Karel Teige vo svojej knihe Svět, který se směje, definuje hyperdada ako „cosi, co je více a podstatněji dada, než dadaistické literární hnutí; totiž dadaismus vzdálený literatury a vyrůstající z pohybu a děje aktuelního života“. Po necelých sto rokoch sa hyperdada stáva politologickou kategóriou; jedinou, ktorou je možné súčasnú politickú situáciu na Slovensku uchopiť, pretože na ňu nestačí ani aristotelovská logika, tobôž štandardné spoločenskovedné termíny.

„Slovo ‚dada‘ popisuje a označuje tu komickou nesmyslnost, bláhovost, nepatřičnost, nenáležitost, směšnost, která pochází z nepřiměřenosti. Bezděčnou absurdnost toho, co chce být seriosní, hlubokomyslné, majestátní, vznešené, patetické, nádherné, učené a bohorovné, a čemu, dík nějakým vnitřním poruchám mozkového atmosferického tlaku, dík neschůdnemu myšlení, dík neosvícenosti, se to nedaří,“ píše Taige. Igor Matovič, predseda vlády Slovenskej republiky, je dada.

Vládna kríza na jeho kabinet doľahla rozprávkovo takmer do roka a do dňa od volieb. Dve najmenšie koaličné strany SaS a Za ľudí pred týždňom ohlásili rokovania za zatvorenými dverami, z ktorých vzišla požiadavka na rekonštrukciu vlády — prinajmenšom na výmenu ministra zdravotníctva, prinajväčšom samotného premiéra.

Z dvadsiatich piatich percent, ktoré vo voľbách Matovičovo hnutie OĽaNO získalo, mu v prieskume preferencií dnes ostáva desať percentuálnych bodov a predseda vlády sa svojou nedôveryhodnosťou prepadol k svojmu arcinepriateľovi Róbertovi Ficovi a neoľudákovi Marianovi Kotlebovi. Posledné tri týždne bolo Slovensko krajinou s najvyšším počtom úmrtí na COVID-19 — v prepočte na počet obyvateľov — na svete a krajina je fakticky odkázaná na humanitárnu pomoc zo zahraničia, ktorú ponúkli Chrovátsko, Nemecko a Poľsko v podobe lôžok pre slovenských pacientov a Francúzsko v podobe daru pätnásť tisíc vakcín.

Predseda najsilnejšieho poslaneckého klubu v parlamente, Michal Šipoš, sa v nedeľnej televíznej diskusii napriek tomu nechal počuť, že pre hodnotenie vlády sú najdôležitejšie jej výsledky, preto za predsedom vlády aj ministrom zdravotníctva Marekom Krajčím (OĽaNO) naďalej stojí. Michal Šipoš, predseda poslaneckého klubu OĽaNO, je dada.

„Oficiálne“ sa vládna kríza začala minulý týždeň v utorok, keď Veronika Remišová, predsedkyňa najmenšej koaličnej strany Za ľudí ohlásila vnútrostranícke rokovania o ďalšom zotrvaní vo vláde. Tomuto zásadnému vyhláseniu predchádzala tlačová beseda na košickom letisku, kde premiér s ministrom zdravotníctva a členom pandemickej komisie vlády, profesorom Pavlom Jarčuškom, ohlásili dohodnutú dodávku dvoch miliónov dávok vakcíny Sputnik V.

Jej nákup prebehol — povedzme to s dekórom — neštandardne. O nákupe nechal Matovič — ako to má vo zvyku — hlasovať na svojom Facebooku a keď návrh zadovážiť vakcíny z Ruska predložil na vláde, svoje neexistujúce právo veta si uplatnila Remišová. Nebolo jej to nič platné, pretože „utajený“ let vojenského lietadla do Moskvy a späť (ktorý sa mimochodom podarilo vystopovať na Flightradare24), v predminulý víkend na Slovensko doručil prvé palety ruských očkovacích látok.

Sputnik V zatiaľ nie je autorizovaný Európskou liekovou agentúrou (a v čase dovozu vakcín na Slovensko sa toto konanie ešte ani nezačalo) a osvedčenie nezískal ani od Štátneho ústavu na kontrolu liečiv, minister zdravotníctva však schválil použitie vakcíny ako neregistrovaného, experimentálneho liečiva a zodpovednosť za jej podanie prenechal lekárom. Ba čo viac, ministrovi sa nedarí presadiť takmer nič z odporúčaní odborníkov a sám je zo svojho úradovania unavený, ale nemá ho kto odvolať a sám odstúpiť nemieni, pretože nepozná nikoho, kto by pandémiu zvládol lepšie. Marek Krajčí, minister zdravotníctva, je dada.

Vystúpenie na košickom letisku, kde Sputnik V pristál a tvoril kulisy pre kamery, vyvolalo politické vlnobitie. Minister zahraničných vecí Ivan Korčok (SaS) vzápätí inicioval stretnutie s najvyššími ústavnými činiteľmi, aby sa uistil o zahraničnopolitickej orientácii Slovenska, a Tomáš Valášek, jeden z poslancov koaličnej strany Za ľudí, ohlásil odchod z koalície aj zo strany, nasledujúc tak už skôr odíduvšieho bývalého spolustraníka Miroslava Kollára.

