V predslove k zborníku Poviedka 2019 sa predsedníčka poroty Soňa Uriková vyslovila, že viacero z ocenených textov spája dedinské prostredie. Vidiek — raz dominantnejšie, inokedy menej — je konštantou slovenskej literatúry. Pre Katarínu Kucbelovú, ktorú sme dosiaľ poznali len ako poetku, je vidiek v jej v prozaickom debute Čepiec nielen kulisou, ale jednou z centrálnych tém.

Šumiac, obec (zámerne sa vyhýbam protivnému, gýčovému adjektívu „rázovitá“) pod Kráľovou hoľou na hranici štyroch regiónov, sa pre autorku stal na istý čas pravidelnou destináciou. Chodievala tam totiž za osemdesiatročnou pani Iľkou, aby sa naučila šiť čepiec, ale text, ktorý popri týchto návštevách vznikal, má od pracovného manuálu ďaleko. Zato už teraz má blízko k finále Anasoft Litery; Čepiec ešte koncom minulého roka stihol získať ocenenie Pravda Kniha roka 2019.

Pri pohľade na obal a názov knihy by sotvakomu napadlo, že je na jej stránkach zaznamenaná reportáž, „reportáž o vyšívaní, o mojej vykorenenosti,“ (s. 89) miestopis obce známej najmä turistom (vedie odtiaľ trasa na Kráľovu hoľu) a záujemcom o železničnú dopravu. Súčasťou Šumiaca jej totiž aj Červená Skala, miestna časť ležiaca pri jednej z najkrajších železničných tratí v krajine. Ani jedna z týchto dominánt však nie je pre text dôležitá tak, ako obe protagonistky: autorka a pani Iľka, ktorá ju učí šiť čepiec. V pozícii lektorky však dlho neostáva, každou návštevou v dome na Šumiaci sa ich vzájomná starostlivosť a poznanie o sebe prehlbuje. Kucbelová sa veľa pýta, počúva a zapisuje. Len na papier a do pamäte. Pomocnej techniky sa programovo vzdáva („Zapisovať do rúk. Nenahrávať. Netočiť.“) a viackrát priznáva: nespomínam si presne. Našťastie, žiada sa dodať. Oslobodila sa tak z otrockého prepisu rozsiahlych záznamov a pozornosti venovanej prístrojom; namiesto toho sa sústredí na ľudí, ktorých na Šumiaci a v okolí stretáva. Nedokonalá, ale autentická pamäť formuje text. Je v ňom len to, čo rozprávačkina myseľ prijala za dôležité. Netradičné. Ako východniarske „zrobiť“ v Iľkinom nárečí, ako zvratné zámeno, čo začas vypadne z reči.

Už skoro po začítaní sa možno rozpoznať, že cesty na Horehronie nie sú motivované nijak romanticky, Kucbelová si vidiek neidealizuje, folklór jej nie je sentimentálny, naopak — priznáva, že k nemu nemá vzťah. „Vadí mi, ako je interpretovaný, preceňovaný a prznený, zneužívaný všetkými režimami, nerozumiem, prečo máme na Slovensku namiesto reštaurácií koliby, drevenice na všetko, pri diaľnici, medzi panelákmi, v meste aj na vidieku. Drevenice ako zastávky autobusov, bývalá škôlka prestavaná na drevenicu a pizzeriu s unifikovanými dekoráciami zo šúpolia, hoci na polovici krajiny bolo na kukuricu príliš chladno. Kaderníctvo v drevenici, drevenica ako kaviareň Venezia.“ (s. 9 — 10) Nesnaží sa ani o návrat do detstva, „nikdy som na dedinu nechodila, ani na prázdniny, netancovala a nespievala v žiadnom folklórnom súbore, som proste kaviarenský typ a nerozumiem, prečo folklór v tejto krajine všetkých hneď uvedie do tranzu, nedotknuteľný, dojímavý, univerzálny folklór.“ (tamže) Sama uvažuje, že čepiec je možno len zámienkou, chce sa učiť a nechať niekoho učiť, vie, aké dôležité je cítiť sa užitočne, potrebne, nielen pre starého človeka. Najmä vtedy, keď sú deti a vnúčatá preč a zodpovednosť sa skončila. „Iľka je spokojná, takto to má podľa nej byť, máme tu spolu sedieť, rozprávať a pracovať, šiť, pliesť a párať, pomáhať si, máme sa spolu dobre cítiť, porozprávať sa o tom, čo nás trápi, má to overené, pomáha to, ja však dokážem len počúvať.“ (s. 72)

