Prečo prepadlo PS/Spolu? Kto sa chce zapáčiť všetkým, nepáči sa nikomu

Laura Kovácsová

Koalice Progresívne Slovensko/Spolu byla miláčkem liberálních médií na Slovensku i v České republice. Čím lze zdůvodnit nezdar strany, z níž vzešla obdivovaná prezidentka Zuzana Čaputová?

Skrátka, ako politické hnutie, ktoré chce robiť politiku inak. V slovenskej politike by to znamenalo skutočné osvieženie. Ich proklamovaný úspech mal byť postavený práve na týchto hodnotách. To malo byť primárnym dôvodom, ktorý im mal priniesť dvojciferný výsledok vo voľbách. Táto iluzórna bublina však počas volebnej noci spľasla.

Slovensku nepochybne chýba autentický ľavicový politický projekt, ktorý skutočne dokáže podchytiť drobnú mravčiu komunitnú prácu v regiónoch, a ktorý sa nebojí a stojí si tvrdo za svojimi hodnotovými piliermi. Nezľakne sa a neustúpi pri prvom možnom konflikte či nezhode.

Unikátní výběr informací ze světa, které v češtině nenajdete nikde jinde. Podpořte Deník Referendum!
×

Práve nezhoda do politiky patrí, a tú dobre podchytil práve Igor Matovič, čím koalícii PSS, čiastočne aj kiskovcom na pozadí s protikorupčnými protestami Za Slušné Slovensko, vyrazil protificovskú kartu z rúk. Aj keď mnohí Matoviča zúžia častokrát len na šaša, ktorý neustále vykrikuje a máva grafmi v parlamente, bol to práve on, kto v opozícii dlhodobo a vytrvalo brojil proti korupčným škandálom v koalícii, aj keď bolo jeho postavenie často bagatelizované.

A aha ho, teraz ašpiruje na premiéra práve on. A nepochybne je to uspokojivý výsledok aj pre určitú časť elektorátu samotného PSS, ktorému stačí to, čo aj ich koalícia celý čas proklamovala - predovšetkým treba ukončiť éru Fica.

Neustále opakovanie floskúl ako „rastieme, makáme a spájame sa” po mesiacoch agresívnej marketingovej kampane PSS už pílilo uši. Je preto zaujímavé pozastaviť sa aj nad tým, že mnohé médiá im doslova postavili mikrofón pred ústa počas celého trvania ich kampane. Boli nepochybne jedným z najsledovanejších politických subjektov, ktorý bol v očiach mnohých médií vopred odsúdený na úspech.

Boli nepochybne jedným z najsledovanejších politických subjektov, ktorý bol v očiach mnohých médií vopred odsúdený na úspech. Foto FB Michala Trubana

Dáta tvrdili, že ľudia majú radi spájanie a boja sa prílišnej ľavicovosti. To viedlo ku zvláštnym kompromisom a z PSS sa vzápätí stal mačkopes, ktorý chcel hrať na všetky strany. Keďže nebolo „dovolené“ deklarovať ľavicové myšlienky nahlas, iba sa o nich šuškalo.

Napokon je tu ale otázka, koho chceli vlastne osloviť? Ako sa dá veriť strane, ktorá má na kandidátke ľudí v zásadnom ideologickom rozpore? Práve ideologickú a obsahovú čitateľnosť, resp. nečitateľnosť a nedostatočnú konzistentnosť uviedla ako dôvod zlyhania vo voľbách Irena Bihariová v rozhovore pre denník SME. Tento vnútorný konflikt nakoniec viedol k štiepeniu v rámci PS ešte pred voľbami.

Ak niekto chce zakladať svoju politiku na hodnotách, nemal by z nich hneď pri prvej príležitosti ukrajovať a chodiť celý čas po špičkách. Ustupovanie a neustála snaha zapáčiť sa všetkým nakoniec spôsobila, že sa táto koalícia páčila v podstate len úzkej skupine elektorátu, ktorých zosobňuje Staré mesto Bratislava. Ani len v ostatných častiach Bratislavy PSS nedosiahlo väčšinu hlasov.

