„Čím viac na východ ideš, tým prestížnejšie je štát ako zamestnávateľ vnímaný,“ povedal mi otec počas cesty na Ukrajinu, keď sme sa blížili k Sobranciam. Na ďalekovýchodnom Slovensku (pravda, pre nás, Spišiakov, to až tak ďaleko nebolo) sme strávili pár dní, v rámci ktorých sme pobudli v dvoch najväčších zemplínskych mestách (Michalovce a Humenné) a prešli sme najmä južnú časť regiónu. Nikdy predtým som tam nebol, preto som sa usiloval vnímavo pozorovať krajinu, ktorá historicky neoplývala nerastným bohatstvom (ak nerátame nedávno objavenú ropu pod Sobrancami) ani mimoriadnym kultúrnym dedičstvom, ale zato disponuje úrodnou pôdou a všetkým výhodami i nevýhodami toho, čo sa zvykne považovať vo vzťahu k hlavnému mestu za perifériu.

Kto už niekedy cestoval k východným susedom autom, vie, že čakanie na hraniciach sa niekedy vie poriadne natiahnuť. Rátajúc s časom minimálne štyri hodiny na čítanie (dve pri ceste tam a dve pri ceste späť, nakoniec to však bolo ešte viac), na cestu som si pribalil dve knihy: Šče ne vmerla i ne vmre, rozhovor o Ukrajine s básnikom Jurijom Andruchovyčom od Pawła Smoleńskeho, a Slon na Zemplíne, reportážnu knihu Andreja Bána. Svoje osobné pozorovania som chcel urobiť objektívnejšími konfrontáciou s náhľadom druhej osoby. Andrej Bán, prv známy ako fotoreportér, teraz už väčšmi ako publicista a aktivista z iniciatívy Zabudnuté Slovensko, Slovensko križuje už tridsať rokov. Za také obdobie už možno nazbierať peknú nošu skúseností. Reportér sa o ne rozhodol podeliť a rozšíriť tak edíciu Prekliati reportéri vydavateľstva Absynt o prvú knihu, ktorá bude venovaná Slovensku.