Keď v Japonsku prišlo k havárii v jadrovej elektrárni Fukušima, novinár istej známej americkej televízie informoval, že to malo našťastie minimálny vplyv na vývoj amerických trhov. O pár rokov neskôr vidíme na sebe, že v kríze je najdôležitejšie, aby investori nestratili peniaze.

Podnikatelia tvrdia, že nemôžeme zatvoriť priemysel ani na dva týždne, lebo by sme mali ekonomické škody. Vláda sa už mesiace zdráha vypnúť hospodárstvo. Prečo? Pretože ekonomické škody sú horšie ako strata ľudských životov? To už je úplne jedno, že nám ľudia zomierajú najrýchlejším tempom na svete? Je pekné, že človek nemôže ísť na prechádzku sám v lese do iného okresu, ale čo z toho, keď väčšina ľudí musí ísť fyzicky do práce, do továrne, do veľkoskladu či do obchodného domu.

Český miliardár Pavel Sehnal, majiteľ finančnej skupiny, čo združuje vyše 50 firiem, poisťovňu a hotely, vyzýval vo februári tamojšiu vládu, aby už konečne uvoľnila opatrenia a nechala tak ekonomiku „drobne sa nadýchnuť“. Vraj to pri tomto tempe očkovania aj tak ešte dva-tri roky potrvá. O mesiac neskôr sa išiel dať prednostne zaočkovať. Miliardár, čo má všetky možnosti, ako sa môže aj dva roky izolovať hoci na Maldivách, sa príde prednostne zaočkovať, ale zamestnanci nech idú do roboty.

Na jednej strane teda podnikatelia budú volať po uvoľňovaní opatrení, aby ľudia chodili kolektívne do práce. Do toho sa musíme dennodenne obávať, čo zas vymyslí Igor Matovič a čo povie Richard Sulík, kto sa viac urazí, kto bude viac riešiť svoje ego, kto svoje biznisy. Čerešničkou na torte bolo už len citové vydieranie premiérom, ktorý po tom, čo pokútne zabezpečil vakcíny, ich promptne využil proti koaličným partnerom. Ak pôjdu proti nemu, on „môže tie Sputniky hneď vrátiť.“

Každá jedna vakcína potenciálne zachraňuje ľudský život a on s tým bude narábať, akoby sa na politický boj mohlo použiť čokoľvek — aj smrť, aj smrť tisícov. Ak sa niečo tejto vláde darí, tak klesať na úplné dno a otupovať aj zvyšky empatie, aj cenenie si ľudského života.

Keď je teda ekonomika prednejšia, tak to vyčíslite: Koľko eur je hoden jeden ľudský život? Koľko zamestnancov alebo ich blízkych je ochotný obetovať majiteľ firmy, aby zarobil? Sme si rovní a rovnejší, životy menej bohatých sa môžu obetovať? Nie sme najbohatšími a najrozvinutejšími krajinami, akými sme kedy boli, na to, aby nám tu niekto rozprával, že jeho zisk je prednejší ako zdravie ľudí. Máme toho všetci plné zuby. Nie našou vinou, ale kvôli všetkým tým polovičatým a zbabraným pokusom o opatrenia, ktoré len predĺžili agóniu a všetkých presvedčili, že sa o seba musia postarať sami.

Nech vláda okamžite vypne na dva týždne všetky pracoviská a fabriky a všetkým na tú dobu zaplatí 100 % príjmu. Že sa zadlžíme? Veď sa zadlžujú všetky štáty. Je kritická pandemická situácia, kedy inokedy treba vypumpovať peniaze, keď nie v časoch, keď zomierajú občania? Ak vláda nedokáže zachraňovať životy, ostávame iba smutným, zlyhaným pokusom o štát.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.