Tento výsledok vôbec neodráža sociálnu realitu Slovenska. Startupovský charakter koalície sa znásobil predovšetkým po výmene lídra PS Ivana Štefunka za Michala Trubana. Nepomohlo ani, keď sa časť kandidátky presúvala v enormnej rýchlosti po všetkých obciach Slovenska a spokojne si odškrtla pomyselnú grassroot kampaň v teréne.

Aj keď sa PSS oháňalo skvelým moderným programom a ponúkalo ho v knižnej verzii, nezodpovedal popri všetkých grafoch a výpočtoch napríklad jasne otázku ekonomického vyhranenia sa. Nebolo jasné do akej miery zastáva strana nižšie vrstvy obyvateľstva. A to najmä po kauze „okupácia parlamentu“. Chceli vyjadriť nesúhlas s populistickým ťahom Smeru v podobe sociálneho balíčku pred voľbami, navonok ale vyslali veľmi zvláštny signál.

Nejasné pozície koalície PSS oproti autentickým hráčom ako Fico, Kollár či Matovič nepochybne spôsobilo odklon nepresvedčeného jadra elektorátu od ich voľby. Isté sklamanie u ľavicovejšieho voličstva nastalo aj vo voľbách do Európskeho parlamentu, keď vstupovali z jednej kandidátky, avšak zamierili do dvoch rôznych frakcii.

Jednou z významných nevýhod v spojení sa do koalície bola zrejme aj sedempercentná hranica pre vstup do parlamentu. Tento „detail“, na ktorý väčšina voličstva nie je zvyknutá, zabudli dostatočne zdôrazňovať popri ich sentimente v snahe zachraňovať KDH. Práve medzi stranami ako KDH, SaS, Za ľudí, ktoré sa pohybovali na hranici zvoliteľnosti, došlo k prebehovaniu hlasov v snahe dostať ich všetky do parlamentu.

SaS získala 6,22 percenta a Za ľudí preliezlo hranicou zvoliteľnosti ani nie o jedno percento. Hnutiu KDH ušiel parlament o 0,35 percenta a PSS chýbalo 0,04 percenta, necelá tisícka hlasov. To je síce tristné, no skôr by malo byť prekvapujúce, že nedosiahli ani tam.

Najmä po tom, čo dlhé mesiace pred voľbami hladili predvolebné prieskumy mnohých ľudí na duši a mali k dispozícii obrovský mediálny priestor. Spájanie sa, neustále dožadovanie sa užšej spolupráce s konzervatívnejšími stranami, delenie si mandátov ešte pred voľbami a zlyhaná marketingová stratégia mohli spôsobiť, že sa jednoducho ľudia rozhodli pre ráznejšieho Matoviča.

Napokon ani SMER neutrpel takú drvivú porážku, ako by sa dalo čakať z udalostí uplynulých dvoch rokov po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ktoré viedli k odhaleniu prehnitého štátneho aparátu. Neopakuje sa ani oprávnená hystéria spred štyroch rokov, že nám v parlamente sedia fašisti.

Protikorupčný naratív nestačí, ak nám súbežne s tým zasadne do parlamentu o štyroch fašistov viac, vrátane odsúdeného Milana Mazureka. Keď xenofóbna strana Borisa Kollára, obdivovateľa Marine Le Pen či Mattea Salviniho dosiahne deväť percent a hlavne fakt, že po Matovičovom chrbte sa do parlamentu znovu vyšplhala novodobá inkvizícia.

V spolupráci s kuffovcami z ĽSNS, ktorí by ženy za interrupciu posielali na dvanásť rokov do väzenia sľubujú, že pod vládou OĽANO dôjde k reštrikcii ženských reprodukčných práv a zničeniu gender ideológie. Matovič dáva strategicky od kultúrnych tém ruky preč, necháva tak slobodnú vôľu zvoleným poslankyniam a poslancom.

A ak sa ale pozrieme na množstvo získaných preferenčných hlasov, Slovensko a najmä ženy či rôzne menšiny s veľkou pravdepodobnosťou čakajú temné časy. Slovensko sa možno práve ocitlo na pokraji úplného rozkladu zvyškov demokratických hodnôt.

