Najdôležitejšie je odísť. Čím ďalej, tým lepšie
Martin MakaraAutor Poleblogu.sk přibližuje knihu Čepiec od Kataríny Kucbelové, která zvítězila v poslední anketě Kniha roku slovenského deníku Pravda. Podle Martina Makary jde o mimořádné dílo, nekýčovitý vhled do života na slovenském venkově.
V predslove k zborníku Poviedka 2019 sa predsedníčka poroty Soňa Uriková vyslovila, že viacero z ocenených textov spája dedinské prostredie. Vidiek — raz dominantnejšie, inokedy menej — je konštantou slovenskej literatúry. Pre Katarínu Kucbelovú, ktorú sme dosiaľ poznali len ako poetku, je vidiek v jej v prozaickom debute Čepiec nielen kulisou, ale jednou z centrálnych tém.
Šumiac, obec (zámerne sa vyhýbam protivnému, gýčovému adjektívu „rázovitá“) pod Kráľovou hoľou na hranici štyroch regiónov, sa pre autorku stal na istý čas pravidelnou destináciou. Chodievala tam totiž za osemdesiatročnou pani Iľkou, aby sa naučila šiť čepiec, ale text, ktorý popri týchto návštevách vznikal, má od pracovného manuálu ďaleko. Zato už teraz má blízko k finále Anasoft Litery; Čepiec ešte koncom minulého roka stihol získať ocenenie Pravda Kniha roka 2019.
Pri pohľade na obal a názov knihy by sotvakomu napadlo, že je na jej stránkach zaznamenaná reportáž, „reportáž o vyšívaní, o mojej vykorenenosti,“ (s. 89) miestopis obce známej najmä turistom (vedie odtiaľ trasa na Kráľovu hoľu) a záujemcom o železničnú dopravu. Súčasťou Šumiaca jej totiž aj Červená Skala, miestna časť ležiaca pri jednej z najkrajších železničných tratí v krajine. Ani jedna z týchto dominánt však nie je pre text dôležitá tak, ako obe protagonistky: autorka a pani Iľka, ktorá ju učí šiť čepiec. V pozícii lektorky však dlho neostáva, každou návštevou v dome na Šumiaci sa ich vzájomná starostlivosť a poznanie o sebe prehlbuje. Kucbelová sa veľa pýta, počúva a zapisuje. Len na papier a do pamäte. Pomocnej techniky sa programovo vzdáva („Zapisovať do rúk. Nenahrávať. Netočiť.“) a viackrát priznáva: nespomínam si presne. Našťastie, žiada sa dodať. Oslobodila sa tak z otrockého prepisu rozsiahlych záznamov a pozornosti venovanej prístrojom; namiesto toho sa sústredí na ľudí, ktorých na Šumiaci a v okolí stretáva. Nedokonalá, ale autentická pamäť formuje text. Je v ňom len to, čo rozprávačkina myseľ prijala za dôležité. Netradičné. Ako východniarske „zrobiť“ v Iľkinom nárečí, ako zvratné zámeno, čo začas vypadne z reči.