„Čím viac na východ ideš, tým prestížnejšie je štát ako zamestnávateľ vnímaný,“ povedal mi otec počas cesty na Ukrajinu, keď sme sa blížili k Sobranciam. Na ďalekovýchodnom Slovensku (pravda, pre nás, Spišiakov, to až tak ďaleko nebolo) sme strávili pár dní, v rámci ktorých sme pobudli v dvoch najväčších zemplínskych mestách (Michalovce a Humenné) a prešli sme najmä južnú časť regiónu. Nikdy predtým som tam nebol, preto som sa usiloval vnímavo pozorovať krajinu, ktorá historicky neoplývala nerastným bohatstvom (ak nerátame nedávno objavenú ropu pod Sobrancami) ani mimoriadnym kultúrnym dedičstvom, ale zato disponuje úrodnou pôdou a všetkým výhodami i nevýhodami toho, čo sa zvykne považovať vo vzťahu k hlavnému mestu za perifériu.

Kto už niekedy cestoval k východným susedom autom, vie, že čakanie na hraniciach sa niekedy vie poriadne natiahnuť. Rátajúc s časom minimálne štyri hodiny na čítanie (dve pri ceste tam a dve pri ceste späť, nakoniec to však bolo ešte viac), na cestu som si pribalil dve knihy: Šče ne vmerla i ne vmre, rozhovor o Ukrajine s básnikom Jurijom Andruchovyčom od Pawła Smoleńskeho, a Slon na Zemplíne, reportážnu knihu Andreja Bána. Svoje osobné pozorovania som chcel urobiť objektívnejšími konfrontáciou s náhľadom druhej osoby. Andrej Bán, prv známy ako fotoreportér, teraz už väčšmi ako publicista a aktivista z iniciatívy Zabudnuté Slovensko, Slovensko križuje už tridsať rokov. Za také obdobie už možno nazbierať peknú nošu skúseností. Reportér sa o ne rozhodol podeliť a rozšíriť tak edíciu Prekliati reportéri vydavateľstva Absynt o prvú knihu, ktorá bude venovaná Slovensku.

Domáca krajina, súc rozlohou i populačne neveľká, ostáva pre veľkú časť z nás, jej obyvateľov, neznámou (aj to je možno motiváciou, prečo Košický samosprávny kraj pracuje so sloganom terra incognita, teda zem nepoznaná). Do Bratislavy musí aspoň raz za uhorský rok vycestovať azda každý, ale východné Slovensko je mnohými, ktorí tu nežijú, zažívané len sprostredkovane. Hoci sa vo svojej knihe Andrej Bán venuje aj ďalším slovenským regiónom, už z pohľadu na úvodnú mapu jeho ciest je zrejmé, že východné Slovensko — a to najmä Spiš a Zemplín — patrí medzi tie kúty krajiny, ktoré jeho pozornosť priťahujú najviac. Aký obraz o nich však vytvára? Nie je Slon na Zemplíne len ďalším príspevkom k exotizácii periférie a posilňovania stereotypov o divokom Východe plnom bizarných postavičiek?

Čitateľ si môže vydýchnuť; týmto smerom sa reportáže Andreja Bána neoberajú, hoci koketovaniu s takýmto poňatím Východu sa autor celkom neubránil. Je nepochybne náročné stanoviť hranicu medzi tým, čo je pre danú lokalitu skutočne príznakové, a tým, čo len zapadá do tradičného rámcovania regiónu. Predpokladajme však, že aj reportáž zo Slovenského Nového Mesta, ktorá sa točí okolo miestneho oligarchu Mikuláša Varehu, je napísaná s dobrým úmyslom porozumieť tomuto fenoménu a jeho pôvodu. Reportáž je, napokon, vždy výslednicou zavše protichodných síl — na jednej strane úsilia o informačnú sýtosť a vyváženosť, na strane druhej o čitateľskú atraktívnosť, ktorá sa ľahko a často dosahuje na úkor úsilia o objektívnosť.

Eugen Gindl na zadnej strane obálky píše, že mu Bánove reportáže pripomínajú postmoderný román. Naráža napríklad na ich časovú nekoherentnosť. Aj keď sú všetky texty v knihe venované súčasnému Slovensku, toto poňatie je u autora pomerne široké. To, čo Gindl oceňuje a považuje za funkčnosť, ja vnímam skôr ako nedostatok. Nie, že by ukladanie príbehov z rôznych časových rovín vedľa seba neprinášalo nové informácie a nečakané súvislosti, ale jednako takéto prepájanie pôsobí, akoby sa autor príliš snažil o vyčerpávajúcosť aj tam, kde nie je potrebná. Nepochybujem, že materiálu má Andrej Bán nazbieraného nie na jednu, lež niekoľko kníh. Konceptuálnejšie uchopenie reportážneho písania o Slovensku by mohlo vyústiť do zaujímavej série, ktorá by si ako celok uchovala komplexnosť, no zároveň jej jednotlivé časti by si uchovali väčšiu vnútornú konzistentnosť (ak by boli koncipované na jednotnej napr. tematickej, časovej či geografickej báze).

Andrej Bán je skúseným reportérom, píše s istotou a tak, že sa jeho vety čítajú jednoducho dobre. Nemožno mu uprieť poctivosť, s ktorou Slovensko obišiel a konfrontoval sa s jeho realitou. Skepticky sa však treba pýtať, ako príčiny tejto reality interpretuje. Sociálnu tematiku, ktorá je v Bánových reportážach konštantne prítomná, je nevyhnutné oceniť, ale pri jej spracovaní by bol vítaný krok ďalej: spoločnosť nielen zachytiť, ale z jednej strany aj analyzovať a porozumieť jej vývoju, z druhej strany prinajmenšom uvažovať o možných riešeniach. Iste, reportér nie je sociológ ani politik, nie je povinný to robiť, ale ak by sa mu to šikovne podarilo, dielo by svojou významnosťou razom poskočilo.

Navzdory uvedeným výhradám sú záujem o poznanie Slovenska, snaha o dialóg aj fokus na spoločenské problémy úctyhodnými atribútmi Bánovej reportážnej publikácie, ako aj jeho spoločenského angažmá. Je síce zarážajúce, že aj napriek bohatej skúsenosti s paletou sociálnych marginalizácií sa v rámci iniciatívy Zabudnuté Slovensko len málo diferencuje klérofašistický a pseudokomunistický režim, ktoré sa zásadne líšia vo svojom pôvode, realizácii aj dôsledkoch, ale aj napriek tejto nedotiahnutosti v mimoliterárnej skutočnosti nie je Slon na Zemplíne čítaním, ktoré by bolo stratou času. Pre ešte vyššiu hodnotu z toho, ako Bán zaznamenal Slovensko, si však čitateľ musí interpretáciu zobrazených sociálnych javov doplniť sám z iných zdrojov.

Andrej Bán: Slon na Zemplíne. Príbehy Slovenska. Krásno nad Kysucou: Absynt, 2018.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.