↗

V období, kedy sa sociálne a ekonomické problémy stávajú opäť výraznejšími, stavia konzervatívna pravica na osvedčený manéver na odpútanie pozornosti od vlastnej nemohúcnosti. Repro DR

V posledných mesiacoch sa javí, akoby slovenská pravicová vládna koalícia žila celkom inými problémami ako zvyšok Európy a Slovenska. Kým minister práce Milan Krajniak prichádza s absurdnými návrhmi o „štartovacej (minimálnej) mzde“ a snaží sa odborárov vyšachovať zo svojho paktu so zamestnávateľmi, neoliberálna SaS a „nezávislé“ think-tanky si mädlia ruky nad pripravovanou daňovou reformou a premiér papalášsky porušuje svoje vlastné nariadenia. Kým sa venuje fotomodelingu na sociálnych sieťach, verejnosť stále netuší, čo bude s balíkom peňazí z Európskej únie, mladé rodiny majú dostupné bývanie v nedohľadne a kultúra žobroní o pomoc.

V takejto situácii je pre časť koaličných poslancov najdôležitejším problémom ochrana nenarodeného života (je zaujímavé, ako po narodení ich záujem prudko upadá) a najnovšie sa zástupcovia všetkých štyroch vládnych strán dohodli, že je nevyhnutné dať na frak komunizmu, ktorého duch pod Tatrami údajne aj po tridsiatich rokoch stále straší.

O čo ide? Kolektív šestnástich poslancov predložil koncom augusta do parlamentu návrh novely zákona, ktorou by sa zakázalo osadzovanie pamätníkov s textami, ktoré by „oslavovali, propagovali alebo obhajovali režim založený na komunistickej ideológii alebo jeho predstaviteľov.“ Čitateľ sa nemýli, ak sa nazdáva, že podobný zákon už v platnosti na Slovensku je. Zákonodarcovia stojaci za týmto návrhom však prišli s nápadom, ako ho urobiť „efektívnejším“.

Navrhujú, aby sa eliminovala potreba vypracovania znaleckého posudku, ktorý by mal určiť, či je daný pamätník skutočne obhajobou zločinov režimu KSČ. Ak by návrh novely prešiel, napríklad za odhalenie busty Ladislava Novomeského by iniciátorovi automaticky hrozilo trestné stíhanie. Nezáleží na tom, že Novomeský patril medzi organizátorov SNP a tiež medzi najväčších slovenských básnikov, intelektuálov a humanistov: keďže bol členom ÚV KSS a po vojne povereníkom vlády pre školstvo, možno ho považovať za predstaviteľa „nemorálneho a protiprávneho komunistického systému“.

Minulosť pod kontrolu

Podľa preambuly navrhovanej novely sa obetiam komunistického režimu má priznať „významný podiel na obnove slobody a demokracie“. Iste, mnohí z perzekvovaných si neželali žiť v režime KSČ a usilovali sa o jeho demontáž. Možno však paušálne tvrdiť, že každá obeť komunistického režimu sa zasadzovala o jeho povalenie? Ak sa ako obete komunistického režimu chápu aj po vojne stíhaní ľudáci, patrí im „podiel na obnove slobody a demokracie“? A čo v prípade „buržoáznych nacionalistov“, komunistických účastníkov odboja proti ľudáctvu a nacizmu, ktorí režim KSČ pred svojim uväznením sami pomáhali upevňovať?

Problémy návrhu novely sa tým nekončia. Čítajme ďalej: „KSČ a jej odnož KSS boli zločinnými a odsúdeniahodnými organizáciami, ktorých činnosť smerovala k potláčaniu ľudských práv a slobôd a demokratického systému.“

Čo je nepochybnou pravdou v období zvlášť štyridsiatych a päťdesiatych rokov, sa komplikuje v neskoršom období: celkom iný charakter má režim aj strana v 60. rokoch a za normalizácie, kedy podľa mnohých historikov už nemožno hovoriť o totalite v pravom zmysle slova, ale skôr o autoritatívnom režime. A už vôbec sa nepokúšajme znenie návrhu novely konfrontovať s pôsobením českých a slovenských komunistov za vojny.

Navrhovaná novela zákona má jasný zámer: zjednodušiť trestné stíhanie tých, ktorí pri prezentácii režimu KSČ a jeho osobností tancujú na hrane zákona. Podobné právne úpravy znemožňujú skutočne kritické historické myslenie a jemné rozlišovanie, ktoré je pri zhodnocovaní vlastnej minulosti nevyhnutné.

Autori predkladanej novely otvorene priznávajú inšpiráciu prísnou českou antikomunistickou legislatívou a snažia sa takmer polovicu minulého storočia jednoducho upratať pod koberec s výšivkou „totalita“. Zamlčiavajúc pri tom strategicky nielen zásadné rozdiely medzi ľudáckym režimom a režimom KSČ, ale aj vnútorný vývoj „komunistického“ hnutia medzi rokmi 1948—1989 a mimo ich rámca.

Budúcnosť bokom

V období, kedy sa sociálne a ekonomické problémy stávajú opäť výraznejšími, stavia konzervatívna pravica na osvedčený manéver na odpútanie pozornosti od vlastnej nemohúcnosti: minulosť maľuje čierno-bielo a vládu KSČ označuje zodpovednou „najmä za cieľavedomé ničenie tradičných hodnôt európskej civilizácie, […] za devastáciu hospodárstva, za ničenie tradičných princípov vlastníckeho práva [!], za zneužívanie výchovy, vzdelávania, vedy a kultúry na politické a ideologické účely, ako aj za bezohľadné ničenie historických pamiatok, prírody a životného prostredia.“

Kto zažil situáciu pred rokom 1989 a po ňom, úsudok o rozdieloch si spraví sám, a mladší nech sa nenechajú odstrašiť zákonne vymáhanou verziou histórie a pustia sa do štúdia sami. Režim KSČ násilne porušoval ľudské práva, vlastné zákony aj medzinárodné zmluvy, ku ktorým sa zaviazal; tieto fakty rovnako ako utrpenie jeho obetí nemožno prehliadať ani bagatelizovať a je nutné ich označiť ako neprijateľné a zločinné.

Tým sa však obraz histórie nevyčerpáva. Najlepšiu službu verejnosti by poslanci slovenskej vládnej koalície urobili vtedy, ak by nárokmi a vyjadreniami, ktorými merajú minulosť, pre zmenu posúdili aj seba.