Koaličná kríza z pohľadu hyperdada
Martin MakaraSlovenská epidemická situace se podobá svou závažností situaci české. K tomu navíc přistupuje krize politická, jež ovšem v danou chvíli nemá žádné příznivé vyústění.
Karel Teige vo svojej knihe Svět, který se směje, definuje hyperdada ako „cosi, co je více a podstatněji dada, než dadaistické literární hnutí; totiž dadaismus vzdálený literatury a vyrůstající z pohybu a děje aktuelního života“. Po necelých sto rokoch sa hyperdada stáva politologickou kategóriou; jedinou, ktorou je možné súčasnú politickú situáciu na Slovensku uchopiť, pretože na ňu nestačí ani aristotelovská logika, tobôž štandardné spoločenskovedné termíny.
„Slovo ‚dada‘ popisuje a označuje tu komickou nesmyslnost, bláhovost, nepatřičnost, nenáležitost, směšnost, která pochází z nepřiměřenosti. Bezděčnou absurdnost toho, co chce být seriosní, hlubokomyslné, majestátní, vznešené, patetické, nádherné, učené a bohorovné, a čemu, dík nějakým vnitřním poruchám mozkového atmosferického tlaku, dík neschůdnemu myšlení, dík neosvícenosti, se to nedaří,“ píše Taige. Igor Matovič, predseda vlády Slovenskej republiky, je dada.
Vládna kríza na jeho kabinet doľahla rozprávkovo takmer do roka a do dňa od volieb. Dve najmenšie koaličné strany SaS a Za ľudí pred týždňom ohlásili rokovania za zatvorenými dverami, z ktorých vzišla požiadavka na rekonštrukciu vlády — prinajmenšom na výmenu ministra zdravotníctva, prinajväčšom samotného premiéra.
Z dvadsiatich piatich percent, ktoré vo voľbách Matovičovo hnutie OĽaNO získalo, mu v prieskume preferencií dnes ostáva desať percentuálnych bodov a predseda vlády sa svojou nedôveryhodnosťou prepadol k svojmu arcinepriateľovi Róbertovi Ficovi a neoľudákovi Marianovi Kotlebovi. Posledné tri týždne bolo Slovensko krajinou s najvyšším počtom úmrtí na COVID-19 — v prepočte na počet obyvateľov — na svete a krajina je fakticky odkázaná na humanitárnu pomoc zo zahraničia, ktorú ponúkli Chrovátsko, Nemecko a Poľsko v podobe lôžok pre slovenských pacientov a Francúzsko v podobe daru pätnásť tisíc vakcín.
Predseda najsilnejšieho poslaneckého klubu v parlamente, Michal Šipoš, sa v nedeľnej televíznej diskusii napriek tomu nechal počuť, že pre hodnotenie vlády sú najdôležitejšie jej výsledky, preto za predsedom vlády aj ministrom zdravotníctva Marekom Krajčím (OĽaNO) naďalej stojí. Michal Šipoš, predseda poslaneckého klubu OĽaNO, je dada.
„Oficiálne“ sa vládna kríza začala minulý týždeň v utorok, keď Veronika Remišová, predsedkyňa najmenšej koaličnej strany Za ľudí ohlásila vnútrostranícke rokovania o ďalšom zotrvaní vo vláde. Tomuto zásadnému vyhláseniu predchádzala tlačová beseda na košickom letisku, kde premiér s ministrom zdravotníctva a členom pandemickej komisie vlády, profesorom Pavlom Jarčuškom, ohlásili dohodnutú dodávku dvoch miliónov dávok vakcíny Sputnik V.
Jej nákup prebehol — povedzme to s dekórom — neštandardne. O nákupe nechal Matovič — ako to má vo zvyku — hlasovať na svojom Facebooku a keď návrh zadovážiť vakcíny z Ruska predložil na vláde, svoje neexistujúce právo veta si uplatnila Remišová. Nebolo jej to nič platné, pretože „utajený“ let vojenského lietadla do Moskvy a späť (ktorý sa mimochodom podarilo vystopovať na Flightradare24), v predminulý víkend na Slovensko doručil prvé palety ruských očkovacích látok.
