Búrlivé diskusie na túto tému prebiehajú v ostatných rokoch nielen na úrovni národných parlamentov, ale aj v médiách, či medzi voličmi — najčastejšie v krčmách. Zo sporov medzi zjednocovačmi a rozbíjačmi Európy sa v ostatnom čase vynárajú obrysy akéhosi, dočasne kompromisného riešenia.

Hlas voliča z malého členského štátu (aj Slovenska) má desať až dvanásťkrát vyšší „výtlak“ ako voliča z veľkého štátu. Foto NA, Twitter

Priznajme: Európsky parlament naozaj nie je poskladaný demokraticky. Pretože od roku 1976 sú kontingenty malých štátov na úkor tých väčších posilnené. Konkrétne: hlas voliča z malého členského štátu (aj Slovenska) má desať až dvanásťkrát vyšší „výtlak“ ako voliča z veľkého štátu. Ak by tomu tak nebolo, v Európskom parlamente by muselo sedieť niekoľko tisícok poslancov. Aká by bola legitimita takého parlamentu?

Hoci: s uvedenou — pre nás výhodnou — chybou krásy by sme sa mali zmieriť. Aspoň dovtedy, kým Európsky parlament nenadobudne všetky práva demokraticky zvolenej snemovne nad zjednocujúcim sa kontinentom. To by mali všetci prívrženci postupnej európskej integrácie vedieť a nahlas to hlásať.

Inakšie sa aj tento fakt stane súčasťou podvratnej populistickej čalamády. U nás najmä v zelenom drese Kotlebovcov.

Komisia a výtlak malých štátov

Príslušnosť k EÚ suverenitu občanov Únie nezvyšuje. Pri tesnom rozhodnutí v polarizovanom parlamente niet záruky, že väčšina odovzdaných hlasov reprezentuje väčšinu občanov Únie. Bol by Európsky parlament po ďalšom zvýšení „výtlaku“ hlasov z menších štátov Únie demokratickejší? Mal by, pri pohľade zvonku, väčšiu legitimitu?

Európsky parlament má rozhodujúci vplyv na zákonodarstvo a rozpočet Únie. Môže neschváliť kandidátov na úrad komisára EÚ. Môže odvolať celú Komisiu, ktorú politicky kontroluje, hoci Komisia samu seba vníma ako skutočnú „vládu EÚ“. Porušovateľov dohôd — najmä tej z Maastrichtu — však táto „vláda“ napomína iba tak, aby sa nepovedalo. Neplní teda svoju hlavnú úlohu: byť hlavným strážcom dohôd, ktoré predstavujú tmel spolunažívania.

A parlament? Ten bráni „svoju Komisiu“ pred útokmi euroskeptikov a populistov. Kritici však parlamentu oprávnene vytýkajú, že Komisiu dostatočne nekontroluje. To všetko posiluje dojem, že Komisia a Európsky parlament síce navonok úzko spolupracujú, ale eurovolič o tomto mechanizme veľa nevie.

Vízie, návrhy, zaklínadlá

Emmanuel Macron nedávno navrhol, aby sa v budúcnosti aspoň časť poslancov Európskeho parlamentu volila mimo „národných kandidátok“. (Teda mimo strán.) Nečudo, že neuspel: voliť kandidátov z iných krajín by obľubu Európy v očiach národných voličov neposilnila. Kontakt medzi voličmi a ich zástupcami by bol ešte slabší ako dnes.

Odmietnutý bol aj iný recept Ulrike Guérotovej: vzdať sa, pokiaľ ide o mandáty, národných kontingentov a poslancov do EP voliť „nadnárodne“. Podľa princípu jedna osoba, jeden hlas. Na to by malé štáty doplatili ešte viac.

Zaujímavý je návrh zelených: Európsku radu by najradšej premenili na Radu euroregiónov. S cieľom rozdúchať širokú diskusiu o najrozličnejších modeloch. Vieme si predstaviť Zjednotené štáty Európy, podľa amerického vzoru? Či Európsku federatívnu republiku? Alebo Európsku spolkovú republiku (pripomínajúcu povojnovú Bundesrepublik Deutschland)?

Priznajme, tieto predstavy by zatiaľ vo väčšine štátov neprešli. V Bruseli a Strassburgu sa stále menej hovorí o čoraz zomknutejšej Únii, skôr o čoraz užšie spolupracujúcej Únii.  