Keďže v poslaneckom klube Za ľudí formulovalo svoju nespokojnosť s riadením pandemickej krízy viacero poslancov a niektorí dokonca pohrozili ďalšími odchodmi, predsedníčke strany Remišovej neostalo iné než si vyžiadať rekonštrukciu vlády, ak sa jej strana potácajúca sa na hranici zvoliteľnosti nemá rozsypať pod rukami. Pre verejnosť je veľavravným signálom, že k razantným krokom sa jednotliví poslanci Za ľudí aj strana ako taká odhodlali až v dôsledku geopolitických súvislostí vakcinácie, na ktorých si tento pravicový spolok dáva záležať, a nie už vtedy, keď sa počty obetí COVID-19 zastabilizovali na katastrofickej úrovni sto úmrtí denne a vláda bezohľadne pošliapavala odporúčania odborníkov, vyberajúc si z nich ako hrozienka z koláča len to, čo sa jej hodilo.

Za ľudí síce ako prví verejne vystúpili s požiadavkou na odvolanie ministra zdravotníctva a úvahou o možnom vystúpení z vlády, štafetu lídra vnútornej opozície vlády však ešte v ten istý deň odovzdali SaS, následne stiahli chvost a sú na najlepšej ceste, aby s nimi premiér — ľudovo povedané — vytrel podlahu. Remišová si v princípe môže vybrať z dvoch alternatív: nechať sa hanebne potupiť, ustúpiť zo svojich požiadaviek a priviesť tak stranu k rozpadu alebo trvať na odchode ministra zdravotníctva aj za cenu odchodu z koalície a rizika prepadu už tak biednych preferencií v opozičných laviciach.

Strana založená prakticky výhradne na neustálom a ubíjajúcom vymedzovaní sa voči bývalej vláde, konštantnej kríze identity a morálnom gýči má sotva nárok na prajnejšie vyhliadky. Nečakaným protagonistom forsážnej etapy koaličnej krízy sú neoliberáli z SaS. Minister hospodárstva a predseda strany Richard Sulík na sebe totižto počas posledného polroka nechal podľa vlastných slov „drevo rúbať“ a od Matoviča znášal nielen verejné pasovanie za „idiota“, ale aj obvinenia zo zodpovednosti za tisícky obetí pandémie (údajne preto, že včas nenakúpil antigénové testy), rozvracania koalície či najnovšie dokonca aj za smrť novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej.

Práve pri poslednom obvinení už ale Sulíkovi pretiekol pohár trpezlivosti a vnútrostranícke rokovania Za ľudí týkajúce sa ďalšieho pokračovania vo vláde sa mu zrejme stali len zámienkou na to, aby sa stal projektovým manažérom rekonštrukcie vlády. SaS nežiada len odchod ministra zdravotníctva, ale aj samotného premiéra.

Nie je však jasné, čo sa udeje, ak premiér týmto požiadavkám nevyhovie. SaS sa za každú cenu chce vyhnúť zodpovednosti za predčasné voľby, ktoré vyvolala v r. 2011, preto podobne ako Za ľudí deklaruje, že akákoľvek rekonštrukcia vlády sa musí udiať na súčasnom pôdoryse parlamentu.

Minimálna pravdepodobnosť predčasných volieb tak OĽaNO nenúti k nijakým výrazným kompromisom — najnepríjemnejším možným scenárom pre Matoviča tak je menšinová vláda so stranou Sme rodina, pričom tento tandem ako prijateľný už pripustil minister obrany Jaroslav Naď (OĽaNO). Na rozdiel od Za ľudí však SaS pôsobí, že svoje požiadavky na personálne výmeny myslí vážne, preto je postoj neoliberálov v prípade, že k nijakým personálnym výmenám nedôjde, najväčšou neznámou rovnice koaličnej krízy.

Druhé najvážnejšie slovo v koalícii má strana Sme rodina Borisa Kollára. Tú možno analyzovať v istých paralelách s opozičným Smerom: obe strany sú v prvom rade biznisovými spolkami a obe strany suplujú svoju programovú aj ideologickú prázdnotu figovými listami sociálnej demokracie (ktorú Smer dlhodobo karikuje, najnovšie za výdatnej pomoci Ľuboša Blahu), resp. konzervativizmu (v podaní ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Milana Krajniaka, teda „Posledného križiaka“).

Krajniak, po Kollárovi druhá najvýraznejšia tvár strany, sa za rok vo svojej funkcii stihol vyznamenať niekoľkými výnimočnými nápadmi, ktorými sú napríklad obliekanie sa do uniformy ako prejav solidarity s vojakmi, premenovanie ministerského Odboru rodovej rovnosti na Odbor rovnosti mužov a žien alebo najnovšie návrhom na otvorenie kostolov, modlitby v ktorých by mohli kulminujúcu pandémiu rozohnať, ako sa to údajne stalo v 18. storočí v Trnave. Kollárova strana sa navyše aktuálne potáca na hranici zvoliteľnosti podobne ako Za ľudí, čomu napomohli najmä papalášske maniere samotného jej predsedu aj vicepremiéra Štefana Holého, ktorý každý víkend lieta za rodinou do Veľkej Británie bez toho, aby sa naňho vzťahovala povinnosť pobytu v karanténe.

Keďže jediným programom strany Sme rodina je vôľa k moci, jej stanovisko ku koaličnej kríze je a bude rýdzo pragmatické, teda podpora svojho najbližšieho koaličného spojenca — OĽaNO. Napokon samotné Matovičovo OĽaNO: strana jedného muža so symptómami poruchy osobnosti, ktorý sa vďaka vynikajúcej mediálnej stratégii vo voľbách dopracoval k výsledku, v aký sám nedúfal.