Slovenskom posledné týždne hýbu verejné prejavy odporu voči predvolebným mítingom fašistickej Ľudovej strany Naše Slovensko. Kvôli početnej antifašistickej demonštrácii, ktorá sa na začiatku roku uskutočnila v meste Levoča na východe Slovenska, boli dokonca pre spontánnu blokádu námestia nútení zrušiť ich míting, ešte predtým než sa vôbec začal.

Kontraakcie, ktorých sa čoraz viac zúčastňujú aj Rómovia a Rómky, voči ktorým je politika strachu najväčšmi zameraná, sa postupne rozšírili po celej krajine a zúčastňujú sa ich aj predstavitelia a predstaviteľky opozičných strán. Pri jednej z posledných konfrontácii fašistického a antifašistického tábora v Trnave však došlo vo vyhrotenej atmosfére k niekoľkým fyzickým útokom zo strany zamaskovanej skupiny ľudí z prostredia sympatizantov Mariana Kotlebu a čoraz viac sa začínajú objavovať polemiky či sú spomínané akcie vhodným spôsobom politického prejavu a či Kotlebovcom náhodou iba nepomáhajú k mediálnej pozornosti a ešte vyšším volebným preferenciám.

Jedným z najčastejších tvrdení je, že účinný boj proti vzostupu fašizácie spoločnosti je nutné viesť na pôde parlamentu a nie v uliciach. Preto majú ľudia zápasiť prostredníctvom hlasov vo volebných miestnostiach a ignorovať fašistov na námestiach.

Jedná sa o klasickú logiku redukujúcu politické konanie verejnosti na volebný akt. Keď sa po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej zaplnili námestia desiatkami tisíc ľudí a na námestiach začal vznikať náznak emancipačného potenciálu, takmer hneď vzápätí sa ozvali hlasy, že by sa mali vyhlásiť predčasné voľby, ktoré by túto energiu, hnev a moc ulice odovzdali do rúk naspäť tým, ktorí sú najkompetentnejší - ďalším politikom. Táto redukcia politiky nie je ničím nová ani zaujímavá. Je však toxická.