Postoj OĽaNO ku kauze Borisa Kollára je správny. Avšak iba potiaľ, pokiaľ tvrdí, že by sme ho nemali redukovať len na Kollára a lynčovať len jeho — aby sa vzápätí tento postoj zvrhol na apologetickú karikatúru neobhájiteľného, ktorá skončí až pri Matovičovej úvahe o treste smrti za navádzanie na potrat, čo je absolútne mimo tému. Navyše ide o kontraproduktívnu obhajobu pre hnutie profilujúce sa ako protikorupčné.

Plagiátorstvo — a ešte presnejšie: získavanie titulov s minimom vynaloženého úsilia, pričom som si vedomý takéhoto podvodu — je v prvom rade infantilnou zbabelosťou a neschopnosťou niečo hodnotné vyprodukovať. V tom druhom rade, ak sú do toho vedome zainteresované aj iné osoby, ide už o formu korupcie. Iný adekvátnejší pojem neexistuje. S tým sa treba zmieriť. Dokonca sa v tomto prípade nedá vylúčiť primárna motivácia takéhoto podvodu — zisk pre všetky zainteresované strany.

Do „globálnej“ produkcie korupčnej atmosféry však treba zahrnúť aj ďalších ľudí: voličov a sympatizantov, ktorí aj naďalej ostávajú tolerantní, lebo veď Fico a iní bubuláci. To, že ľudia svojou toleranciou dokázateľne rozmazávajú hranice tolerantnosti nás navracajú ešte do čias, keď Kollár „vyrastal“, totiž — do mafiánskych deväťdesiatych. Bohužiaľ, tie sú dodnes súčasťou jeho mentality, keď morálny apel dezinterpretuje ako vydieranie, pričom jediný, kto teraz vydiera, je opäť len on, a to hneď trikrát — keď tvrdí, že odíde z troch vládnych stoličiek.

To, že vzniká tak začarovaný kruh odstupňovanej korupčnej atmosféry poškodzujúci širšiu spoločnosť, je fakt. To si treba povedať hneď na rovinu, či sa to niekomu páči alebo nie, pretože ďalšia rovina, je už len rovina pokrytcov.

Duch zákonov

Opustiť začarovaný kruh si vyžaduje jeho pochopenie. Ak nám ide naozaj o nový kultúrno-politický typ — je elementom akejkoľvek prevencie proti korupcii (a nielen jej) autentický morálny kód. Z tohto hľadiska sú sociálne mechanizmy kontroly — založené na takomto kóde, ktorý definuje najmä vlastná zodpovednosť (žiadne druhé a tretie strany, ani abstraktné inštancie), ďaleko efektívnejšie ako nákladné a odosobnené inštitucionálne mechanizmy, ktoré vznikajú a pôsobia zväčša až ex post. Žiaľ, častokrát s nejasným koncom, ktorý už v našom prostredí zľudovel do výroku: Skutok sa nestal.

Odvolávanie sa teraz na zákon de facto ohrozuje aj jeho legitimitu. Aj do budúcnosti — a to tým, že ho redukuje len na zmechanizovanú prázdnu formu nerešpektujúc fakt, že zákon je len pokračovaním živej morálky, nie jej zdrojom, čo je nepochopenie „ducha zákonov“. Alebo jeho cynické využívanie vo svoj prospech.

Ak chceme naozajstnú zmenu, nemali by sme sa teda uspokojiť s ospravedlnením, ktoré je skôr dôsledkom komunikačnej stratégie ako autentickosti, od ktorej má Kollár, ako dokazuje koniec koncov aj táto kauza, ďaleko. Naša komunikácia by však mala teraz smerovať k nekompromisnosti, pretože kompromis v tomto kontexte sa akoby stával podmienkou samotnej korupcie.

Navyše sa tak vyhneme ďalšej komunikačnej stratégii: „Voliči mu to v ďalších voľbách spočítajú“, pričom sa v takomto výroku nevyhnutne predpokladá prekrytie takejto kauzy a jej „vychladnutie v čase“ — čo nie je nič iné, len ďalšia politická manipulácia alebo hlúpy alibizmus.

Takouto manipuláciou je aj Kollárove odvolávanie sa na júnový prieskum, ktorý mu síce dáva údajne rekordnú 12,80% podporu, ale vôbec nezohľadňuje aktuálnu kauzu. Odvolávať sa teda v tomto prípade na svoju vlastnú (vychádzajúcu ešte z volieb) či aktuálnejšiu sociologickú konštrukciu tekutej voličskej podpory, je irelevantné.

Relevantná nie je ani stratégia, ktorá sa snaží o redukciu podvádzania len na konkrétny kontext — diplomovku. Treba si uvedomiť, že v prípade podvodníkov sa ich podvody roztekajú a nedajú sa ohraničiť, pretože ide o istý typ osobnosti. Identitu. Záruka, že „nebudem podvádzať, alebo som nepodvádzal už aj v inej oblasti“, tu jednoducho neexistuje, čím vzniká časovaná politická rozbuška existujúca len vďaka krátkozrakosti. Vrátane tej svojej.

A práve za krátkozrakosťou vo všetkých jej rozmeroch a prejavoch je potrebné spraviť už konečne hrubú čiaru.

To, že plagiátorstvo a podvádzanie na akademickej pôde je minulosťou alebo sa obmedzuje len na známe osobnosti, je opäť zbytočné zjednodušenie problematiky. Dokonca z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že možnosť písať práce za peniaze, je ešte stále aktuálnou ponukou. Mali by sme si teda opätovne pokladať otázku: Prečo vôbec vzniká táto potreba? Odpoveď by mala byť teda komplexná, nie však komplikovaná na pochopenie — rozvetvovanie príčin.

V zajatí rodinných a kradiologických naratívov

Korupcia: schopnosť obísť systém a pravidlá len za účelom súkromného zisku, má v našom prostredí hlbšie korene. Od kolektívneho zbavovania sa viny za minulý režim — dokazovanie schopnosti podvádzať a obchádzať takýto systém a chvastať sa pred známymi v období, keď už mi za to nič nehrozí, cez stále aktuálnu kapitalistickú axiómu o minimalizácii strát (čas) a maximalizácii zisku (titul), až po večnú a obsedantnú „argumentáciu rodinou“.

A práve pojem rodiny je najčastejšie zneužívaný práve v stratégiách zacielených na slovenského voliča. Inými slovami: Pojem „rodiny“ tvorí jadro normálnej komunikácie (permanentná kampaň) ako aj krízovej komunikácie, kde ide o obhajobu páchateľa cez emocionálny apel, že „išlo len o rodinu“ alebo je „jeho rodina v ohrození“ (viď obdobnú „argumentáciu“ u Troškovej alebo Jankovskej).

Bohužiaľ, ani v tomto bode nie je Kollár autentický a len kopíruje už prednastavené marketingové floskuly, ktorých cieľom nie je nakoniec ochrana rodiny, ale rodinkárstva.

A ako je to s ďalším Kollárovým naratívom o srdci? Na stránke Skalickej vysokej školy, je uvedené slovo rektora — Kollárovho školiteľa, ktorý tvrdí, že „Stredoeurópska vysoká škola v Skalici je škola so srdcom.“ Čo to znamená? Aj Kollárovo „srdce“ musíme odteraz považovať len za obyčajný plagiát. A ešte inak: Jeho slová vyznievajú ako sfušovaný bypass pre akúkoľvek pozitívnu zmenu. Vrátane tej, s ktorou nemal Kollár vlastne nikdy nič spoločné.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.