↗

Igor Matovič měl jedinečnou šanci vnést do slovenské politiky zcela nový styl. Způsob, jakým se nechá vydírat od plagiátora Kollára, ale naznačuje, že z přislíbených změn nejspíš nebude nic. Foto FB Igor Matovič

Ak sa akákoľvek politická prax chce nazývať demokratickou, je v prvom rade nevyhnutné, aby bol v jej základoch zakorenený princíp permanentnej sebareflexie, vôľa prehodnocovať a vyvodzovať dôsledky, podriadiť partikulárne záujmy záujmom všeobecným. Schopnosť alebo neschopnosť takéhoto prístupu následne každú politickú prax výpovedne charakterizuje. Na tomto základe vieme odlíšiť či je jej cieľom iba moc pre samotnú moc, alebo je naopak držba inštitucionálneho mocenského vplyvu iba prostriedkom pre dosiahnutie skutočnej zmeny spoločnosti a vzťahov v nej.

Keď sa ľudia, ktorí dnes sedia na vládnych pozíciach, uchádzali o dôveru ľudí vo voľbách, proklamovali verejnosti prísľub spravodlivejšej a slušnejšej spoločnosti. Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ako aj ďalších kauzách, ktoré vyplávali na povrch, títo ľudia ohlasovali nevyhnutnú zmenu politickej kultúry, rázny boj proti mafii usídlenej naprieč štátnym aparátom a v neposlednom rade, otvorenú vojnu voči všetkým prejavom korupcie a podvodom. Ak preto niečo ukázala kauza plagiátorstva vysokopostavených politikov a političiek, tak to bolo v prvom rade to, že viacero prísľubov súčasnej vládnej koalície nebude a nemôže byť naplnených.

Kauza plagiátorstva má niekoľko zaujímavých rovín. V prvom rade odzrkadlila dlhodobý problém neoliberalizácie školstva, ktoré pre mnohých ľudí neslúži ako priestor pre vzdelávanie, tvorbu a budovanie vlastnej osobnosti, ale považujú ho za službu či komoditu.

Mnohí ľudia nazerajú na univerzity ako na útrpný prostriedok, resp. výťah za titulmi, ktoré sú považované za nevyhnutné pre dosiahnutie určitého zamestnania či sociálno-ekonomického statusu. Samotná podstata vzdelávania sa podriaďuje papierom, výkonom a nazeraniu na všetky aktivity vzdelávacieho procesu skrz ekonomickú mriežku.