Katolibanské manipulácie s tradíciou ako sabotáž dialógu

Ismael P. Májovský

Kultivovaný dialóg o odluke cirkvi od štátu opäť čelí jednostrannej ideologickej sabotáži.

Hľadanie spolužitia medzi štátom a náboženskými ideami vnútri štátu, nie je produktom „liberálov z 21. storočia“. Neobstoja ani bludy o akomsi „neomarxistickom sprisahaní“ proti morálnemu katolíkovi stojacemu na strane Dobra, zatiaľ čo všetci ostatní stoja na strane Zla. Koláž FB Fair Observer
Hľadanie spolužitia medzi štátom a náboženskými ideami vnútri štátu, nie je produktom „liberálov z 21. storočia“. Neobstoja ani bludy o akomsi „neomarxistickom sprisahaní“ proti morálnemu katolíkovi stojacemu na strane Dobra, zatiaľ čo všetci ostatní stoja na strane Zla. Koláž FB Fair Observer

Požiadavka odluky nezačína v r. 1989, ani v r. 1987, keď svoju petíciu predložili moravskí katolíci na čele s disidentom A. Navrátilom, ktorú vtedy podpísalo 501 590 československých občanov.

Naše noviny stojí v první linii boje za svobodnou novinařinu a lidská práva. Podpořte nás a přidejte se k nám!
×

Táto požiadavka „odluky“ ide hlbšie do histórie — do obdobia druhej polovice 19. a 20. storočia, keď v Európe vznikajú moderné štáty. A ešte ďalej — do obdobia prvých zmluvných teórií klasického liberalizmu, ktoré chápu štát ako zmluvu „slobodných, racionálnych a suverénnych ľudí“. Na týchto princípoch vznikajú aj prvé ústavy, ktoré sú symbolom všetkých moderných národných štátov.

Odluka len ako ďalší linerálny výplod?

Vtedy však ide o odluku štátu od cirkvi. Štáty sa tak postupne oslobodzujú od monopolu štátnej cirkvi v prospech sekulárneho a pluralitnejšieho modelu spolužitia. V kontexte teórie nachádzame túto požiadavku odluky už u J. Locka. Ide o požiadavku, ktorá napríklad o stopäťdesiat rokov predchádza prijatiu tzv. dogmy o nepoškvrnenom počatí Panny Márie z roku 1854.

Ale môžeme ísť ešte ďalej do histórie a uvádzať filozofickú kritiku kultov v antike, čo dokonca predchádza vzniku Novej Zmluvy a samotnému kresťanstvu.

O akom konzervativizme tu je vlastne reč?

Konzervatívna argumentácia nerešpektuje tradíciu

Hľadanie spolužitia medzi štátom a náboženskými ideami vnútri štátu, nie je teda produktom „liberálov z 21. storočia“. Neobstoja ani bludy o akomsi „neomarxistickom sprisahaní“ proti morálnemu katolíkovi stojacemu na strane Dobra, zatiaľ čo všetci ostatní stoja na strane Zla.

Takáto plebejská a gýčová teodícea v duchu „mučenníckeho vzorca“ už neobstojí. Ani pred Bohom, o ktorom v tejto téme nemusí byť ani reč, pretože ak obývam večnosť — môže mi byť existencia cirkvi, ktorej historicky predchádzam, ľahostajná. A navyše z hľadiska večnosti môžeme tvrdiť, že rímskokatolícka interpretácia skutočnosti je len akýmsi liberálnym excesom posledných dvoch tisícročí. Vo vzťahu k biblii môžeme zas tvrdiť, že ide len o jednu jej selektívnu interpretáciu. A nič viac.

Táto téma nie je teda bojom medzi novým a starým, slobodou a tradíciou. Táto téma je v rôznych obmenách opakovane na stole: od dôb, od kedy tu máme stoly a ľudský intelekt schopný kritiky. Nálepky ako okrajová či liberálna tu teda účelovo manipulujú s občanom štátu neviažuceho sa na žiadnu ideológiu, ani náboženstvo.

Ukazuje sa tu aj neduržateľnosť argumentu konzervativizmom ako zmysluplný predpoklad konkrétnej požiadavky: Kresťanstvo v jeho katolíckej interpretácii je našim duchovným dedičstvom, a preto by sme ho mali finančne podporovať, privilegovať a to aj na úkor iných (rozumej všetkých nekatolíkov).

Takto postavený argument je však ideologickou manipuláciou, pretože k duchovnej tradícii Európana, a tým pádom aj Slováka, patrí aj pohanská duchovná tradícia (v romantizme ju oživovali štúrovci), antická tradícia, ako aj humanisticko-sekulárna tradícia, na ktorú nadviazal aj Darwinov evolucionizmus, ktorý sa snaží (aspoň čo sa týka poznania) preniknúť hlbšie do minulosti ako cirkevná vierouka. Samozrejme — nemožno tu ignorovať ani vplyv východoázijských či arabských civilizácií.

Duchovnú tradíciu teda nemožno jednoznačne ohraničiť a z tohto ohraničenia zároveň vyvodzovať finančné nároky pre konkrétny smer alebo tradíciu. Z kultúrneho hľadiska dochádza k ohraničeniu a očisteniu vplyvov len v rámci mytologizácie, čo je prirodzené. Z politického tu však ide pôjde o umelú mocenskú manipuláciu.