Sputnik V zatiaľ nie je autorizovaný Európskou liekovou agentúrou (a v čase dovozu vakcín na Slovensko sa toto konanie ešte ani nezačalo) a osvedčenie nezískal ani od Štátneho ústavu na kontrolu liečiv, minister zdravotníctva však schválil použitie vakcíny ako neregistrovaného, experimentálneho liečiva a zodpovednosť za jej podanie prenechal lekárom. Ba čo viac, ministrovi sa nedarí presadiť takmer nič z odporúčaní odborníkov a sám je zo svojho úradovania unavený, ale nemá ho kto odvolať a sám odstúpiť nemieni, pretože nepozná nikoho, kto by pandémiu zvládol lepšie. Marek Krajčí, minister zdravotníctva, je dada.
Vystúpenie na košickom letisku, kde Sputnik V pristál a tvoril kulisy pre kamery, vyvolalo politické vlnobitie. Minister zahraničných vecí Ivan Korčok (SaS) vzápätí inicioval stretnutie s najvyššími ústavnými činiteľmi, aby sa uistil o zahraničnopolitickej orientácii Slovenska, a Tomáš Valášek, jeden z poslancov koaličnej strany Za ľudí, ohlásil odchod z koalície aj zo strany, nasledujúc tak už skôr odíduvšieho bývalého spolustraníka Miroslava Kollára.
Keďže v poslaneckom klube Za ľudí formulovalo svoju nespokojnosť s riadením pandemickej krízy viacero poslancov a niektorí dokonca pohrozili ďalšími odchodmi, predsedníčke strany Remišovej neostalo iné než si vyžiadať rekonštrukciu vlády, ak sa jej strana potácajúca sa na hranici zvoliteľnosti nemá rozsypať pod rukami. Pre verejnosť je veľavravným signálom, že k razantným krokom sa jednotliví poslanci Za ľudí aj strana ako taká odhodlali až v dôsledku geopolitických súvislostí vakcinácie, na ktorých si tento pravicový spolok dáva záležať, a nie už vtedy, keď sa počty obetí COVID-19 zastabilizovali na katastrofickej úrovni sto úmrtí denne a vláda bezohľadne pošliapavala odporúčania odborníkov, vyberajúc si z nich ako hrozienka z koláča len to, čo sa jej hodilo.
Za ľudí síce ako prví verejne vystúpili s požiadavkou na odvolanie ministra zdravotníctva a úvahou o možnom vystúpení z vlády, štafetu lídra vnútornej opozície vlády však ešte v ten istý deň odovzdali SaS, následne stiahli chvost a sú na najlepšej ceste, aby s nimi premiér — ľudovo povedané — vytrel podlahu. Remišová si v princípe môže vybrať z dvoch alternatív: nechať sa hanebne potupiť, ustúpiť zo svojich požiadaviek a priviesť tak stranu k rozpadu alebo trvať na odchode ministra zdravotníctva aj za cenu odchodu z koalície a rizika prepadu už tak biednych preferencií v opozičných laviciach.
Strana založená prakticky výhradne na neustálom a ubíjajúcom vymedzovaní sa voči bývalej vláde, konštantnej kríze identity a morálnom gýči má sotva nárok na prajnejšie vyhliadky. Nečakaným protagonistom forsážnej etapy koaličnej krízy sú neoliberáli z SaS. Minister hospodárstva a predseda strany Richard Sulík na sebe totižto počas posledného polroka nechal podľa vlastných slov „drevo rúbať“ a od Matoviča znášal nielen verejné pasovanie za „idiota“, ale aj obvinenia zo zodpovednosti za tisícky obetí pandémie (údajne preto, že včas nenakúpil antigénové testy), rozvracania koalície či najnovšie dokonca aj za smrť novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej.
Práve pri poslednom obvinení už ale Sulíkovi pretiekol pohár trpezlivosti a vnútrostranícke rokovania Za ľudí týkajúce sa ďalšieho pokračovania vo vláde sa mu zrejme stali len zámienkou na to, aby sa stal projektovým manažérom rekonštrukcie vlády. SaS nežiada len odchod ministra zdravotníctva, ale aj samotného premiéra.
Nie je však jasné, čo sa udeje, ak premiér týmto požiadavkám nevyhovie. SaS sa za každú cenu chce vyhnúť zodpovednosti za predčasné voľby, ktoré vyvolala v r. 2011, preto podobne ako Za ľudí deklaruje, že akákoľvek rekonštrukcia vlády sa musí udiať na súčasnom pôdoryse parlamentu.