Ako si budúcnosť Európy predstavujú strany, ktoré o budúcnosti svojho kontinentu ešte rozmýšľajú? Napríklad liberáli: nemeckí slobodní demokrati (FDP) navrhli, najneskoršie do roku 2022, zvolať druhý Európsky ústavodarný konvent, ktorí by mal navrhnúť projekt demokraticky organizovanej Európy. Decentralizovanej na spôsob spolkovej republiky Nemecka. Slobodní demokrati však zatiaľ s nikým nekonzultovali, či by sa členské štáty Únie zmierili so statusom spolkových krajín.

Pripomeňme si, že výsledkom prvého konventu bola dohoda o Európskej ústave z roku 2003. Dohoda očakávania federalistov sklamala. Ostatným sa zasa zdala byť príliš federalistická. Referendá vo Francúzsku a v Holandsku túto dohodu odmietli.

Čo udrží Európu pohromade?

Nový parlament sa musí najskôr vysporiadať s čiernymi ovcami. Kresťanskí demokrati s Orbánom a Kaczyńským, sociálni demokrati s Rumunmi a s  Maltou, liberáli s Babišom. Rozhodujúce však bude, ako sa Európska rada, Európska komisia a Európsky súdny dvor postavia k tomu, čo dohoda z Lisabonu hovorí o hodnotách spoločenstva. Situácia nie je ružová.

Nacionalisti vyčítajú Európe nedostatok demokracie. Treba priznať, že legitimita Európskeho parlamentu je naozaj oslabená. Pokusy o presun kompetencií národných štátov do Bruselu radikálni pravičiari vo svojich kampaniach účinne využívajú. Aj zaklínadlá a mantry na spôsob „Európa je riešením pre všetko“ sa už dávnejšie opočúvali.

Východiskom zo slepej uličky by mohlo byť posilnenie spolupráce národných parlamentov. So snahou citlivo ich harmonizovať a koordinovať. Veď národné parlamenty si nekonkurujú. Sú partnermi Európskeho parlamentu. Spolu s ním by mohli prispieť k tomu, aby sa európske zjednocovanie nezdalo byť pri pohľade zdola projektom arogantných elít.

Voľakedajší cieľ, čoraz zjednotenejšia únia, ani zďaleka všetkých nenadchýňa. Oveľa realistickejšou perspektívou sa zdá byť čoraz užšia spolupráca na úrovniach vlád i parlamentov.

Zdá sa, že Európu, predbežne, proti vôli historických národov, nemožno — zatiaľ — hlbšie zjednocovať. Iba spolu s nimi a prostredníctvom nich. Ak raz budú ustanovené Zjednotené štáty Európy, budú to, na rozdiel od USA, zjednotené národné štáty. V optimálnom prípade národné štáty nového typu. Pripravené spoločne vykonávať vlastné výsostné práva a tie ďalšie s dôverou preniesť na nadnárodné inštitúcie.

Bol by to akýsi zväzok post-klasických národných štátov, schopných, najmä navonok, hovoriť aj spoločným jazykom. Ustúpiť o krok, aby sme vzápätí mohli vykročiť dopredu. Bez ohľadu, či ľavou, alebo pravou nohou.

Euroskeptici by si mali uvedomiť

• že Európska Únia je ešte vždy najsilnejšou ekonomikou sveta;
• že ešte nikdy, v celých dejinách ľudstva, neužívalo takú vysokú kvalitu života (demokracia, sociálne istoty, životná úroveň) také množstvo ľudí, ako Európania počas ostatných sedemdesiatich rokov;
• že Európa dnes, nielen na hlavu, ale aj čo do objemu, poskytuje krajinám Tretieho sveta najúčinnejšiu pomoc. Ako najefektívnejší nástroj proti „sociálnym emigrantom. (Dnes dva veľké a jeden malý európsky štát prispievajú na rozvoj Tretieho sveta viac ako USA. );
• že si Európania aj v globalizujúcom sa svete dokážu uchovávať a zveľaďovať zázračnú rôznorodosť národných a regionálnych kultúr;
• že sa 80 percent infraštruktúry na Slovensku financuje po vstupe do EÚ z európskych peňazí. (V České republice je to podobné.)
• že nezastupiteľnú úlohu národných štátov neoslabuje „diktát Bruselu“, ale najmä otvorené i pritajené pôsobenie nadnárodných korporácií. Zjednotená Európa by bola pre korporácie tvrdším orieškom.

Tí, prikrčení za európskym terčom, mädlia si ruky. Ukradomky povzbudzujú svojich užitočných idiotov, ktorí im umožňujú, drzo i ukradomky, okrádať nás všetkých.

Stratégia a taktiky Kotlebovcov by sme mali vynímať ako dvojnásobnú vlastizradu: vlasti Slovensko i vlasti Európa. Vlastizradu, ktorá v prípade úspechu posunie Slovensko i ČR smerom k Moldavsku či Podneperskej republike.