Volebný výsledok Ľudovej strany Naše Slovensko zanechal v krajine zmiešaný pocit. Na jednej strane parlamentnej krajnej pravici pribudlo 20 tisíc nových hlasov a tri mandáty v NR SR, na strane druhej je necelých osem percent výrazne slabším výsledkom, aký strane predpokladali predvolebné prieskumy. Pri hľadaní odpovede na otázku, čo sa s ĽSNS bude diať ďalej, nám môže byť nápomocná prednáška Aspekty nového pravicového radikalizmu. Uskutočnila sa v apríli 1967 na Viedenskej univerzite a viedol ju legendárny nemecký filozof a sociológ Theodor W. Adorno.

Len tri roky predtým, v roku 1964, sa v Západnom Nemecku sformovala krajne pravicová strana NPD (Národnodemokratická strana Nemecka). V priebehu štyroch rokov sa jej podarilo získať výraznú popularitu a získať kreslá v siedmich krajinských parlamentoch. Hoci jej preferencie začali v sedemdesiatych rokoch dlhodobo upadať, v 21. storočí si našla nový elektorát a opäť sa jej podarilo prebojovať nielen do krajinských parlamentov, ale jedného poslanca v roku 2009 vyslala aj do Bruselu. Aktuálne nemá svoje zastúpenie ani na jednej z troch parlamentných úrovní; jej agendu čiastočne prevzala úspešnejšia Alternatíva pre Nemecko.

Vráťme sa však späť do šesťdesiatych rokov. Rakúsky Zväz socialistických študentov sledovalpolitický vývoj v Západnom Nemecku so znepokojením: len dvadsať rokov po porážke nacizmu tam krajná pravica atakovala v krajinských voľbách deväť percent, pričom krajina prešla po vojne dôslednejšou denacifikáciou než Rakúsko. Obavy rakúskych študentov z iskry neonacizmu, ktorá mohla poľahky preskočiť Alpy, sa preto javili ako oprávnené. Prediskutovať situáciu pozvali na svoju domovskú pôdu jedného z najpovolanejších: Theodora W. Adorna. Neobyčajne sčítaný ľavicový filozof a sociológ patril so svojimi kolegami z tzv. Frankfurtskej školy už od 30. rokov minulého storočia medzi popredných európskych intelektuálov, ktorí sa preslávili rozvinutím dodnes vplyvnej kritickej teórie a aktualizáciou marxistickej filozofie pre podmienky 20. storočia.

Prednáška, ktorú venoval výsledkom svojho dlhodobého pozorovania krajne pravicových hnutí, sa zachovala v siedmich stranách rukopisných poznámok a zvukovom zázname. Práve ten sa stal podkladom pre jej slovenské knižné vydanie, ktoré vlani do tlače pripravilo vydavateľstvo Hadart. Prepis prednášky, poznámka vydavateľstva, doslov aj medailóny autorov súhrnne nezaberajú viac než osemdesiat strán a nedostatkom tohto útleho vydania je azda len primálo priestoru pre poznámky priamo k textu.

Společné příčiny

Myšlienky, ktoré Adorno vyslovil pred viac než polstoročím, ostávajú aj v inom dejinnom a národnom kontexte v mnohom nielen relevantné, ale na domácej pôde aj nové. Dôvod, prečo sa musíme ideológiou neonacizmu zaoberať aj presne sto rokov od vzniku Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP), je nesporný: „spoločenské predpoklady fašizmu sú naďalej prítomné.“

Adorno ich nevidí v strate dôvery v štátne inštitúcie, nedostatku slušnosti vo verejnom priestore či nemorálnej korupcii: na rozdiel od súčasných liberálnych komentátorov ide skutočne na koreň problému a pomenúva ho bez okolkov hneď v úvode: má na mysli „stále prevládajúcu tendenciu kapitálu sústrediť sa.“ Tá vyvoláva nielen pocit, ale často i skúsenosť ohrozenia svojho ekonomického postavenia v tej vrstve spoločnosti, ktorá sa sama identifikuje ako stredná trieda. Jej problém nemusí byť už zakúšaný úpadok, ale očakávanie, že každú chvíľu môže prísť: hrozba navrátivšej finančnej krízy, presunu veľkých zamestnávateľov do zahraničia či konkurencie lacnejšej pracovnej sily z krajín mimo EÚ vytvára permanentné napätie napájajúce autoritárske a nacionalistické hnutia.