Minimálna pravdepodobnosť predčasných volieb tak OĽaNO nenúti k nijakým výrazným kompromisom — najnepríjemnejším možným scenárom pre Matoviča tak je menšinová vláda so stranou Sme rodina, pričom tento tandem ako prijateľný už pripustil minister obrany Jaroslav Naď (OĽaNO). Na rozdiel od Za ľudí však SaS pôsobí, že svoje požiadavky na personálne výmeny myslí vážne, preto je postoj neoliberálov v prípade, že k nijakým personálnym výmenám nedôjde, najväčšou neznámou rovnice koaličnej krízy.
Druhé najvážnejšie slovo v koalícii má strana Sme rodina Borisa Kollára. Tú možno analyzovať v istých paralelách s opozičným Smerom: obe strany sú v prvom rade biznisovými spolkami a obe strany suplujú svoju programovú aj ideologickú prázdnotu figovými listami sociálnej demokracie (ktorú Smer dlhodobo karikuje, najnovšie za výdatnej pomoci Ľuboša Blahu), resp. konzervativizmu (v podaní ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Milana Krajniaka, teda „Posledného križiaka“).
Krajniak, po Kollárovi druhá najvýraznejšia tvár strany, sa za rok vo svojej funkcii stihol vyznamenať niekoľkými výnimočnými nápadmi, ktorými sú napríklad obliekanie sa do uniformy ako prejav solidarity s vojakmi, premenovanie ministerského Odboru rodovej rovnosti na Odbor rovnosti mužov a žien alebo najnovšie návrhom na otvorenie kostolov, modlitby v ktorých by mohli kulminujúcu pandémiu rozohnať, ako sa to údajne stalo v 18. storočí v Trnave. Kollárova strana sa navyše aktuálne potáca na hranici zvoliteľnosti podobne ako Za ľudí, čomu napomohli najmä papalášske maniere samotného jej predsedu aj vicepremiéra Štefana Holého, ktorý každý víkend lieta za rodinou do Veľkej Británie bez toho, aby sa naňho vzťahovala povinnosť pobytu v karanténe.
Keďže jediným programom strany Sme rodina je vôľa k moci, jej stanovisko ku koaličnej kríze je a bude rýdzo pragmatické, teda podpora svojho najbližšieho koaličného spojenca — OĽaNO. Napokon samotné Matovičovo OĽaNO: strana jedného muža so symptómami poruchy osobnosti, ktorý sa vďaka vynikajúcej mediálnej stratégii vo voľbách dopracoval k výsledku, v aký sám nedúfal.
Viac než päťdesiatčlenný poslanecký klub OĽaNO je tvorený heterogénnou skupinou poslancov od krajných konzervatívcov po liberálov (pričom nezanedbateľnú časť spektra tvoria názorovo úplne indiferentní jednotlivci), ktorých spája jedine bezmedzná servilnosť voči premiérovi, na ktorom sú existenčne závislí. Jedinú výnimku predstavuje Ján Krošlák, ktorý našiel dosť odvahy vymedziť sa voči Matovičovi a povedať, že vláda by mala pokračovať bez neho.
Najbližší Matovičovi spolustraníci a kolegovia vo vláde, zvlášť už spomenutí predseda poslaneckého klubu Šipoš a minister obrany Naď, si navykli robiť v prospech predsedu vlády výraznú nadprácu bez ohľadu na ničivé dôsledky presadzovaných rozhodnutí. V hnutí niet sily, ktorá by čoraz bezohľadnejšieho predsedu a premiéra v jednej osobe zastavila: od politických avanturistov a oportunistov, celebrít a dvíhačov rúk na jednorazové použitie však nič iné ani nemožno očakávať. Najpočetnejší poslanecký klub Národnej rady Slovenskej republiky je dada.
Premiér Matovič, principál predstavenia, v ktorom obete nie sú fingované, sa húpa na demolačnej guli a s ľahkosťou preráža čoraz pevnejšie zábrany: svojho podvodne získaného akademického titulu sa odmietol vzdať, kým to neurobí aj minister školstva s podobným problémom; armádu zapriahol do testovacích manévrov, ale prezidentku nemal potrebu o tom informovať; svojmu ministrovi pripisuje zodpovednosť za tisícky úmrtí, ale odmieta ho odvolať; zodpovednosť na nezvládnutie krízy delí na „5,4 milióna individuálnych zlyhaní“, ale to vlastné z nich vyníma; útočí na odborníkov a trvá na svojich spektakulárnych nápadoch bez ohľadu na fakty, ktoré im protirečia; familiárne vydáva rozkazy Európskej liekovej agentúre a Rusku za pomoc pri očkovaní sľubuje Zakarpatskú Ukrajinu; na svojom Facebooku zverejňuje obdržanú súkromnú korešpondenciu a neštíti sa osobných útokov na svojich kritikov; ako východisko z pandemickej krízy vidí opatrenia, ktoré sám pred Vianocami odmietol a v iných krajinách sú v platnosti už mesiace.
