Bezdomovcov treba ubytovať, nie pokutovať
Peter WeisenbacherNa Slovensku se objevily případy pokutování bezdomovců za to, že porušují pandemická omezení a nezůstávají doma. Peter Weisenbacher komentuje.
Ukladanie pokút ľuďom žijúcim na ulici za nedodržiavanie zákazu vychádzania je ukážkou fatálneho zlyhania nášho štátu. Bezdomovectvo nie je vec rozhodnutia, za ktoré možno človeka sankcionovať. Je to dôsledok ekonomickej reality, a ak by mal byť niekto potrestaný, tak by to boli predstavitelia vlády, ktorí ju dopustili.
Základnou úlohou akéhokoľvek štátu je zabezpečiť fyzické prežitie svojich občanov a občianok, respektíve osôb, ktoré sa na jeho území zdržiavajú. Je to dokonca hlavný dôvod, prečo má niečo ako štát právo existovať. S tým priamo súvisí povinnosť štátu chrániť zdravie. Situácia ľudí žijúcich na ulici počas pandémie je mimoriadne zvrátenou ukážkou toho, ako Slovenská republika nezvláda plniť ani tieto záväzky. Ľudské práva, ktoré sa, mimochodom, vláda dobrovoľne zaviazala dodržiavať, totiž nie sú len politické, ale aj ekonomické a sociálne. Štát prostredníctvom svojich orgánov má povinnosť (aj keby žiadna korona neexistovala) zabrániť zomieraniu ľudí, lebo mrzne.
Ľuďom, ktorých nazývame bezdomovcami, nechýba domov, ale byt, presnejšie vykurovaná izbietka s miestom na spanie. Obvykle sú to obete divokých 90. rokov, rôznych „reforiem“, exekúcií, a tak všeobecne kapitalizmu.
Samozrejme, extrémna chudoba tu bola aj za starého režimu, namietne každý pravičiar, a nebude sa mýliť. No bolo jej mnohonásobne menej a štát sa aktívne usiloval niečo s ňou robiť, čo sa mu minimálne od 70. rokov aj darilo. Pravda, často prostriedkami, ktoré tiež nie sú zlučiteľné s ľudskými právami, no tým nemožno ospravedlňovať, že my dnes nechávame ľudí zomierať na ulici. Rovnako to nemení nič na fakte, že chudoba je absencia peňazí, nie osobnostných vlastností, ako je pracovitosť či svedomitosť.
Vzhľadom na súčasnú pandémiu pritom má štát k dispozícii desiatky ubytovacích zariadení vo všetkých regiónoch. Tisícky postelí zívajú prázdnotou. A ak by náhodou nestačili kapacity štátu, tak by určite krachujúci majitelia ubytovacích zariadení, minimálne tých nižšieho štandardu, asi nepohrdli takouto zákazkou. To by sa však muselo chcieť, to by sa muselo pohnúť rozumom a najmä by konečne vláda musela pochopiť, že nie my sme tu kvôli nej, ale ona pre nás. A do toho „my“ zahŕňame aj tých najchudobnejších.