V povojnovom období to boli najmä socialisti, dnes nahradení liberálmi, kto pre tieto hnutia predstavuje úhlavného nepriateľa. Ideológovia krajnej pravice odvádzajú pozornosť od hĺbkových zákonitostí socioekonomického aparátu, ktoré sľubovaný vzostup strednej a pracujúcej triede nielen znemožňujú, ale obracajú naruby, a frustráciu svojho obecenstva usmerňujú buďto na kritikov systému (socialisti), alebo opozíciu v zástupných kultúrnych sporoch (liberáli).

Ústup nemeckej Sociálnodemokratickej strany (SPD) k miernejšiemu, stredovejšiemu programu podľa Adorna uvoľnil priestor pre nárast NPD. Neoliberálna šoková terapia 70. a 80. rokov nasledovaná vykročením ľavicových strán na tzv. tretiu cestu na prelome tisícročí nadlho paralyzovali sociálnodemokratické a socialistické hnutia, ktoré sa až v posledných rokoch pokúšajú o návrat na scénu razantnejšou sociálno-ekonomickou agendou. Tá musí reagovať aj na zrýchľujúcu sa automatizáciu, na ktorú Adorno upozorňoval už v čase jeho viedenskej prednášky: obavy pracujúcich z potenciálnej nadbytočnosti pomenúva ako „prízrak technologickej nezamestnanosti“.

Podľa údajov z roku 2017 sme v rámci EÚ krajinou so štvrtým najväčším podielom priemyslu na HDP: niet divu, že tento prízrak máta najmä v blízkosti slovenských výrobných liniek. Nacionalistický rozmer krajne pravicových hnutí Adorno vysvetľuje opäť v súvislosti so strachom zo straty, najmä na pozadí medzinárodných politických, ekonomických, hospodárskych či vojenských zoskupení: v súdobých reáliách upozorňuje na nespokojnosť týkajúcu sa poľnohospodárstva pod tlakom Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS), predchodcu EÚ.

Takmer v mierke jedna k jednej by sme mohli tento príklad pomeriavať s biedou slovenského poľnohospodárstva, ktoré len ťažko odoláva konkurencii pestovateľov a chovateľov nielen z iných členských krajín EÚ, ale i krajín k EÚ pridružených dohodami o voľnom obchode. Verejnosť si uvedomuje, že najlepšie slovenské potraviny (mäso, víno ap.) smerujú na lukratívnejšie trhy, zatiaľ čo podiel domácich výrobkov na pultoch obchodov je primalý a krajina nemá potravinovú sebestačnosť; na poliach, kde sa nežne úroda, žne úspech protekcionistická agenda krajnej pravice.

Demografická analýza voličov NPD potvrdzuje to, čo aj súčasné zloženie elektorátu ĽSNS: „prívrženci starého a nového fašizmu sú rozptýlení naprieč celým zložením obyvateľstva.“ Za skupiny, ktoré sú zvlášť náchylné podľahnúť rétorike krajnej pravice, považuje Adorno najmä maloburžoáziu, čiže maloobchodníkov ohrozených veľkými reťazcami, či drobných poľnohospodárov neschopných konkurovať vplyvným agrokorporáciám. Kým v oblasti maloobchodu je už situácia viac-menej stabilizovaná a potravinárske reťazce sú na trhu pevne etablované, zvláštne ohrozenie dnes môžu pociťovať zamestnanci služieb, ktorým konkuruje tzv. platformová ekonomika: patria sem napr. vodiči (zvlášť v taxislužbách) či personál v ubytovacích službách.

Kotlebovský ekvivalent

Neschopnosť alebo neochota dôkladne preskúmať problém pravicového radikalizmu vedie v liberálnych komentátorov k zjednodušujúcej odpovedi na to, kto tvorí osem percent voličstva verného Marianovi Kotlebovi a jeho strane. V lepšom prípade sympatizantov ĽSNS považujú za „večne nepoučiteľných“, v horšom za zlých ľudí či stelesnenie rasizmu, hlúposti či barbarstva, s ktorými sa jednoducho nedá okrem minimalizácie ich vplyvu nič robiť, pretože tu takáto časť spoločnosti údajne vždy bola aj bude.

