Volebný výsledok Ľudovej strany Naše Slovensko zanechal v krajine zmiešaný pocit. Na jednej strane parlamentnej krajnej pravici pribudlo 20 tisíc nových hlasov a tri mandáty v NR SR, na strane druhej je necelých osem percent výrazne slabším výsledkom, aký strane predpokladali predvolebné prieskumy. Pri hľadaní odpovede na otázku, čo sa s ĽSNS bude diať ďalej, nám môže byť nápomocná prednáška Aspekty nového pravicového radikalizmu. Uskutočnila sa v apríli 1967 na Viedenskej univerzite a viedol ju legendárny nemecký filozof a sociológ Theodor W. Adorno.

Len tri roky predtým, v roku 1964, sa v Západnom Nemecku sformovala krajne pravicová strana NPD (Národnodemokratická strana Nemecka). V priebehu štyroch rokov sa jej podarilo získať výraznú popularitu a získať kreslá v siedmich krajinských parlamentoch. Hoci jej preferencie začali v sedemdesiatych rokoch dlhodobo upadať, v 21. storočí si našla nový elektorát a opäť sa jej podarilo prebojovať nielen do krajinských parlamentov, ale jedného poslanca v roku 2009 vyslala aj do Bruselu. Aktuálne nemá svoje zastúpenie ani na jednej z troch parlamentných úrovní; jej agendu čiastočne prevzala úspešnejšia Alternatíva pre Nemecko.

Vráťme sa však späť do šesťdesiatych rokov. Rakúsky Zväz socialistických študentov sledovalpolitický vývoj v Západnom Nemecku so znepokojením: len dvadsať rokov po porážke nacizmu tam krajná pravica atakovala v krajinských voľbách deväť percent, pričom krajina prešla po vojne dôslednejšou denacifikáciou než Rakúsko. Obavy rakúskych študentov z iskry neonacizmu, ktorá mohla poľahky preskočiť Alpy, sa preto javili ako oprávnené. Prediskutovať situáciu pozvali na svoju domovskú pôdu jedného z najpovolanejších: Theodora W. Adorna. Neobyčajne sčítaný ľavicový filozof a sociológ patril so svojimi kolegami z tzv. Frankfurtskej školy už od 30. rokov minulého storočia medzi popredných európskych intelektuálov, ktorí sa preslávili rozvinutím dodnes vplyvnej kritickej teórie a aktualizáciou marxistickej filozofie pre podmienky 20. storočia.

Prednáška, ktorú venoval výsledkom svojho dlhodobého pozorovania krajne pravicových hnutí, sa zachovala v siedmich stranách rukopisných poznámok a zvukovom zázname. Práve ten sa stal podkladom pre jej slovenské knižné vydanie, ktoré vlani do tlače pripravilo vydavateľstvo Hadart. Prepis prednášky, poznámka vydavateľstva, doslov aj medailóny autorov súhrnne nezaberajú viac než osemdesiat strán a nedostatkom tohto útleho vydania je azda len primálo priestoru pre poznámky priamo k textu.

Společné příčiny

Myšlienky, ktoré Adorno vyslovil pred viac než polstoročím, ostávajú aj v inom dejinnom a národnom kontexte v mnohom nielen relevantné, ale na domácej pôde aj nové. Dôvod, prečo sa musíme ideológiou neonacizmu zaoberať aj presne sto rokov od vzniku Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP), je nesporný: „spoločenské predpoklady fašizmu sú naďalej prítomné.“

Adorno ich nevidí v strate dôvery v štátne inštitúcie, nedostatku slušnosti vo verejnom priestore či nemorálnej korupcii: na rozdiel od súčasných liberálnych komentátorov ide skutočne na koreň problému a pomenúva ho bez okolkov hneď v úvode: má na mysli „stále prevládajúcu tendenciu kapitálu sústrediť sa.“ Tá vyvoláva nielen pocit, ale často i skúsenosť ohrozenia svojho ekonomického postavenia v tej vrstve spoločnosti, ktorá sa sama identifikuje ako stredná trieda. Jej problém nemusí byť už zakúšaný úpadok, ale očakávanie, že každú chvíľu môže prísť: hrozba navrátivšej finančnej krízy, presunu veľkých zamestnávateľov do zahraničia či konkurencie lacnejšej pracovnej sily z krajín mimo EÚ vytvára permanentné napätie napájajúce autoritárske a nacionalistické hnutia.

V povojnovom období to boli najmä socialisti, dnes nahradení liberálmi, kto pre tieto hnutia predstavuje úhlavného nepriateľa. Ideológovia krajnej pravice odvádzajú pozornosť od hĺbkových zákonitostí socioekonomického aparátu, ktoré sľubovaný vzostup strednej a pracujúcej triede nielen znemožňujú, ale obracajú naruby, a frustráciu svojho obecenstva usmerňujú buďto na kritikov systému (socialisti), alebo opozíciu v zástupných kultúrnych sporoch (liberáli).

Ústup nemeckej Sociálnodemokratickej strany (SPD) k miernejšiemu, stredovejšiemu programu podľa Adorna uvoľnil priestor pre nárast NPD. Neoliberálna šoková terapia 70. a 80. rokov nasledovaná vykročením ľavicových strán na tzv. tretiu cestu na prelome tisícročí nadlho paralyzovali sociálnodemokratické a socialistické hnutia, ktoré sa až v posledných rokoch pokúšajú o návrat na scénu razantnejšou sociálno-ekonomickou agendou. Tá musí reagovať aj na zrýchľujúcu sa automatizáciu, na ktorú Adorno upozorňoval už v čase jeho viedenskej prednášky: obavy pracujúcich z potenciálnej nadbytočnosti pomenúva ako „prízrak technologickej nezamestnanosti“.