Zoznam Matovičových zlyhaní je tak dlhý, že z neho nemožno vybrať viac než nepatrný zlomok; logika, kultúrnosť aj štátnickosť utŕžili na úrade vlády brutálny debakel a krajina je v pokročilom štádiu rozkladu a demoralizácie. Od politiky sa v znechutení a vyčerpaní odvracajú ľudia, ktorí ňou dosiaľ žili, a dôsledky naučenej bezmocnosti ako voči COVID-19, tak aj excesom vládneho kabinetu, môžu byť bolestivou stigmou spoločnosti aj dlho potom, čo sa prírodná aj politická katastrofa stanú minulosťou. Rok vládnutia štvorkoalície je dada.
V čase písania tohto komentára prebiehajú rokovania všetkých koaličných strán a v priebehu dnešného večera alebo zajtrajška by mohlo byť jasnejšie, aké bude východisko z koaličnej krízy. Výmena premiéra je prakticky vylúčená, pretože má okrem vlastného poslaneckého klubu podporu aj v Sme rodina, do úvahy preto prichádza jedine odvolanie ministra zdravotníctva Krajčího. To však OĽaNO údajne podmieňuje demisiou Sulíka z postu ministra hospodárstva, ktorý na takýto obchod nie je ochotný pristúpiť.
Najpravdepodobnejším scenárom preto je, že k nijakým personálnym výmenám vo vláde nedôjde. Koaličným vzbúrencom z SaS a Za ľudí tak ostanú len tri možnosti: 1. spoločne opustiť koalíciu, čím by vznikla menšinová vláda OĽaNO so Sme rodina; 2. jedna zo strán by mohla koalíciu opustiť samostatne, čím by si síce zachránila tvár, ale koalícia by si (zatiaľ) uchovala parlamentnú väčšinu a vyčerpanej krajine by toto riešenie nijak nepomohlo; 3. pokračovať v koalícii bez zmien, čo by ešte väčšmi zradikalizovalo vnútorné konflikty vo vláde a ukázalo lídrov Sulíka a Remišovú ako zbabelcov a ich revoltu ako rétorické cvičenie.
Ktorýkoľvek zo scenárov sa naplní, krajinu čakajú tri roky marazmu. Cez parlament predčasné voľby neprejdú a k referendu, ktoré pripravuje opozícia, sa sotva dostaví nadpolovičná väčšina oprávnených voličov nevyhnutná na to, aby bol plebiscit platný.
Po roku vládnutia OĽaNO zrazilo svoj koaličný potenciál na nulu a zaradilo sa tak k ďalším dvom stranám — Smeru a ĽSNS —, ktoré budú pri zostavovaní ďalšej vlády nepoužiteľné. Pokojne sa tak môže stať, že súčasná koaličná kríza bude len úvodom k dlhotrvajúcemu parlamentnému patu presahujúcemu aktuálne volebné obdobie.
„Nejen, že toto dada je zjevem buržoasního života a světa, ale buržoasní svět a život je zjevem tohoto dadaismu. Bezhlavý společenský stroj, jenž po léta jde na prázdno, jenž ničí hodnoty a krásy, strašlivý moloch kapitalismu, je dadaistickou nestvůrou,“ napísal Teige. Politickú realitu s jej elementárnymi zákonitosťami nielen na Slovensku nahradilo hyperdada: kapitalistická spoločnosť spektáklu a anketová demokracia stvorili estrádnu vládu pofidérnych milionárov, fundamentalistických klerikálov, cynických neoliberálov a bezmyšlienkovitého komparzu, ktorá nezvláda seba samu, nieto ešte krajinu v núdzovom stave.
Z Teigovho Světa, který se směje s podtitulom O humoru, clownech a dadaistech ostala po storočí len kolektívna tvár skrivená v kŕči a hyperdada, teda absurdno, ktoré možno precítiť, ale nemožno ho premyslieť. Pri slovenskom šapitó však nanešťastie nestoja kamióny s kolotočmi, ale chladiarenskými prívesmi.