Chráňme verejný priestor pred fašizáciou

Robert Mihaly

Na Slovensku se před blížícími volbami stupňují konfrontace mezi stoupenci otevřeně fašistické strany Mariana Kotleby a jejími odpůrci. Autor polemizuje s názory, že porážka fašismu by měla být čistě věcí parlamentní politiky.

Slovenskom posledné týždne hýbu verejné prejavy odporu voči predvolebným mítingom fašistickej Ľudovej strany Naše Slovensko. Kvôli početnej antifašistickej demonštrácii, ktorá sa na začiatku roku uskutočnila v meste Levoča na východe Slovenska, boli dokonca pre spontánnu blokádu námestia nútení zrušiť ich míting, ešte predtým než sa vôbec začal.

Kontraakcie, ktorých sa čoraz viac zúčastňujú aj Rómovia a Rómky, voči ktorým je politika strachu najväčšmi zameraná, sa postupne rozšírili po celej krajine a zúčastňujú sa ich aj predstavitelia a predstaviteľky opozičných strán. Pri jednej z posledných konfrontácii fašistického a antifašistického tábora v Trnave však došlo vo vyhrotenej atmosfére k niekoľkým fyzickým útokom zo strany zamaskovanej skupiny ľudí z prostredia sympatizantov Mariana Kotlebu a čoraz viac sa začínajú objavovať polemiky či sú spomínané akcie vhodným spôsobom politického prejavu a či Kotlebovcom náhodou iba nepomáhajú k mediálnej pozornosti a ešte vyšším volebným preferenciám.

Jedným z najčastejších tvrdení je, že účinný boj proti vzostupu fašizácie spoločnosti je nutné viesť na pôde parlamentu a nie v uliciach. Preto majú ľudia zápasiť prostredníctvom hlasov vo volebných miestnostiach a ignorovať fašistov na námestiach.

Jedná sa o klasickú logiku redukujúcu politické konanie verejnosti na volebný akt. Keď sa po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej zaplnili námestia desiatkami tisíc ľudí a na námestiach začal vznikať náznak emancipačného potenciálu, takmer hneď vzápätí sa ozvali hlasy, že by sa mali vyhlásiť predčasné voľby, ktoré by túto energiu, hnev a moc ulice odovzdali do rúk naspäť tým, ktorí sú najkompetentnejší - ďalším politikom. Táto redukcia politiky nie je ničím nová ani zaujímavá. Je však toxická.

Dejinné udalosti nás v prvom rade mohli naučiť, že spoliehať sa v boji proti fašizmu iba na inštitúcie a mechanizmy demokratického parlamentarizmu je prinajmenšom naivné. Dal by sa uviesť už otrepaný príklad toho, ako sa k moci dostali fašisti minulého storočia. Nemusíme sa však ohliadať do histórie, stačí si všimnúť ako za čas strávený v parlamente narástli Ľudovej strane Naše Slovensko preferencie a dnes sú najsilnejšou opozičnou stranou, ktorá dokonca môže vyhrať voľby.

Mnohí akoby zabúdali, že politický priestor nie je iba vertikálnej, ale aj horizontálnej povahy. Nemalo by naň byť nahliadané ako na nejakú doménu profesionálnych reprezentantov a expertov, ktorí za nás vyriešia problémy, ale ako na priestor každodenného života v spoločnosti.

Je tvorený premenlivými, častokrát dočasnými a preskupujúcimi sa bodmi a ohniskami, ktoré sa prejavujú prostredníctvom početných spoločenských zápasov. Je to stret uzlov moci a odporu. (Nielen) antifašistické demonštrácie chápané ako zásadný prejav politického konania sú práve jedným z príkladov takéhoto odporu.

Nejde pri nich o čistý fakt prehlušenia či prečíslenia iného zhromaždenia. Ich význam spočíva v prvom rade v kolektívnej skúsenosti spolupatričnosti a objavovania schopnosti predstavivosti a organizovania sa. Aj v reaktivite totiž existuje potenciál kreativity.

Tak ako sa v legendárnej bitke o Cable Street spojili miestne komunity, menšiny či odborári, aby zablokovali pochod fašistov Londýnom a dali im nezabudnuteľný výprask, po ktorom chodili kanálami. Tak ako sa komunity v USA spojili v boji proti rasovej segregácii a zmenili spoločnosť.

Podobne sú aj súčasné antifašistické demonštrácie na Slovensku dvojitou konfrontáciou - konfrontáciou šírenia fašistickej ideológie pod rúškou súladu so zákonom a zároveň konfrontáciou inštitúcii, ktoré sú vyzývané k prehodnoteniu legitimity jej vlastných noriem. Sú verejnou výzvou netolerancie fašizmu v akejkoľvek jeho podobe.

Na každú takúto aktivitu, aj keď môže byť akokoľvek marginálna a symbolická, je potrebné nazerať v širšom kontexte a v istom zmysle dialekticky. Tak ako z protestov po úspechu Mariana Kotlebu v župných voľbách pred niekoľkými rokmi vzniklo hneď niekoľko skupín a kolektívov, ktoré sa dlhodobo organizujú a vyvýjajú rozmanité politické aktivity zdola, tak napríklad z protestov po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vznikli ďalšie angažované spolky či dokonca priestor pre úspech nových opozičných strán.

Politické konanie nemôže byť v žiadnom prípade neustále prispôsobované rôznym formám strachu. To by totiž znamenalo pristúpiť na pravidlá hry fašistov, pre ktorých je vyvolávanie strachu hlavnou zbraňou a metódou.

Nespoliehajte sa na to, že boj proti fašizmu za nás vybojujú politici. Naopak. Tvorme, upusťme uzdu predstavivosti, angažujme sa nielen pri voľbách, zakladajme nové vzťahy a priestory politického života. Chráňme verejný priestor pred toxickou fašizáciou kdekoľvek a kedykoľvek. Akokoľvek ako vieme.

    Diskuse (0 příspěvků)