Vo štvrtok 1. apríla sa vymenovaním staronovej vlády skončila mesiac trvajúca kríza pravicovej koalície. Novým premiérom sa stal Eduard Heger (OĽaNO), dovtedajší minister financií, ktorý si funkciu vymenil s Igorom Matovičom (OĽaNO). Bodka, alebo skôr bodkočiarka za vládnym patom padla v termíne nanajvýš príhodnom: na deň bláznov.

Po troch týždňoch vládnej krízy vyvolanej nespokojnosťou menších koaličných strán SaS a Za ľudí s pôsobením teraz už exministra zdravotníctva Mareka Krajčího (OĽaNO) a bývalého predsedu vlády Igora Matoviča traja ministri za SaS naplnili svoje ultimátum a odstúpili zo svojich funkcií. Richard Sulík (SaS) delikátnym spôsobom sebe vlastným vyhlásil, že jeho strana z koalície nevystupuje, len si v nej pozastavuje členstvo, a Veronika Remišová (Za ľudí) so svojim stanoviskom vajatala tak dlho, až sa zdalo, že jej politické seppuku má byť čo najbolestnejším trápením nielen pre ňu a jej stranu, ale aj celú krajinu.

Štvrtá koaličná strana Sme rodina stála po väčšinu trvania krízy v úzadí, až kým neprišla s najspektakulárnejším ťahom celej krízy: demisiou svojho ministra práce, Milana Krajniaka. Ten bol v kontexte prestrelky medzi hnutím OĽaNO a stranami SaS a Za ľudí úplne bezvýznamnou figúrou, o to väčšmi prekvapilo jeho odstúpenie, ktoré strana Sme rodina prezentovala ako svoj príspevok k riešeniu koaličnej krízy.

Slovenských pracujúcich tento odchod mrzieť nemusí, pretože Milan Krajniak sa väčšmi priatelil so zamestnávateľskými zväzmi než odborármi, čo sa prejavilo aj na jeho legislatívnych návrhoch týkajúcich sa dôchodkového systému či zákonníka práce. Navonok nezmyselnú demisiu ministra práce komentátori najprv dávali do súvislosti so zadržaním a obvinením bývalého riaditeľa Slovenskej informačnej služby, Vladimíra Pčolinského, ktorého by Milan Krajniak mohol nahradiť, Sme rodina však túto personálnu rošádu dementovala.

Keďže sa bývalý minister práce na rozdiel od svojich kolegov do ministerského kresla nevrátil ani po vymenovaní staronovej vlády, uvažuje sa o dvoch motívoch jeho presunu z vlády do parlamentu: buď tento ťah skutočne súvisí s dianím okolo nominanta Sme rodina, exriaditeľa SIS Vladimíra Pčolinského, alebo bude Krajniakovou úlohou v parlamente konsolidovať roztrieštené pravicovo-konzervatívne skupiny. Tie by mohli napomôcť pozviechaniu sa strany Sme rodina z preferencií na hranici zvoliteľnosti.

Koalícia naďalej pod vysokým napätím

Ešte než expremiér Igor Matovič priznal svoju porážku (zastrenú gestom veľkonočného kresťanského odpustenia svojim kritikom), demisiu podala viac než tretina členov vlády. Ako prvý prezidentku navštívil bývalý minister zdravotníctva Marek Krajčí a popri ministroch za SaS zo svojej funkcie odstúpila aj ministerka spravodlivosti Mária Kolíková (Za ľudí) a už spomenutý Milan Krajniak.

S výnimkou Mareka Krajčího a Milana Krajniaka sa však všetci odíduvší ministri na svoje rezorty do týždňa vrátili. Ceremoniálne rozlúčky v Prezidentskom paláci tak na verejnosť môžu spätne pôsobiť ako neúprimné a vypočítavé gesto.

Rekonštrukcia vlády, ktorá bola blízko svojmu zrúteniu, tak napokon skončila „len“ výmenou kresiel medzi premiérom a ministrom financií a odchodom dvoch ministrov. Tieto zmeny síce sú dôležité, nie však dostatočné.

Príčiny vnútrokoaličného napätia totiž pretrvávajú: Igor Matovič a Richard Sulík, hlavní antagonisti koaličného sporu, spolu naďalej sedia vo vláde a aby toho nebolo málo, budú po novom jednými z najbližšie spolupracujúcich ministrov (jeden financií, druhý hospodárstva). Samotný presun Igora Matoviča k štátnej kase možno vnímať ako provokáciu, keďže Richard Sulík sa pred rokom netajil záujmom práve o tento rezort. Ba čo viac, Igor Matovič na výkon ministra financií nemá nijaké odborné predpoklady.

