Postoj OĽaNO ku kauze Borisa Kollára je správny. Avšak iba potiaľ, pokiaľ tvrdí, že by sme ho nemali redukovať len na Kollára a lynčovať len jeho — aby sa vzápätí tento postoj zvrhol na apologetickú karikatúru neobhájiteľného, ktorá skončí až pri Matovičovej úvahe o treste smrti za navádzanie na potrat, čo je absolútne mimo tému. Navyše ide o kontraproduktívnu obhajobu pre hnutie profilujúce sa ako protikorupčné.

Plagiátorstvo — a ešte presnejšie: získavanie titulov s minimom vynaloženého úsilia, pričom som si vedomý takéhoto podvodu — je v prvom rade infantilnou zbabelosťou a neschopnosťou niečo hodnotné vyprodukovať. V tom druhom rade, ak sú do toho vedome zainteresované aj iné osoby, ide už o formu korupcie. Iný adekvátnejší pojem neexistuje. S tým sa treba zmieriť. Dokonca sa v tomto prípade nedá vylúčiť primárna motivácia takéhoto podvodu — zisk pre všetky zainteresované strany.

Do „globálnej“ produkcie korupčnej atmosféry však treba zahrnúť aj ďalších ľudí: voličov a sympatizantov, ktorí aj naďalej ostávajú tolerantní, lebo veď Fico a iní bubuláci. To, že ľudia svojou toleranciou dokázateľne rozmazávajú hranice tolerantnosti nás navracajú ešte do čias, keď Kollár „vyrastal“, totiž — do mafiánskych deväťdesiatych. Bohužiaľ, tie sú dodnes súčasťou jeho mentality, keď morálny apel dezinterpretuje ako vydieranie, pričom jediný, kto teraz vydiera, je opäť len on, a to hneď trikrát — keď tvrdí, že odíde z troch vládnych stoličiek.

To, že vzniká tak začarovaný kruh odstupňovanej korupčnej atmosféry poškodzujúci širšiu spoločnosť, je fakt. To si treba povedať hneď na rovinu, či sa to niekomu páči alebo nie, pretože ďalšia rovina, je už len rovina pokrytcov.

Duch zákonov