Hľadá sa štátnik
Eduard ChmelárÚřadu prezidenta republiky chybí na Slovensku pozitivní tradice a respekt. Nový slovenský prezident bude mít možná poslední šanci dát tomuto úřadu smysl.
Začnem osobnou spomienkou, lebo o podstate problému veľa napovie. Voľbu prvej hlavy štátu som sledoval zo zahraničia, žil som vtedy v Británii. Ráno 16. februára 1993 som sedel uprostred ruín zbombardovanej katedrály v Coventry a čítal The Independent. Dosť dlho som tam hľadal nejakú správičku o Slovensku, až napokon som ju našiel, myslím, na deviatej strane, niekde dolu a pamätám si ju dodnes prakticky doslovne: „Separatistické Slovensko, niekdajšia provincia na východe Čiech, si zvolilo prvého prezidenta. Pôvodného kandidáta pána Kováča parlament najprv odmietol, ale potom ho aj tak zvolil.“
To, že britský denník zredukoval priebeh pomerne zložitej niekoľkokolovej voľby do jedného mena, pomýlil si Romana Kováča s Michalom Kováčom a vynechal ďalších troch kandidátov, je rovnako úsmevné ako to, že niekdajšie impérium nás považovalo za českú provinciu. Tento banálny príbeh však ukazuje, ako veľmi sa vnímanie Slovenska za dve desaťročia nezávislosti zmenilo.
V slávnej oxfordskej Bodleian Library som pred dvadsiatimi rokmi našiel etnický atlas Európy. Boli tam všetky národnosti a etniká, vrátane takých, ktoré sú na pokraji zániku, boli tam vyznačení Lužickí Srbi, Bretónci, Normanďania, Alsasania, Lotrinci, Baskovia i Saamovia, no krížom cez Československo bol jeden veľký nápis „Czechs“. Dokonca aj rozšírenie Maďarov bolo poctivo zakreslené až kdesi po Nitru a nechýbali ani starostlivo vyznačené enklávy nemeckej menšiny na strednom Slovensku a na Spiši — ale Slováci tu podľa tohto atlasu nežili.
Dnes si nás už len málokto mýli so Slovinskom a s výnimkou Mitta Romneyho majú svetoví politici aspoň približnú predstavu, kde sa nachádzame. Kto nevidí ten obrovský pokrok vo vnímaní Slovenska, je jednoducho ignorant. No jedna vec sa nezmenila ani po dvoch desaťročiach nezávislosti — provinčné politické myslenie a neschopnosť dodať vážnosť štátnym inštitúciám.
Často pripomínam — a musím to zdôrazniť aj pri tejto príležitosti — že tento štát nezaložili nijakí dlhoroční bojovníci za štátnu samostatnosť, nikdy predtým o nej hlbšie nepremýšľali, boli to technokrati moci, ktorých k takémuto riešeniu donútili vonkajšie okolnosti. Tento vnútený a takmer náhodný charakter republiky bez akejkoľvek hlbšej filozofickej koncepcie ju poznačuje až do dnešných dní. Podpísal sa pod studenú občiansku vojnu, ktorá akoby vnútorne rozpoltila spoločnosť na dva subnacionálne celky.
Niet hlbších spoločných záujmov, spoločných vízií ani spoločných cieľov. Je to spoločnosť s rozpoltenou historickou pamäťou, ktorá svoju identitu stavia nielen na dôslednom triedení dejinných udalostí, ale aj na zabúdaní. Čo je však horšie, táto zakladateľská politická generácia ani nestačila premyslieť úlohu, význam a postavenie najvyšších štátnych inštitúcií, chápala štát len ako výhodnejšiu organizačnú formu rozkrádania, keď sa podniky rozdávali za lojalitu ako feudálne léna. Dôsledky pociťujeme dodnes.
Slovenská republika dosiaľ nemala šťastie na štátnika, ktorý by jej dodal pečať idey v tom najlepšom masarykovskom zmysle slova. Už samotná voľba prvého prezidenta bola viac než trápna. Jej skutočný zakladateľ Vladimír Mečiar o tento post nemal záujem (aspoň v tom čase nie), lebo mu neprinášal potrebné mocenské páky. Ostatní kandidáti boli prijímaní rozpačito, nejednoznačne a už zdĺhavý spôsob voľby naznačoval, že prezidentom sa nestane silná osobnosť s mravným nárokom na najvyšší post v novozaloženom štáte, ale že to bude výsledok taktických hier a špekulácií s jediným cieľom - formálne tento úrad niekým obsadiť. Prakticky nikto nemal jednoznačnú predstavu, ako by sa mal taký prezident v ústavnom systéme správať.
Michal Kováč
Spomínam si na jednu anketu v bulvárnej tlači pri príležitosti ročného výročia inaugurácie Michala Kováča do funkcie hlavy štátu, v ktorej sa ľudí pýtali, čo na ňom najviac oceňujú. Väčšina odpovedala dosť prekvapujúco a infantilne — že má na prezidenta dobrú postavu. Inými slovami, Michal Kováč im vizážou pripomínal Jozefa Tisa — jediného slovenského prezidenta, s ktorým ho mohli porovnávať. Absencia tradície demokratickej hlavy štátu bola pre tento úrad od začiatku zničujúca.