Študentský spolok Medici na ulici združuje budúcich zdravotníkov — prevažne medikov, ktorí sa zaujímajú o problematiku bezdomovectva a poskytovania zdravotnej starostlivosti ľuďom v núdzi. Naša činnosť je dobrovoľná a jej ťažiskom je ošetrovanie ľudí bez domova, budovanie dôvery a búranie predsudkov. Spolok vznikol v Prahe a následne sa rozšíril aj do ďalších miest.

Bola som v treťom ročníku medicíny, keď sme so skupinkou kamarátov pocítili túžbu robiť niečo konkrétne a potrebné. Netrvalo to dlho a vyšli sme do ulíc.

Myslím, že hovorím za viacerých z nás, keď poviem, že byť medikom na ulici je pre mňa stretnutím sa s realitou života. V nej veci často nie sú priamočiare a ani čiernobiele. Ľudia bez domova mi pripomínajú, že domov, kam sa môžem vrátiť, sprcha, v ktorej sa môžem umyť a chladnička, v ktorej sa vždy nájde nejaké jedlo, nie sú tak samozrejmé ako by si moje ja myslelo. Život na ulici naučil týchto ľudí spať v topánkach, lebo inak by ich ráno pri sebe už nenašli a to, že sú menšie, než by potrebovali je cena za to, že nechodia bosí.

Aj jeden z mojich prvých pacientov, ktorého som na ulici ošetrovala, mal na nohe boľavý otlak kvôli menším topánkam. Otlak sme ošetrili, ale keďže malé číslo topánky by neumožnilo úplné zhojenie rany, s pánom som sa dohodla, že sa stretneme mimo našu bežnú službu, previažem mu ranu a zoženiem aj väčšie topánky. A tak som o pár dní na námestí Brna sama ošetrovala bezdomovca, ktorého by som kedysi oblúkom obišla. Jeho vďačnosť za kúsok môjho času a pocit kamarátstva ma sprevádzali ešte mnoho služieb, na ktorých som ho stretávala.

Skôr než na ulici kohokoľvek ošetríme, potrebujeme sa ľuďom bez domova priblížiť. Spoznať ich. Prestať sa ich báť. Budovať mosty. Stretávame najrôznejších ľudí odhodlaných bojovať za svoje zdravie a aj takých, ktorí už bojovať nechcú a nevládzu. Mnohí prídu za nami sami, ale tu naša úloha nekončí.

Chceme byť tými, ktorí prichádzajú ako prví a od prvého slova rozdávajú prijatie, pretože bez neho by nám žiadny človek nedôveroval. Nedal by na naše rady a všetka naša práca hoc aj s najlepším úmyslom by nepriniesla žiadnu zmenu. Preto je tak dôležité stať sa týmto ľuďom partnerom. Prakticky to znamená, že sme pravidelne na konkrétnom mieste pripravení poradiť a ošetriť, čo bude potrebné a prichádzame aj k tým, pre ktorých ani ošetrovňa nie je komfortný priestor.

Nedokážeme vyriešiť celé sprektrum problémov, s ktorými sa ľudia bez domova musia popasovať. Sme medici, ktorí s každým ďalším preväzom zisťujú, že obviazať nohu tak, aby obväz vydržal dva dni, je už samo o sebe životnou misiou.

V nemocniciach sa učíme hľadať kauzálne príčiny rôznych chorôb, aby sme boli schopní terapiu zamerať na vyvolávajúci faktor. Na ulici najčastejšie liečime chronické rany. Kauzálna príčina je pomerne jasná a nikoho asi príliš neprekvapí. Je to absencia domova. V tesnom závese sa rúca celá pyramída ďalších potrieb — práca, plat, hygiena, jedlo, zdravotná starostlivosť.

Čakať od zdravotníctva systémové poskytovanie bývania ako lieku by bolo neférové a príliš nereálne. Máme si teda ako budúci lekári upokojiť svedomie tým, že zdravotníctvo skrátka nie je schopné takýto liek poskytnúť? Máme byť účastní len pri ošetrovaní týchto pacientov? Verím, že nie.

Máme možnosť byť hlasom v spoločnosti, ktorý podnieti štát, kraje, sociálne služby, podnikateľov a iné organizácie urobiť kroky, ktoré umožnia ľuďom na ulici postaviť sa opäť na nohy. Môžeme byť tými, ktorí navrhnú terapiu bývaním a naplánujú jej dávkovanie. Môžeme sa pevne postaviť za názor, že bývanie je liekom, bez ktorého nedosiahnu svoj plný potenciál zdravia ani títo ľudia, ani celá naša spoločnosť. Sila celku je totiž vždy daná silou najslabšieho článku.