Takže opäť — O akom konzervativizme tu je vlastne reč?

Katolibanská politická manipulácia

Ako manipuláciu teda možno čítať aj návrh „odluky politických strán od štátu“ poslanca Tomáša Tarabu (ĽS NS/KDŽP) a spol. To, že ide len o manipuláciu v politickom boji, priznáva nakoniec aj samotný Taraba, keď hovorí o návrhu ako o reakcii na návrh strany SaS. Taraba a spol. teda robia len akúsi reakčnú politiku, ktorá z dlhodobého hľadiska narobí viac škody ako úžitku. Aj samotným katolíkom.

Avšak hlavný bod manipulácie nastáva v momente, keď sú politické strany vhodené s cirkvou do jedného vreca. To je pochybné, pretože podpora politickej súťaže zo strany štátu (akokoľvek je pochybný tento model) a tým pádom aj občanmi legitimizovaných strán, vychádza priamo z ústavy, kým podpora cirkví teoreticky stojí len na jednej kontroverznej zmluve.

Tá dokonca nebráni vágny pojem „podpory“ aplikovať aj inak, ako len finančne: Podpora aktivít cirkvi môže prebiehať aj formou podpory cez balíčky ryže a stále bude v súlade s „Vatikánskou zmluvou“.

Taraba ako ideológ ignoruje aj ďalšie súvislosti: Kým príspevok pre politické strany sa opiera o pomerne presné údaje (adresné hlasy vo voľbách) a vypláca sa raz za štyri roky, tak cirkevný príspevok sa vypláca každý rok na základe nespoľahlivých údajov zo sčítania obyvateľstva, ktoré sa robí len raz za desať rokov a nikto nevie spoľahlivo odkontrolovať: kto, s akým dôvodom a s akým štýlom a či vôbec vyjadruje svoju príslušnosť ku konkrétnej cirkvi. Áno — ide tu v prvom rade o deti a mladistvých (Dohovor OSN o právach dieťaťa).

Taraba a spol. robia teda ohľadom financovania hrubú demagógiu. Prečo? Pretože vytvárajú obraz akoby išlo na politické strany viac financií ako na cirkev. Fakty sú však iné a len na rímskokatolícku cirkev odišlo z rezortu kultúry 34 538 722 mil. eur. (nárast cca o 5 mil. eur k predminulým rokom) v roku 2020 a podľa zákona č. 370/2019 Z. z., bude tento príspevok odvíjajúci sa od inflácie medziročne narastať. Za obdobie štyroch rokov to teda môže byť vyše 130 mil. eur, zatiaľ čo na všetky politické strany odíde raz za štyri roky okolo 76 mil. eur. Pre politickú stranu, ktorá chce viesť dialóg o odluke, to je 5,62 mil. eur. a pre ĽS NS odkiaľ pochádzajú odídenci Taraba a spol., ktorí chcú „odluku politických strán“ — je to 7,24 mil. eur a napr. pre mimo parlamentné KDH je to 2,93 mil. eur.

Zjedodušene povedané: porovnáva sa tu neporovnateľné. Dokonca samotní predkladatelia „odluky politických strán“ nehrajú s ľuďmi čestnú hru, pretože zo strachu, že ak by ich vlastný zákon prešiel, sa poistili znížením celkového príspevku len o 50 %, takže v konečnom dôsledku nejde o žiadnu odluku, ako sa snažia verejnosti nahovoriť. Ale naspäť k príspevku na cirkvi.

Je tu teda vážne podozrenie, že dochádza ku korupcii a skresľovaniu údajov, na základe ktorých sa potom vypočítava samotný príspevok. A tento problém nerieši ani plán sčítania na rok 2021. To manipulátorom Tarabovi a spol. očividne nevadí.

Nevadí im, že sa tu vedie len „dialóg“ s  dvoma najväčšími registrovanými cirkvami. Nevadí im, že za malé spoločenstvá, vrátane tých neregistrovaných, hovoria ľudia, ktorí k tým spoločenstvám nepatria. Nevadí im jasne diskriminačný model o „registrovaní nových cirkví“. Nevadí im, že za odluku sú aj samotní katolíci (a nielen finančnú). Nevadí im, že dochádza k diskriminácii početného sekulárneho a agnostického svetonázoru.

Predložený návrh od Tarabu a spol. teda sleduje prostý cieľ: 1. Účelovo prekryť tému a opäť znemožniť občiansky dialóg. 2. Cez osobu Sulíka, ktorý ani nebude predkladateľom potenciálneho návrhu, zdiskreditovať jeho budúcich predkladateľov. A v konečnom dôsledku aj samotný návrh, ktorý je na rozdiel od Tarabovho, zatiaľ len návrhom na dialóg s verejnosťou (!).

A môžeme len dúfať, že tento dialóg opäť neskončí len pri financiách, pretože to je hrubé nepochopenie komplexnej problematiky týkajúcej sa vzťahu medzi štátom a náboženskými spoločenstvami. Dialóg sa teda začína.

A našou úlohou bude jednu z jeho etáp prestať naťahovať do nekonečna. Prečo? Pretože to nie je nič iné, len mocenská manipulácia zneužívajúca religiozitu tým, že z nej vytvára prostriedok pre primitívnu politiku.

Slovami samotného Tarabu: Arogancia v priamom prenose.