Obraz, aký možné zloženie parlamentu momentálne zrkadlí, je najkonzervatívnejší v histórii. Tento čas by preto mal byť predovšetkým venovaný sebareflexii stredopravého spektra. Pri hľadaní odpovede na otázku: „Ako je toto možné?“ by sa tak mohli zamyslieť nad príčinami problémov v spoločnosti, ktoré dlhodobo podceňujú.

Ospravdelnenia nám teraz nepomôžu a nepomôže nám ani neustále ustupovanie konzervatívnym ideám. Práve toto neustále ustupovanie a chodenie po špičkách nás priviedlo až sem. Mnohé z poučení možno nepochybne brať aj z oblasti politického marketingu, určitej reflexii by mali byť vystavené aj médiá. Do tohto bodu, kedy už viac ostáva len jediné, neúprosne a rázne odsúdiť fašizáciu naprieč spoločnosťou.

Taktiež by stálo za úvahu či práve toto nie je vhodná doba na vznik autentického moderného ľavicového subjektu, ktorý tu tak zúfalo chýba. Staviť si na zelené témy technokratickým spôsobom a nepodchytiť strategicky predovšetkým základné materiálne potreby skutočne sociálnym rozmerom politík, je zdá sa málo. Je ale otázne, či by takouto stranou chcelo PS vôbec byť.

Diskuse
Ano, být jenom "tak prostě slušným" je v politice příliš málo. Že PS/Spolu dokázala do prezidentské funkce dostat Zuzanu Čaputovou je obdivuhodný (a z českého pohledu: záviděníhodný) počin; ale zároveň to zřejmě bylo maximum možného. - Ostatně, už v souvislosti se zvolení Čaputové jsme konstatovali, že ani ona sama - s výjimkou své liberální slušnosti a kouzla své osobnosti - nepřináší žádný konkrétní nosný program. Pro hlavu státu je tato ideová nevyhraněnost svým způsobem předností (prezident má být představitelem všech občanů); ale pro politické hnutí je tato ideová bezvýraznost smrtící. Jak řečeno, v politice pouhá slušnost nestačí. Je to sice snad hodné politování; ale je tomu tak.
IH
March 3, 2020 v 12.50
Lidé zvolí některého kandidáta prezidentem často proto, aby nevyhrál jiný. "Prezidentské" strany však potom, ve zdejším prostoru, jen paběrkují. Kromě toho koalice vesměs (paradoxně) nedosahují výsledků, které by odpovídaly potenciálu jednotlivých zúčastněných stran. To souvisí s tím, že úspěšná strana musí být "jednoduchá". Jde o faktor, spolu s osobou lídra, jeho vůlí k moci a dalšími "zlidšťujícími" rysy, rozhodující. Minulost, výsledky, vícero známých osobností, členstvo, odborné zázemí, konkrétní program, to všechno voliče nepřesvědčuje. Spíš odradí.
JK
March 3, 2020 v 13.4
Josefu Poláčkovi
"Ano, být jenom 'tak prostě slušným' je v politice příliš málo."

Děkuji. Ještě aby to došlo všem těm, kdo se v politických diskusích neustále ohánějí morálním kýčem.
PK
March 3, 2020 v 18.30
Necelých tisíc hlasů
chybělo k tomu, aby zde vyšel článek rozebírající příčiny úspěchu PS/Spolu. Tato formace jakožto koalice dvou stran potřebovala 7 procent hlasů, které velmi těsně nedostala.

A k "analýze" neúspěchu opravdu nebylo třeba slohového cvičení na stránku formátu A4. Je totiž evidentní, kde se stala chyba.

Nebyl naprosto žádný důvod, aby existovala jedna strana bývalého prezidenta Kisky, a druhá současné prezidentky Čaputové, které obě cílily na stejné voliče.

Bylo by bývalo naprosto nutné, aby se tyto strany (tedy PS/Spolu/Za ludí) byly spojily do jediné strany, pro kterou by platila normální pětiprocentní klauzule.

Budiž to českým demokratickým stranám varováním.