Občané Slovenské republiky rozhodli. Z prvního kola prezidentské volby proběhnuvšího 15. března postoupí do druhého současný premiér a předseda strany Smer-SD Robert Fico a podnikatel a filantrop Andrej Kiska. Fico získal 28,01 procenta hlasů, což je o 5 až 9 procent méně, než předpovídaly průzkumy. Kiska obdržel 24,01 procenta hlasů, což je v zásadě tolik, kolik bylo prognózováno.

Třetí největiší podporu - překvapivých 21,25 procenta hlasů - obdržel právní expert a exposlanec KDH Radoslav Procházka. Čtvrtý s 12,87 procenta hlasů skončil první slovenský ministr zahraničí, herec a exředitel televize JOJ Milan Kňažko. Poslední z favorizované pětice — emeritní předseda pralamentu a nominant tradičních pravicových stran Pavol Hrušovský — naprosto pohořel. Získal jen 3,33 procenta hlasů.

Volební účast dosáhla přibližně 40 procent, přičemž z výsledku je zřejmé, že se nedostavili zejména obvyklí voliči Smeru.

Příštího prezidenta zvolí Slováci z dvojice Fico — Kiska 29. března.

Deník Referendum požádal ještě před sobotním prvním kolem o vyjádření slovenské osobnosti ze svého autorského okruhu a z okruhu partnerského webu JeToTak.sk. Vzhledem k náskoku vítězů prvního kola v průzkumech se přitom neptal na ani tak na prognózu výsledku, ale na obecnější kontext voleb.

Konkrétně byly položeny tyto otázky:

1) Soudě dle vašich znalostí či postřehů z předvolební debaty, byl by některý z hlavních Ficových konkurentů — tj. ze čtveřice Kiska, Kňažko, Procházka, Hrušovský — lepším prezidentem než právě Robert Fico, který je považován za favorita? A pokud ano, tak proč?

a

2) Změnila letošní předvolební kampaň a debata v něčem slovenskou politickou kulturu? A pokud ano, tak v čem?

Odpovídají politolog, historik, publicista a vysokoškolský pedagog Eduard Chmelár, spisovatel, publicista a šéfredaktor JeToTak.sk Michal Havran, expert na rozvojovou problematiku, ekolog a aktivista Juraj Mesík, programová ředitelka Institutu lidských práv Alena Krempaská, politolog a analytik Ústavu mezinárodních vztahů Tomáš Profant a občanský aktivista působící v NESEHNUTÍ, Hnutí DUHA a MDA Lukáš Likavčan.

1) Robert Fico príliš polarizuje spoločnosť. Slovensko viac ako kedykoľvek predtým potrebuje prezidenta, ktorý by spájal, ktorý by prekonal studenú občiansku vojnu v našej spoločnosti a dodal úradu hlavy štátu nový historický zmysel. Inak sa táto funkcia stane v našom ústavnom systéme zbytočnou. Zo spomínaných kandidátov je odborne na túto misiu najviac pripravený Radoslav Procházka. Nemuseli by sme sa však hanbiť ani za Milana Kňažka, ktorý má za sebou silný príbeh tribúna Nežnej revolúcie, muža, ktorý stál pri zrode slovenskej štátnosti a slovenskej diplomacie a politika, ktorý sa postavil proti antidemokratickej vlne mečiarizmu. Nie je to síce nijaký vizionár, ale poviem vám to takto: pri doterajšej skúsenosti by bolo úspechom už to, keby nám toho prezidenta niekto konečne aspoň zahral...

2) Nie, kampaň bola plytká, nudná a vyhla sa zásadnej diskusii o podstate a poslaní tohto úradu, po ktorej som volal na stránkach Deníka Referendum pred dvoma rokmi. Slovensko kamufluje vlastné ústavné tradície a táto absencia koncepčného uvažovania o štáte ho skôr či neskôr dobehne.

