Ak by sme chceli historicky porovnať slovenskú parlamentnú ľavicu a pravicu, v kategórii odvaha a dôslednosť pri presadzovaní programu by pravica mala nepochybne prevahu.

Inak to nie je ani pri súčasnej pravicovej vláde, ktorá na demontáži sociálneho štátu (v širokom význame slova) pracuje ešte usilovnejšie ako na svojej vlajkovej lodi: boji proti korupcii.

„Zoptimalizovaný“ grafikon

Ministerstvo financií pod vedením Igora Matoviča v týchto dňoch podmienilo finančnú pomoc štátnej železničnej spoločnosti tým, že „zoptimalizuje“ svoj grafikon. To neznamená nič iné ako ďalšiu vlnu škrtania spojov — a možno celej prevádzky na „nerentabilných“ tratiach, ako sa to na etapy dialo za reformných vlád. Premávka na šiestej najhustejšej železničnej sieti v EÚ sa od 90. rokov stále prerieďuje, na čo doplácajú najviac tí, ktorí sú od verejnej dopravy najviac závislí.

Aj najnovšie pripravovaná „optimalizácia“ grafikonu sa má riadiť kalkulačkou: kde sa vozí najviac ľudí, tam sa spoje posilnia, a kde jazdia vlaky poloprázdne, tam sa zrušia. Vraví sa, že kde nič nie je, tam ani smrť neberie, ale neoliberálom je takáto zhovievavosť cudzia. Ich logika je prevrátená naruby: namiesto podpory ekonomiky a verejných služieb v regiónoch, ktoré by tam dokázali aspoň udržať, ak už nie pritiahnuť ľudí, sa vláda chystá regióny ešte viac odizolovať a nerovnosti medzi nimi prehĺbiť.

Demontáž verejných služieb

Podobné plány v zdravotníctve jasne ukazujú, že ide o systematickú demontáž verejných služieb. Pod podobnou „optimalizáciou“ nemocničnej siete sa skrýva bezradnosť krízového manažmentu, ktorý na nedostatok zdravotníckeho personálu a chronicky zanedbané materiálne zabezpečenie nemocníc reaguje najjednoduchším možným spôsobom, teda rušením oddelení, a tým de facto aj celých nemocníc.

Tridsaťdva rokov po páde režimu KSČ štát nedokáže ani len udržať to dobré, čo sa tu pred rokom 1989 vybudovalo, a vláda za vládou len bezradne pláta stále sa zväčšujúce trhliny v základnej infraštruktúre krajiny.

Vo vysokom školstve, kde je vyslovene žiaduce jednotlivé inštitúcie rušiť a spájať, aj táto vláda toleruje podpriemernosť a roztrieštenosť, kým vo verejnej doprave či v zdravotníctve, ktoré majú byť ľuďom čo najdostupnejšie, neváha škrtať a šetriť.

Medzi najrozvinutejšie tradície pravice však patrí umenie prezentovať odobratie ako dar: ľudia síce prídu o vlaky a nemocnice, ale vraj dostanú kvalitnejšiu verejnú dopravu a zdravotnú starostlivosť. Skutočnosť je však taká, že žiaci, pracujúci či dôchodcovia v regiónoch budú ešte viac odkázaní na súkromnú dopravu či presťahovanie sa a špecializované nemocnice môžu po chystanej reforme kapacitne skolabovať, ako na to upozorňujú samotní lekári a zdravotné sestry.

Občania od Macochy

Nedá sa svietiť, počujeme svorne z pravicových médií a od strážcov štátnej kasy: predchádzajúce populistické vlády a krízové obdobie nám zanechali prázdnu špajzu, nuž sa musíme uskromniť. Lenže kým obyčajný človek bude zrejme v najbližších rokoch donútený poriadne si utiahnuť opasok, niekde si ho dokonca budú musieť aj povoliť.

Minister obrany Jaroslav Naď pre svoj rezort totiž pripravuje druhý najväčší vojenský nákup v histórii Slovenska: do kasárenských garáží má prísť až 228 nových obrnených transportérov a bojových vozidiel v celkovej hodnote 1,7 miliardy eur.

Vláda berie svoj záväzok voči NATO natoľko vážne, že pri týchto nákupoch ide dokonca nad rámec pôvodne vytýčeného plánu. Po tom, čo NKÚ jasne preukázal nákup stíhačiek F-16 za zbytočný (ochranu vzdušného priestoru bolo možné zaistiť aj prenájmom strojov či v spolupráci so spojencami) a predražený, najnovšie ÚHP vznáša otázniky nad nákupom pozemnej techniky.

Záväzky voči NATO sú pre súčasnú vládu nespochybniteľné a voči zbrojárom sa táto i minulá exekutíva prejavili mimoriadne štedro. Len vlastní občania im sú sťaby od macochy.

Smernice Európskej komisie k pracovnému právu, odporúčania Európskeho parlamentu týkajúce sa podpory kultúry či priepastné zaostávanie za priemerom EÚ v investíciách do vedy a výskumu súčasnú koalíciu nezamestnávajú ani zďaleka tak ako jej vnútorné problémy a záujmy zahraničného (a v menšej miere aj domáceho) veľkokapitálu, ktorý krajinu vzhľadom na jej ekonomickú štruktúru drží v šachu.

Aj keď sa pri Igorovi Matovičovi zdá, že pravá ruka nevie, čo robí ľavá, mimo novinových tituliek a televíznych obrazoviek dochádza na ministerstvách aj k veľmi systematickej práci, bohužiaľ, nie v prospech pracujúcej väčšiny. Stámilióny eur sa topia v silových zložkách štátu, polokoloniálnom postavení domácej ekonomiky či premrhaných príležitostiach kultúrneho a prírodného potenciálu krajiny, kým zdravotníctvo, ktoré ešte pred päťdesiatimi rokmi patrilo k svetovej top trojke v pomere pacientov na jedného lekára, si dnes presúva pacientov z budovy do budovy, lebo sa o nich nemá kto postarať.

Ale ktovie, možno keby sme nemocnice úplne nahradili lazaretmi, aj transportéry by našli uplatnenie, aj by sa nám zarátali do záväzku voči NATO. A to už by sme Západ hádam konečne mohli nielen dostihnúť, ale aj predstihnúť.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Polemag.sk, partnerského média DR na Slovensku.