Podobné schematické myslenie je v tomto myšlienkovom svete pomerne rozšírené — svedčí o ňom napr. posadnutosť všeoznačujúcim pojmom populizmus —, Adorno takéto zkratky však podrobuje kritike a usvedčuje naše liberálne demokracie z formalizmu: „istotne možno v každej takzvanej demokracii na svete pozorovať rôzne silné formy niečoho podobného, avšak iba ako prejav toho, že obsahovo, podľa spoločensko-ekonomického obsahu, sa demokracia k dnešnému dňu nikde naozaj a naplno nerealizovala, ale zostala formálnou. V tomto zmysle sa teda fašistické hnutia dajú vnímať ako stigmy, ako jazvy demokracie, ktorá dodnes v plnej miere nenapĺňa svoju vlastnú definíciu.“

V súvislosti s emóciami, ktoré sprevádzali predvolebné kampane jednotlivých strán, sa v prípade viacerých hovorilo o hneve. Kým liberálne strany ako SaS alebo PS/Spolu presadzovali dialóg pri okrúhlom stole a konzervatívne-sociálne OĽaNO či Sme rodina po ňom chceli buchnúť, pri tzv. antisystémových stranách sa zdalo, akoby bolo potrebné celý stôl prevrhnúť a rozbiť.

„Tomu, kto nemá žiadne vyhliadky a kto je proti zmene základov spoločnosti, nezostáva nič iné, len vyhlásiť, tak ako Wotan Richarda Wagnera: ‘Vieš, čo chce Wotan? Koniec.’ Túži po zániku, vychádzajúc z vlastnej spoločenskej situácie. Netúži však po zániku svojej vlastnej skupiny, ale, ak je to možné, po zániku celku,“ originálne komentuje Adorno eschatologický rozmer pravicového radikalizmu a pripomína, že vo víziách katastrofy sa vyžívalo aj vedenie NSDAP.

Úpadok, ktorý priaznivci krajnej pravice očakávajú alebo už vnímajú — v ekonomike, kultúre, spiritualite či ďalších oblastiach — ich najmä v prípadoch, ktoré poznáme zo zahraničia, vedie k agresívnemu konaniu, pri ktorom podľa svojho subjektívneho pohľadu už nemajú čo stratiť.

Co už dnes neplatí

Nie všetky z Adornových pozorovaní platia dodnes: bol by zaiste prekvapený z pretrvávajúcej tzv. veľkej koalície nemeckých kresťanských a sociálnych demokratov, keďže v čase jeho prednášky bol v nemeckom občianstve politický kompromis považovaný za odsúdeniahodnú formu úpadku. Taktiež sa dnes na Slovensku — na rozdiel od Spolkovej republiky Nemecko (SRN) 60. rokov — nestretávame s kritikou krajnej pravice pre „ich nižšiu duchovnú úroveň či neprítomnosť teórie.“ ĽSNS sa na rozdiel od pôvodnej strany Slovenská pospolitosť uvoľňuje od konzistentnej ideológie neonacizmu.

Dôvod je jednoduchý a pragmatický: prekonanie nálepky fašistickej strany im umožňuje efektívnejšie postupovať v smere k politickému hlavnému prúdu a kontaminovať ho svojimi neprijateľnými názormi. Ak sa v elektoráte či členskej základni ĽSNS nájdu také jej elementy, ktorí patria k tzv. „tvrdému jadru“ vyznávajúcemu sympatie k neonacizmu či ľudáctvu vojnovej Slovenskej republiky, smú ich prejavovať buď len nepriamo (šek na 1488 eur) alebo na neverejných stretnutiach strany; prípadne prešli k ideologicky vyhranenejším organizáciám ako je napr. Slovenské hnutie obrody (SHO).

Serióznej kritike ideológie stranu ĽSNS nikto nepodrobuje, pretože potreba filozofického zdôvodnenia jej programu sa nikdy neobjavila. Napokon, „[v]ždy išlo o moc, o nedefinovanú prax, v konečnom dôsledku o bezpodmienečné vládnutie a že oproti tomu je duch, tak ako sa prejavuje v teórii, niečím druhoradým.“ Zlé jazyky tvrdia, že sa to v slovenskej politike netýka len pravicových extrémistov.

Zhodnotiť, čo zabránilo výraznejšiemu rastu preferencií ĽSNS, bude v najbližšom období úlohou politológov. Už teraz však na základe letmého pozorovania možno spolu s Adornom konštatovať, že v konfrontácii s neonacizmom „by sme nemali operovať v prvom rade etickými apelmi, odvolávať sa na ľudskosť, pretože už samotné slovo ‘ľudskosť’ a všetko, čo s ním súvisí, dokáže ľudí, o ktorých je tu reč, úplne rozohniť. Pôsobí ako strach a slabosť, podobne ako pri udalostiach, ktoré sú mi známe, kde spomenutie Auschwitzu viedlo k pokrikom ‘nech žije Auschwitz!’ a akékoľvek spomenutie židovských mien vyvolalo posmech.“

Oficiálna reprezentácia ĽSNS, ale ani ďalších krajne pravicových organizácií (pamätné je napr. vysvetľovanie statusu o koncentračných táboroch predsedu SHO Róberta Šveca v jednej z debát pred poslednými prezidentskými voľbami) si takúto otvorenú rétoriku dovoliť nemôže, ale stačí si otvoriť náhodnú internetovú diskusiu k článku o rómskej menšine, LGBTQI+ ľuďoch či utečencoch, aby sme si uvedomili váhu apelu na ľudskosť v anonymnom davovom prostredí.

