Pozerám okolo seba ako sprostý. Ľudia sa vrhajú na barikády, lynčujú sa, niekto navrhuje, aby si voliči fotili svoje lístky, "tí čo to neurobia, sú jasní." Iný volá po cenzúre spravodajstva, 250 lajkov od väčšinou príčetných priateľov, ostatní sa zakopali v pozícii nevoličov, myslia si, že voľby ich opäť pripravujú o slobodnú vôľu. Uplynulý týždeň ukázal, že Slovensko má verejnú diskusiu na úrovni severnej Kórey, som zvedavý, koľko ľudí by zahynulo, keby bolo povolené strieľať svojich odporcov.

Čo nám drbe? Toto je prevádzka demokracie? Toto je ideál občianskych cností, priestor, kde máme diskutovať, snažiť sa vzájomné pochopiť a rešpektovať integritu našich oponentov? Demokracia nie je hystéria ani rozprávka o pravde, ale každodenná disciplína. Je únavná práve preto, že je životným štýlom a nie feudálnou ceremóniou. Demokracia je výrazom toho, že politika je súčasťou okamžikov, implantovaná do našej prítomnosti. Na rozdiel od kozmogonických drám neponúka prostredníctvom mystérií občasný kontakt so silami, čo riadia svet. Dáva nám možnosť realizovať kresťanskú slobodnú vôľu a osvietenský kritický rozum bez toho, aby sme sa nepozabíjali. Akú úroveň kultivovanosti diskusie sme dosiahli za dvadsaťpäť rokov? Oponenti sú predmetom posmechu, vylúčenia, poprípade šikany. Správanie sa jedných aj druhých nemá nič spoločné s ideálom občianskej spoločnosti, ani bojom za dobro. Dochádza k rozkladu kritického myslenia na najjednoduchšie vášne, za ktorými sú iba pudy.

Ostatný týždeň ukázal, že veľká časť občanov trpí dvojitou traumou. Jednu im spôsobujú ich vlastní politickí predstavitelia. Iba vyšinutá atmosféra ich uchránila predtým, aby sme sa zamysleli, čo znamená porážka oficiálnej "voľby pravice." Rozchod s bývalou pravicou je bolestivý a traumatizujúci. K tomuto pocitu zrady vlastnou minulosťou treba pridať pôsobenie Roberta Fica. Akokoľvek sa na neho pozeráme, nie je človekom miernosti a pokoja, spoločnosť rozdeľuje, svojim cynizmom zneisťuje aj svoje najbližšie okolie, neštíti sa vydierať svojim odchodom, symbolmi z Dan Browna a hrozbou krymského scenára v kúpeľoch v Patinciach. Jeho dlhoročné pôsobenie je v kombinácii s koncom starej pravice smrteľným kokteilom, ktorý robí z normálnych ľudí facebookovú NKVD. Výsledkom takýchto výkyvov v správaní je, že z jeho vyzývateľa robíme niečo, čím nie. Andrej Kiska nie je Havel so Schwarzenbergovým pôvodom a Jobsovými nápadmi.

Kto by si nechcel vyberať v sobotu medzi Kennedym a Churchillom? Lenže žijeme tu a teraz a robíme, čo môžeme s tým, čo máme. Nemuseli by sme sa pritom pozabíjať. Politici nemôžu za naše posraté životy, a zároveň nás nedokážu pripraviť o vnútornú slobodu. Prestaňme sa urážať. Nie v mene nejakej národnej jednoty zo zlatého veku. Ale preto, aby sme dokázali, že demokraciu berieme vážne, ako vrcholnú intelektuálnu disciplínu vo verejnom priestore. Voliči Kisku si musia uvedomiť, že žijú v rozdelenej krajine. Vzájomne sa hecovať k tomu, aby zabránili svojim starým rodičom voliť je prašivý fašizmus vedúci k vylúčenosti a nemá nič spoločné s tým, čo si sami o sebe myslia. Takéto výzvy ich diskvalifikujú z verejnej diskusie. Voliči Fica si musia uvedomiť, že veľká časť občanov dnes nemá svoje politické zastúpenie. Kvôli kultúrnemu zmieru a zrejme aj z terapeutických dôvodov je dobré, aby mali pocit, že ich niekto zastupuje z pozície ústavnej. Nevoliči majú právo nevoliť a nechajte ich na pokoji. Nie je to ich vinou, že ich kandidáti nepresvedčili, tak ich prosím nevydierajte akoby išlo o mobilizáciu proti jadrovej aliancii Hitlera so Stalinom. Nevoliť je legitímne.

Čo legitímne nie je, je gýčová hystéria, záchvaty idiotského aktivizmu, všetko, čo oslabuje v ľuďoch vieru v demokraciu a posilňuje v nich cynizmus.