ľudí. Utečencov. Pohybuje sa veľmi pomaly a v absolútnej tme, aby ho zo vzduchu nebolo vidieť. Je ťažké to vysvetliť, ale tak zraniteľne som sa necítil ani pri ostreľovaní mojej rodnej štvrte.

Nebol som však pripravený ani na to, čo uvidím o necelých dvadsať hodín vo Ľvove, cez ktorý väčšina utečencov smerovala do Poľska. Desiatky tisíc ľudí, zúfalstvo, plač, agresia. Chaos. Mesto takúto vlnu evidentne nezvládalo. Do zákazu vychádzania ostáva niekoľko hodín a vedel som, že žiadne ubytovanie dovtedy nenájdeme. Jediná možnosť bola nastúpiť na vlak do Užhorodu a pokúsiť sa prejsť hranice pešo cez priechod Vyšné Nemecké.

Musím sa priznať, že stres, únava a deficit spánku urobili svoje a moje vnímanie reality bolo prinajmenšom veľmi skreslené. Na otázku sprievodkyne, či mám lístky, som odpovedal: „Nemám!“ a demonštratívne som nastúpil do vlaku, ktorý, našťastie, naozaj išiel do Užhorodu. Nasledovalo šesť hodín cesty, samozrejme stojmo pri WC, ale bol som rád, že vôbec niekam cestujeme. V Užhorode nás už čakalo niekoľko autobusov, ktoré nás dopravili ku hraniciam.

Všetko, čo sa odohrávalo neskôr, si pamätám veľmi matne, iba ako sen. Cesta od hraníc do Bratislavy, stretnutie so slovenskými kamarátmi, ktorí nám celý čas veľmi pomáhali a bez ktorých by náš útek nebol možný. Obrovská vďačnosť za prístup a empatiu slovenského národa v týchto, pre nás všetkých, ťažkých časoch. Som hrdý na to, že ste naši bratia. Nie takí, ktorí pod touto zámienkou bombardujú školy, obytné domy a kultúrne pamiatky. Ale skutočne bratský národ, pripravený pomôcť v ťažkých dňoch. Ďakujeme vám!

Článek původně vyšel ve slovenském magazínu Kapitál, v DR vychází se svolením redakce.