Nádeje časti verejnosti, že Richard Sulík takúto dohodu zatrhne, sa ukázali ako plané. Líder liberálov krátko po oznámení expremiérovej demisie dokonca Igora Matoviča pozval na večeru: prisľúbil mu rozohriať svoju pizza piecku a potešil sa, že „to bude skvelé“. Nový minister financií má však po druhom najkratšom premiérskom angažmáne v histórii krajiny zrejme stiahnutý žalúdok, lebo Sulíkovo pozvanie dosiaľ neprijal, na rozdiel od minulosti.

Eduard Heger versus referendum

Nový predseda vlády Eduard Heger sa nateraz zdá byť správnym človekom na správnom mieste v správny čas. Smerom do vlády aj k verejnosti pôsobí upokojujúco a jeho verejné vystupovanie je v príkrom kontraste voči rétorike jeho predchodcu.

Ide však o neskúseného politika (v parlamente pôsobí len od minulého volebného obdobia), ktorého rozvaha síce prichádza v náročnom období vhod, len sotva si ho však možno predstaviť ako veľkého politického vizionára, ktorý by dokázal nadchnúť davy. Eduard Heger zatiaľ nedáva najavo ani úsilie o politickú emancipáciu od Igora Matoviča, hoci príklady z domova (Peter Pellegrini) i zahraničia (Angela Merkelová) ukazujú, že i zdanlivé figúrky ovládané zo straníckych centrál sa môžu stať mimoriadne vplyvnými a relatívne samostatnými hráčmi.

Epidemická situácia na Slovensku sa pomaly zlepšuje a vládna kríza je aspoň pozastavená, hoci nie skončená. Obe dobré správy sú však skôr výsledkom voľného nárazu na limity šírenia vírusu, resp. politickej matematiky, než plodmi šikovného manažmentu.

Spoločnosť za posledný rok musela stráviť množstvo ťažkých súst a ich pachuť ešte dlho pretrvá. Servilné chválospevy na „štátnické gesto“ Igora Matoviča, ktoré pri jeho demisii zneli zo všetkých koaličných strán, zaiste rozšírili množstvo podpisov na petícii za pripravované referendum o predčasných voľbách, ktoré pripravuje opozícia.

Plebiscit sa s najväčšou pravdepodobnosťou zrealizuje, ale nebude právoplatný, pretože sa ho len sotva zúčastní väčšina oprávnených voličov. Predčasné voľby i tak môžu byť len otázkou času, keďže súčasná koalícia je aj naďalej sudom strelného prachu, ktorý majú mnohí dôvod ohadzovať zápalkami.

Ba čo viac, opozičný Hlas hovorí o „vláde národného zmierenia“, ktorá by sa podľa slov Petra Pellegriniho mohla skladať z koaličných, opozičných aj mimoparlamentných strán. Špekuluje sa o rôznych variantoch možnej budúcej vlády: od biznisového partnerstva Hlas — Smer — Sme rodina až po liberálnu trojkoalíciu Hlas — SaS — Progresívne Slovensko. Ako však ukázali vlaňajšie parlamentné voľby, všetky koaličné projekcie sú až do povolebného rána síce zaujímavé, no bezpredmetné.

Príležitosť pre ekológov aj klerikálov

Bezmocnosť pravice, ktorá sa už pätnásť rokov nevie dostať k moci a keď sa jej to už podarí (2010—2012, 2020-), má vážny problém sa s ňou vysporiadať, by pre spoločnosť vôbec nemusela byť tragická, ak by existovala solídna ľavicová alternatíva. Už roky je isté, že Smer ju nepredstavuje, a z hodnotového hľadiska príliš sľubne nevyzerá ani nový sociálnodemokratický projekt Petra Pellegriniho.

Dve preferenčne malé ľavicové strany, Solidarita a Socialisti.sk, sú v hlavných médiách neviditeľné a sociálno-liberálnemu Progresívnemu Slovensku sa síce preferenčne prekvapivo darí, o politickú príslušnosť k ľavici však zrejme nestojí. V poslednom období sa objavujú indície, že do politiky by mohlo vstúpiť (alebo sa vrátiť) niekoľko zaujímavých osobností (napríklad bývalý minister školstva Juraj Draxler) a reprezentantov ekologicko-klimatických iniciatív, ich vyhliadky je však nateraz náročné zhodnotiť.

Bez ohľadu na to, či voľby prídu až o tri roky alebo skôr, už teraz možno prognózovať, že vo výhode budú tie hnutia či strany, ktorým sa podarí dostať svojich voličov k volebným schránkam. Vysoká miera apatie a znechutenia, ktoré vyvolal súčasný vládny kabinet, sa spolu s pocitom vyčerpania všetkých alternatív zákonite odrazia na (možno až výrazne) nižšej účasti na najbližších parlamentných voľbách.

Bude to vzácna príležitosť pre aktivistické hnutia s mobilizačným potenciálom. Prípadná červeno-zelená koalícia by si túto šancu nemala nechať ujsť, pretože modro-hnedé kruhy ňou nepohrdnú.