Možná ponaučení

V rozhovoroch so sympatizantmi krajnej pravice radí Adorno inú taktiku. Treba ich vystríhať pred tým, čo so sebou pravicový extrémizmus prinesie, upozorniť ich, „že táto politika nevyhnutne prinesie nešťastie aj pre jej prívržencov a že s týmto nešťastím sa od začiatku počíta.“

Účinné môže byť pomenovanie konkrétnych dôsledkov voľby krajnej pravice, čo sa týka najmä mladých ľudí, ktorí si ich nemusia uvedomovať: koľkým chlapcom by sa páčil obnovený povinný vojenský výcvik? Koľké dievčatá by radi prijali výhradnú úlohu matiek a gazdiniek v domácnosti? Čo by moc v rukách radikálnej pravice znamenala pre naše súkromie či voľný čas? A aj tých, ktorí vojenčinu uznávajú ako výchovu k mužskosti a disciplíne sa podľa Adorna treba pýtať: disciplína — a s akým cieľom?

Skúsenosť zo súkromných i verejných debát pred voľbami poukázala aj na ďalšie účinné taktiky znižovania vplyvu radikálnej pravice — poukazovanie na chýbajúce kompetencie a personálne zázemie pre kormidlovanie štátu a tiež odhaľovanie pokrytectva ich lídrov: obdiv ku Kotlebovým rétorickým schopnostiam u viacerých priaznivcov pohasol, keď sa ukázalo, že si v televíznych debatách pomáha internetom, a výsledky M. Kotlebu ako predsedu BBSK svedčia o všetkom, len nie o naplnení jeho predvolebných sľubov. O (ne)súlade deklarovaných hodnôt a súkromného života viacerých členov ĽSNS sa ani neoplatí zmieňovať.

Hnutia, nad ktorými tu uvažujeme, majstrovsky ovládajú umenie obrátenia zbraní, ktoré na ne ešte pred chvíľou mierili, na svojich protivníkov. „Často to antidemokratické odpadáva. Naopak: opakovane sa odvolávajú na pravú demokraciu a osočujú iných, že sú nedemokratickí,“ pozoruje Adorno a my môžeme pripojiť podobnú skúsenosť so slušnosťou, ktorou sa pohrobkovia ľudáctva najprv vymedzovali voči „neprispôsobivým spoluobčanom,“ neskôr ju nie práve šťastne oživili protikorupční aktivisti z iniciatívy Za slušné Slovensko a napokon ju rečníci ĽSNS obrátili voči demonštrantom rušiacim ich mítingy s tradičnou rečníckou otázkou Milana Mazureka: „Sú toto slušní ľudia?“

Podnetov, ktoré Adorno predkladá k uváženiu, je omnoho viac, než umožňuje predstaviť priestor týchto strán. Najdôležitejšie závery, ktorými svoju prednášku uzatvára, sú tie, že „sa nemá moralizovať, ale apelovať na reálne záujmy“ (čo potvrdzuje aj americký výskum z diela Autoritatívna osobnosť) a taktiky, ktoré radikálna pravica využíva, „presne určiť, dať im veľmi drastické názvy, presne ich opísať, opísať aj ich dosah a tým sa pokúsiť do istej miery zaočkovať davy proti nim.“

Z náčrtu niektorých Aspektov nového pravicového radikalizmu, ako svoju lektúru Adorno nazval, nám pri pozornom štúdiu vystúpi pevná výstuž obrany proti autoritárskemu nacionalizmu s veľkým krížom na chlopni saka. Ak však chceme návratnosti extrémnej pravice raz a navždy urobiť prietrž, čaká nás náročnejšia úloha, než ju poraziť vo voľbách. Odstrániť spoločenské predpoklady fašizmu, ktorými Adorno svoju prednášku otvára, totiž nevyhnutne znamená prekonať neudržateľný kapitalizmus. Ak sa nám to nepodarí, (klimatická) apokalypsa, ktorú radikálna pravica tak túžobne očakáva, bude už čoskoro jej spoľahlivým víťazstvom.

Theodor W. Adorno: Aspekty nového pravicového radikalizmu. Bratislava: HADART Publishing s. r. o., 2019. Preložil Daniel Levicky Archleb

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.