Nepokazme si to? Za pár mesiacov Matovič a spol. pokazili úplne všetko

Robert Mihály

Případ plagiátorství předsedy slovenského Parlamentu Borise Kollára i dalších vysokých politických představitelů odhalil, že marazmus, do nějž nová Matovičova vláda tak rychle upadla, pramení z hlubších strukturálních problémů.

Igor Matovič měl jedinečnou šanci vnést do slovenské politiky zcela nový styl. Způsob, jakým se nechá vydírat od plagiátora Kollára, ale naznačuje, že z přislíbených změn nejspíš nebude nic. Foto FB Igor Matovič

Ak sa akákoľvek politická prax chce nazývať demokratickou, je v prvom rade nevyhnutné, aby bol v jej základoch zakorenený princíp permanentnej sebareflexie, vôľa prehodnocovať a vyvodzovať dôsledky, podriadiť partikulárne záujmy záujmom všeobecným. Schopnosť alebo neschopnosť takéhoto prístupu následne každú politickú prax výpovedne charakterizuje. Na tomto základe vieme odlíšiť či je jej cieľom iba moc pre samotnú moc, alebo je naopak držba inštitucionálneho mocenského vplyvu iba prostriedkom pre dosiahnutie skutočnej zmeny spoločnosti a vzťahov v nej.

Naše noviny stojí v první linii boje za svobodnou novinařinu a lidská práva. Podpořte nás a přidejte se k nám!
×

Keď sa ľudia, ktorí dnes sedia na vládnych pozíciach, uchádzali o dôveru ľudí vo voľbách, proklamovali verejnosti prísľub spravodlivejšej a slušnejšej spoločnosti. Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ako aj ďalších kauzách, ktoré vyplávali na povrch, títo ľudia ohlasovali nevyhnutnú zmenu politickej kultúry, rázny boj proti mafii usídlenej naprieč štátnym aparátom a v neposlednom rade, otvorenú vojnu voči všetkým prejavom korupcie a podvodom. Ak preto niečo ukázala kauza plagiátorstva vysokopostavených politikov a političiek, tak to bolo v prvom rade to, že viacero prísľubov súčasnej vládnej koalície nebude a nemôže byť naplnených.

Kauza plagiátorstva má niekoľko zaujímavých rovín. V prvom rade odzrkadlila dlhodobý problém neoliberalizácie školstva, ktoré pre mnohých ľudí neslúži ako priestor pre vzdelávanie, tvorbu a budovanie vlastnej osobnosti, ale považujú ho za službu či komoditu.

Mnohí ľudia nazerajú na univerzity ako na útrpný prostriedok, resp. výťah za titulmi, ktoré sú považované za nevyhnutné pre dosiahnutie určitého zamestnania či sociálno-ekonomického statusu. Samotná podstata vzdelávania sa podriaďuje papierom, výkonom a nazeraniu na všetky aktivity vzdelávacieho procesu skrz ekonomickú mriežku.

Musíte jednoducho pretrpieť pár rokov, dostanete pečiatku a potom môžete robiť to, čo vás skutočne zaujíma. Takýto názor prezentoval v konečnom dôsledku aj sám premiér Igor Matovič. A mnohým určite hovoril z duše.

Problémom je, že Igor Matovič dodnes nerozumie, kde je problém. Pretože pri všetkej úcte, každý príčetný človek musí vidieť, že predseda parlamentu Boris Kollár je hlupák, ktorý nevie poriadne sformulovať zmysluplnú vetu a nikto preto zrejme neočakával, že by dokázal vypracovať akúkoľvek akademicky hodnotnú prácu.

Borisovi Kollárovi sa dajú vyčítať mnohé veci, od jeho spolčovania sa s európskou krajnou pravicou, až po styky s mafiánskym podsvetím. Nejedná sa teda len o opajcnutú diplomovku. V tomto prípade však ide o princíp, ktorý sa v každej spoločnosti musí uplatňovať plošne.

Na tomto prípade bolo možné otestovať proklamovanú zmenu politickej kultúry. Nestalo sa. Namiesto toho vidíme pravý opak.

Bagatelizovanie plagiátorstva, politické vydieranie a absenciu akejkoľvek výrokovej logiky či konzistentnosti. Igor Matovič pred voľbami prehlásil prísľub boja proti podvodníkom a zlodejom a teraz alibisticky kryje zlodejov a podvodníkov, ktorí nevedia prijať elementárnu zodpovednosť za svoje konanie.

Necháva sa vydierať mafiánskymi metódami, podľa ktorých si má vybrať medzi odchodom podvodníka z verejnej funkcie alebo koncom vlády. Práve tu na tomto mieste sa vyjavuje vyššie spomenuté rozlíšenie. Ukázalo sa, že táto vláda nechce zmenu, chcú len moc pre moc samotnú. A výsledkom je výsmech angažovanej spoločnosti, akademickej pôde, študentstvu, zásadám, intelektuálnej poctivosti.

Ak sa niečo ukázalo, tak to, že predstava akéhosi izolovaného zápasu boja proti korupcii je úplne nezmyselná. Heslá boja proti korupcii, ktoré prispeli k Matovičovej výhre vo voľbách neznamenajú samé o sebe vôbec nič. Sú prázdne.

Nerobia z vás automaticky dobrého politika či človeka. Neznamenajú, že sa ľudia, ktorí ich hlásajú môžu prehlásiť za obrancov tej „správnej“ strany spoločenskej barikády. Proklamované heslá boja proti korupcii dostali k moci aj Viktora Orbána či Jaira Bolsonara.

Igor Matovič sa nachádzal v situácii, kedy mu veľká časť slovenskej spoločnosti zverila dôveru v boji proti mafiánskym štruktúram, ktoré počas rokov prenikli do najvyšších miest a inštitúcií. Dnes sa však môžeme presvedčiť o tom, že namiesto toho sa k moci dostala len ich iná forma.

Mnohí na to upozorňovali hneď po voľbách, ale väčšina ich nepočúvala. Vraj treba dať novej vláde šancu. A kam sme sa týmto dostali? V týchto dňoch sa v parlamente pokúšajú presadiť reštriktívne politiky, ktorými chcú kontrolovať životy a telá ľudí.

Prichádza sa na závažné pochybenia na najvyšších miestach, no namiesto vyvodenia zodpovednosti sa vyhovárajú ako malé deti. Nechcú diskutovať. Sú presne takí istí, ako tí voči ktorým sa rétoricky v predvolebných súbojoch vyhraňovali. Ľudia na Slovensku chceli zmenu, no namiesto toho je dnešná situácia v mnohých oblastiach podobná autoritárskej ceste Poľska a Maďarska.   

Posledné týždne sa na Slovensku nadužívalo heslo Nepokazme si to. Za pár mesiacov však pokazili úplne všetko. Ak nechceme, aby výsledkom tejto narastajúcej frustrácie nepretavil k ešte masívnejšiemu príklonu k autoritárskym tendenciám, nedá sa robiť nič iné. Treba sa súčasnému pokrytectvu a politikám strachu stavať všade, kde je to potrebné a pomenovávať ich pravými menami.

    Diskuse