1) Predvolebná kampaň sa vyznačovala bezobsahovosťou. Politický marketing je jediným víťazom a počas tejto kampane sme videli, že jeho ambíciou je nahradiť politiku. Marketing dodal bezosažnosti novú technológiu, kandidáti ostávajú v ústraní. V takejto situácii sa takmer nedá posúdiť, kto by bol akým prezidentom, pretože doposiaľ boli všetci rovnakými kandidátmi marketingovej konfekcie.

2) Kampaň ukázala jednú vec. Politický maistream je totálne imúnný vočí konceptu "diskusie", alebo "tém". Nič také neponúka, pretože diskusia je nekontrolovateľná. Kampaň nepriniesla nič, čo by sme už nevedeli, žiadne nové, ani staré témy, bola nudná a vyretušovaná. Taká, aká je celá slovenská politika.

1) Za dôležitejšie ako aktuálne výkony pri debatách či masívnosť kampane považujem životné príbehy kandidátov. Z hľadiska rozloženia moci v štáte by bol zrejme ktorýkoľvek zo štyroch menovaných vhodnejším prezidentom ako R. Fico, vzhľadom na jeho životný príbeh mne osobne pripadá ako najlepší kandidát Milan Kňažko. Ako tribún revolúcie roku 1989 dokázal, že má odvahu vzdorovať moci, vie kde je Západ a kde Východ. Najväčší čierny fľak na jeho CV  je u mňa jeho spolupráca s Mečiarom pri zakladaní HZDS a tým pádom jeho podiel na rozbití Československa — neskôr sa ale dokázal zorientovať a zapojil sa do zápasu o demokraciu a európsku orientáciu Slovenska. Kiska je pre mňa nečitateľný a jeho životný príbeh s de facto úžerníckym podnikaním vo mne nevzbudzuje dôveru, Procházkov životný príbeh je príliš krátky a neotestovaný vážnymi krízami a Hrušovského príbeh sa mi javí ako nevýrazný príbeh verného syna katolíckej cirkvi.

2) Môj dojem je, že kampaň nechala väčšinu občanov vlažnými až ľahostajnými — uvidíme, aká bude volebná účasť. V podstate ide o dilemu medzi Ficom a “anti-Ficom” — Fico je dobre čitateľný fenomén slovenskej politiky a väčšina voličov má na neho viac-menej vyhranený názor, či už akceptujúci alebo odmietavý. V skupine anti-Fico som nezaregistroval žiadne výrazné impulzy, ktoré by zaujali pozornosť a imagináciu a mobilizovali ľudí. České prezidentské voľby boli emočne omnoho viac vybičované. Výnimkou zo šede je len antisystémová kandidátka Helena Mezenská. Očakávam, že jej volebný výsledok bude výrazne vyšší ako napovedajú prieskumy preferencií a som naň zvedavý skoro tak, ako na samotný výsledok volieb — napovie nám totiž niečo viac o miere nepokoja a frustrácie, ktorá bublá pod povrchom slovenskej spoločnosti.

1) Prezident SR má málo právomocí. Najäčší prínos kandidátov nie je v lepšom výkone funkcie, ale v otváraní kľúčových spoločenských tém, nastoľovaní dôležitých otázok. Ja očakávam, že bude kritický voči nízkym mzdám, vysokej nezamestnanosti, k škodlivým politikám škrtov, bude aktívne vystupovať za sociálny zmier v marazme extrémizujúcej sa krajiny. Očakávam, že bude aktívny v medzinárodnom dianí, chrániť ľudské práva, odsudzovať agresiu západných aj východných veľmocí. Taký potenciál nemá žiaden kandidát.

2) Táto kampaň nemala žiaden obsah. Vôjde do dejín ako vyprázdnená kampaň bez dôležitých tém, bez obsahovej debaty. Zlomový trend ale vidím najmä v relatívne vysokej podpore kandidátky Mezenskej zo strany protofašistických organizácií a konšpirujúcich občanov. Spolu s voľbou župana-neonacistu je to dôkaz, že ľudia sú už ochotní voliť alternatívu k establišmentu — akúkoľvek.

