Na Slovensku žije minimálne 23 000 bezdomovcov. Len v Košiciach ich údajne sídli 2000, pričom 1500 ľudí z toho tvoria rodiny s deťmi. Do tohto prostredia sa teda nedostali ako dospelí (čo sa v bezohľadnom kapitalizme berie za zaslúžené), ale sú nútení v ňom vyrastať. O ich osudoch sa však na rozdiel od celebrít, ktoré máme denno-denne v bulvárnej tlači na očiach, dozvedáme len sporo. Pripomínali by nám totiž druhú stranu tzv. slobodného sveta, v ktorom žijeme.

Kým mediálne známe osobnosti stihnú za sezónu (napriek korone a zimnému počasiu) obehať tri slnečné dovolenkové destinácie, bezdomovci si pravidelne obchádzajú okruh výdajne stravy, oblečenia a noclahárne. Kým sa tí prví prezentujú obnaženými fotografiami na Instagrame, tí druhí by boli radi, ak by sa im pošťastilo niekde dostať k spodnému prádlu, ponožkám či rukaviciam. Prečo sa reálne nezaoberáme a nevenujeme pozornosť tým, ktorí by to naozaj potrebovali?

Podľa etickej teórie Emmanuela Lévinasa nás druhý človek dokáže osloviť už svojou tvárou. Obracia sa na nás so svojou bezbrannosťou púhym pohľadom a otvára tak hranice toho, čo je nám známe. Dáva nám príležitosť nielen spoznať niečo, čo sa vymyká našej situácii a súdom, ale aj zachovať sa inak. Máme právo súdiť druhého podľa seba? Môžeme ho/ju zredukovať na iba ďalšieho z radu a zaradiť do vopred predurčených schém — „Môže si za to“, „Mal sa viac snažiť“, „Nikto to nemá ľahké“?

Takýto prístup k druhému sa na každého človeka pozerá akoby nanovo. Avšak, nemýli sa Lévinas? Nie je to, čo bezdomovci naozaj potrebujú — namiesto toho, aby rozširovali obzor našich skúseností — skutočná pomoc a riešenie ich situácie? Nespočíva etický čin naopak v tom, že ho konáme napriek tvári druhého, napriek tomu, že nevieme, komu pomáhame? Že nepotrebujeme vedieť, o koho ide — o akého človeka, s akým osudom -, ale že ide o bytosť hodnú rovnako dôstojného zaobchádzania bez ohľadu na to, či si to zaslúži?

Na to, aby sme dokázali uznať a zmierniť niečie utrpenie, nepotrebujeme poznať každého osobné drámy ani ťažkosti. Ak by sme si mali vypočuť niekoho príbeh zakaždým, keď cíti hlad alebo zimu, musel by sa premeniť na automat, ktorý prehovorí vždy, keď doňho hodíme mincu. Takéto očakávanie je z našej strany komické a pre nich nedôstojné. Druhým ľuďom nemáme pomáhať preto, aby sme zo seba spravili lepšieho človeka. Musíme im pomáhať preto, lebo môžeme, ako by povedal Immanuel Kant.

V modernej spoločnosti toto široké riešenie zosobňujú dane. Ich úlohou je pomáhať bez toho, aby sme vôbec vedeli o koho ide. Nepotrebujeme sa obávať, či sme pomohli chorému dieťaťu, zbedačenému starcovi, alebo osamelej matke, pretože vieme, že pomoc sa musí dostať ku každému núdznemu. Zle sa môže cítiť akurát jedinec, ktorý sa vyhýba ich plateniu, pretože opomína mnoho zbytočného utrpenia, ktoré nevidí, a tak sa ho snaží odčiniť charitou.

Básnik a dramatik Oscar Wilde napísal koncom 19. storočia paradoxnú vec. To, čo trápi a ničí potenciál väčšiny ľudí nie je egoizmus, ale altruizmus. Namiesto toho, aby sme naplno žili svoje životy a využili potenciál, ktorý máme zamestnávame sa riešením problémov, spôsobovaných kapitalizmom. Sentimentálne sa usilujeme riešiť problémy niektorých chudobných, no neberieme do úvahy celok, ktorý ich vytvára.

Niektorí si natoľko navykli na širokú nespravodlivosť, že ju vlastne ani nechcú meniť. Z malej pomoci chudobným sa stal ich zmysel života, čím fakticky mrhajú potenciálom ako seba, tak i druhých. Malá či väčšia charita im ale neuľaví na svedomí, pretože problémy odsúva. Dane bohatých sa totiž mohli použiť na byty, ktoré by bezdomovcov vytiahli z ulíc a chudobným umožnili dôstojne a samostatne žiť. To by ale z charity nesmela byť náhrada za skutočnú systémovú pomoc.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Polemag.sk, partnerského média DR na Slovensku.