Žiaden útek do divočiny, návrat do panenského lona prírody, kde nevesty hôľ sprevádzajú chlapov na ceste do hory. A autorka jednako zakúša sklamanie, keď sa stretne so živým, neinscenovaným, nesúťažným folklórom: „Dúfam, že dobre skrývam sklamanie. Ten materiál je strašný, nylonový tyl a polyesterový čipka, podklad na výšivky.“ A neónové farby. Práca s tým, čo je po ruke, zvyšok obrusu, plachta. „Naškrobená gáza? Obväz? Kto čo mal. Každá, ako vedela.“ (s. 14) Zo Šumiaca je všade ďaleko — do Brezna, Popradu aj Revúcej. Treba si vedieť poradiť a vždy sa prispôsobiť situácii. „Ako tomu rozumieť? Ak sú kroje živá kultúra, čo sa v nich odráža? V tých flitroch, ružových a tyrkysových čipkách pretkávaných striebornými a zlatými niťami. Pred revolúciou televízne estrády, po revolúcii shows.“ (s. 95) Ktorá verzia je tá pravá? K čomu sa prikloniť, ak chceme autentický folklór, nie jeho verziu z pódií ani skamenený artefakt? „Mňa zaujíma Iľka, moje hranice bude vytvárať ona.“ (tamže) Nuž šijú, zhovárajú sa, spomínajú. Iľka na mladosť, posledných desať rokov je pre ňu bezčasím. Keď rozpráva o svojom živote, často sa vracia k rodine, práci a divadlu, ktorému sa v mladosti ochotnícky venovala. „Svoj život má zapísaný len ako prácu.“ (s. 23) Náročnú a neobľúbenú, ale práca predsa predstavuje dôležitý aspekt identity, zdroj hrdosti, že človek nežil nadarmo.

Kto sa na strednom alebo východnom Slovensku vozí prímestskou dopravou, pozná deliacu čiaru, ktorá autobus priečne prerezáva na polovicu. Do stredných dvier bieli, za nimi Rómovia. Alebo Cigáni. Niektorí sa označujú tak, druhí tak. Tabuľka informujúca o zasadacom poriadku pri šoférovi nie je, ale nepísané pravidlo neporušuje nik. Spolužitie Rómov a bielych je jednou z troch najdôležitejších tém textu a odráža významnosť, akú miestni pripisujú tomuto faktoru vo svojich každodenných životoch. Bagatelizácia problému, jeho odmietanie ešte pred diskusiou o ňom je príčinou vzbury voči vzdialeným mestským liberálnym elitám aj celému systému. Horehronie je jednou z bášt krajnej pravice. Stoštyridsať hlasov pre fašistu v župných voľbách. Zo šumiackej tisícky. Len na okraj je v texte zmienený chlapec, ktorý musel prísť domov z vysokej školy v hlavnom meste, aby sa postaral o chorú mamu. Aj v Nízkych Tatrách je internet, televízia, ale tie sú už takou samozrejmosťou, že sa ako rozptýlenie ako nevnímajú. Čo môže chlapec pod Kráľovou hoľou robiť? Partia behá po kopcoch, pomáha na dedine, zastrieľa si. Kto videl Nech je svetlo, tento scenár pozná. Kto žije v jednej zo zabudnutých dolín, možno ho žije. Integrované vzdelávanie je len bľabotaním, kým mnohí rodičia svoje deti vozia do škôl z Telgártu aj cez tri dediny, len aby nemuseli byť v zmiešaných triedach, integrácia nie je realitou. A ani chcením a poúčaním zhora sa to nezmení.

V Banskej Bystrici sa vraj hovorí, že civilizácia sa končí v Brezne. Západ za Štrasburgom. Ázia sa zasa začína za Viedňou a vidiek za Bratislavou. Alebo za telgártskym tunelom. Alebo za Braniskom a Soroškou. Kucbelová ponúka viac alternatív toho, ako ešte stihnúť posledný vagón civilizácie, ako neostať na nástupišti s barbarmi. „Najdôležitejšie je odísť, ideálne do civlizácie, ale stačí odísť. Preč. Skoro vždy smerom na západ.“ (s. 36) Zarozprávate sa so staršími ľuďmi v ktorejkoľvek východoslovenskej alebo stredoslovenskej dedine a ožijú pri rozprávaní o tom, ako ďaleko sa ich vnúčatá dostali, kde v zahraničí pôsobia. Aj Iľka má syna v Mníchove, vnučky v Trnave a Bystrici, vnuka v Bratislave. A regióny zakapávajú, pri živote ich držia azda len tí, čo nemajú na výber. Iľka žije v susedstve osady. „Podľa toho, čo Jano hovorí, by Iľkin dom nemal mať žiadnu hodnotu alebo minimálnu. Musí to byť určujúci pocit, pre ňu už nie, pre mladších iste, nemôcť sa presťahovať, predať a kúpiť si bývanie inde.“ (s. 87) A sama autorka má odstup, veď „ja patrím do civilizácie, ktorá je v pohybe.“ (s. 92) Môže si byť taká malá krajina vnútorne tak vzdialená?