↗

Podle posledního sčítání lidu žije na Slovensku 23 500 bezdomovců. Tato statistika však zahrnuje pouze osoby, které přespávají v útulnách a noclehárnách, nikoliv v parcích či na ulici. Foto Garry Knight, flickr.com

Ukladanie pokút ľuďom žijúcim na ulici za nedodržiavanie zákazu vychádzania je ukážkou fatálneho zlyhania nášho štátu. Bezdomovectvo nie je vec rozhodnutia, za ktoré možno človeka sankcionovať. Je to dôsledok ekonomickej reality, a ak by mal byť niekto potrestaný, tak by to boli predstavitelia vlády, ktorí ju dopustili.

Základnou úlohou akéhokoľvek štátu je zabezpečiť fyzické prežitie svojich občanov a občianok, respektíve osôb, ktoré sa na jeho území zdržiavajú. Je to dokonca hlavný dôvod, prečo má niečo ako štát právo existovať. S tým priamo súvisí povinnosť štátu chrániť zdravie. Situácia ľudí žijúcich na ulici počas pandémie je mimoriadne zvrátenou ukážkou toho, ako Slovenská republika nezvláda plniť ani tieto záväzky. Ľudské práva, ktoré sa, mimochodom, vláda dobrovoľne zaviazala dodržiavať, totiž nie sú len politické, ale aj ekonomické a sociálne. Štát prostredníctvom svojich orgánov má povinnosť (aj keby žiadna korona neexistovala) zabrániť zomieraniu ľudí, lebo mrzne.

Ľuďom, ktorých nazývame bezdomovcami, nechýba domov, ale byt, presnejšie vykurovaná izbietka s miestom na spanie. Obvykle sú to obete divokých 90. rokov, rôznych „reforiem“, exekúcií, a tak všeobecne kapitalizmu.

Samozrejme, extrémna chudoba tu bola aj za starého režimu, namietne každý pravičiar, a nebude sa mýliť. No bolo jej mnohonásobne menej a štát sa aktívne usiloval niečo s ňou robiť, čo sa mu minimálne od 70. rokov aj darilo. Pravda, často prostriedkami, ktoré tiež nie sú zlučiteľné s ľudskými právami, no tým nemožno ospravedlňovať, že my dnes nechávame ľudí zomierať na ulici. Rovnako to nemení nič na fakte, že chudoba je absencia peňazí, nie osobnostných vlastností, ako je pracovitosť či svedomitosť.

Vzhľadom na súčasnú pandémiu pritom má štát k dispozícii desiatky ubytovacích zariadení vo všetkých regiónoch. Tisícky postelí zívajú prázdnotou. A ak by náhodou nestačili kapacity štátu, tak by určite krachujúci majitelia ubytovacích zariadení, minimálne tých nižšieho štandardu, asi nepohrdli takouto zákazkou. To by sa však muselo chcieť, to by sa muselo pohnúť rozumom a najmä by konečne vláda musela pochopiť, že nie my sme tu kvôli nej, ale ona pre nás. A do toho „my“ zahŕňame aj tých najchudobnejších.

Vo vymieraní na COVID-19 sme majstrami sveta, to už ťažko prekonať. Ak sa však nepostaráme o ľudí žijúcich na ulici, alebo ich nebudeme aspoň prednostne očkovať, je pravdepodobné, že svoj náskok ešte zvýšime. Bezdomovec nemôže dodržiavať karanténu, ak mu nejaké ubytovanie nepridelíme.

Ani najväčší cynik, ktorý by inak nad vymieraním chudobných spoza svojho denne meneného respirátora za päť eur v módnych farbách iba mávol rukou, nebude mať problém pochopiť, že ak sa v hromadnej doprave či rôznych verejných budovách budú pohybovať nakazení ľudia, ktorí nemajú kam inam ísť, ohrozí to aj jeho. Hoci by aj jazdil iba autom, predsa aspoň občas stretne aj niekoho, kto chodí autobusom.

Prečo tomu nerozumie naša vláda, je záhada. No na jej riešenie nemáme čas. Táto vláda zlyhala najväčšmi zo všetkých, ktoré sme tu mali, a to ak nie od roku 1945, tak určite od roku 1989. Jej skorá výmena je v záujme prežitia nielen štátu ako zhmotnenia spoločenskej zmluvy, ale aj nás všetkých.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z magazínu Pole, partnerského média DR na Slovensku.