1) V zmysle reprezentovania krajiny navonok by ťažko mohol byť niekto zásadným spôsobom lepší ako Robert Fico. Jeho argument o skúsenostiach so zahraničnou politikou platí, avšak v tejto otázke by som príliš nepodceňoval ani jeho konkurentov okrem nováčika Andreja Kisku. Vzhľadom na pravdepodobnosť pokračovania vlády Smeru, prípadne Smeru a KDH by víťazstvo Roberta Fica zaručilo koherenciu zahraničnej politiky, ktorá tak chýbala napríklad v reprezentácii Českej republiky keď bol prezidentom Václav Klaus. Z pohľadu vnútornej politiky by pravicový kandidát zaistil určitú kontrolu vlády, z pohľadu vplyvu na verejnú mienku by v slovenskom, stále ešte silne pravicovom, mediálnom priestore bol ľavicový prezident pochopiteľne prínosom. Deklarovaná ľavicovosť Roberta Fica je však pochybná, o anti-zelenej politike nehovoriac. Čo sa týka korupčných káuz, značne sa odlišuje od troch hlavných konkurentov a tento jediný dôvod je dostatočný pre voľbu proti nemu.

2) Určitým posunom je silná podpora nezávislému kandidátovi Andrejovi Kiskovi (ak sa potvrdia prieskumy), ktorá sa dá pripodobiť k úspechu nových českých subjektov. Je za ňou vidieť úspech pri vytvorení predstavy úspešného podnikateľa bez škandálov ako aj pokles podpory pravicovým stranám. S ním súvisí vyššia podpora solitérovi Radovi Procházkovi a nestraníkovi Milanovi Kňažkovi. Zatiaľ je otázne nakoľko Kisku poškodí ostrá negatívna kampaň, na ktorú sme dosiaľ boli zvyknutí najmä zo strany pravicových médií proti Robertovi Ficovi. Možno nie celkom neočakávane sa otázka LGBTI a otázka viery tiež stali súčasťou kampane a Smer v nich našiel zhodu s konzervatívnou pravicou. Do istej miery je novinkou nárast významu spirituálnych tém. Ich progresívny potenciál zatiaľ ostáva nevyužitý.

1) Nie. Nemyslím si však tiež, že by bol Robert Fico dobrým kandidátom. Prikláňam sa skôr k tomu, že slovenská politická scéna v súčasnosti nedokáže vyprodukovať kvalitného kandidáta na prezidenta.

2) Za dôležitú tému považujem paralelne prebiehajúci spor o ústavnej ochrane manželstva ako jedinečného zväzku muža a ženy. Robert Fico má pozoruhodnú politickú intuíciu a uvedomil si, aké veľké percento jeho voličov tiahne k ultrakonzervatívnym hodnotám. Svedčí o tom napríklad aj jeho opatrný postoj k podpore ako-tak progresívnej Moniky Fašíkovej-Beňovej, ktorá za Smer kandidovala v nedávnych župných voľbách. Tým, že v kampani akcentoval tradičné katolícke hodnoty, otupil hrany Pavlovi Hrušovskému, ktorý mal zrejme ako jediný možnosť výraznejšie zaujať Ficovu voličskú základňu (v novembri 2013 mu agentúra Focus namerala ešte 15,6 %, posledný predvolebný prieskum mu však už prisúdil podporu len 5 % voličov). Pre mňa osobne je to znepokojujúci signál, ktorý svedči o postupnej radikalizácii slovenskej verejnosti v otázkach vzťahu k menšinám, i keď je na prvý pohľad menej jednoznačný, ako Kotlebovo víťazstvo v Banskobystrickom kraji z novembra minulého roku.