Ivan Gašparovič trávi svoje posledné leto vo funkcii prezidenta presne tak, ako strávil dve desaťročia vo verejnom živote. Povaľovaním sa vo funkcii až do jej dôkladného zneváženia a vyprázdnenia.

Chorvátsky majiteľ obchodu s lahôdkami si vďaka tomu, že si váš prezident — mojim nie je — opätovne, v čase, keď mnohí ľudia nemajú čo žrať, nechal zaplatiť luxusné prázdniny vo vládnej vile, navždy zapamätá, kde je slovenské more a aj to, že je solené, strážené a čistené aj z jeho daní.

Gašparovič v Chorvátsku nereprezentuje Slovensko, ani jeho obyvateľov, alebo nejaké tajomné slovensko-chorvátske vzťahy z čias dobrovoľníckych výprav proti Maďarom. Na Istrii zastupuje seba, svoju inštitucionálnu lenivosť a bezohľadnosť, vďaka ktorej, za cenu vlastného zatratenia, získal právo premeniť Slovensko na svoj poľovnícky revír, prezidentskú lóžu na Slovane na kabinet vulgárností a cestu do Limbachu na pretekársku dráhu.

Gašparovič žije v predstave, že mu z prirodzeného zákona, z ústavy a z vôle voličov prislúchajú privilégiá. Že má právo izolovať sa od ľudí, ktorí sa skladajú aj na poslednú kávu jeho ochranky vo vilách v Stredomorí, v secesných hoteloch v Tatrách, aby tam, v rozpore s republikánskym mandátom, intrigoval, díloval a mobilizoval svoju energiu len na hájenie vlastných záujmov.

Pretože ak niečo môžeme nazvať, ako vravia Anglosasi, „legacy“ Ivana Gašparoviča, tak okamžite prichádza na um jeho schopnosť ubrániť si svoju komfortnú bezvýraznosť pred súčasníkmi rovnako ako pred dejinami. Niet na Slovensku miesta, kde by mi niekto nepovedal, aké zviera v ich lesoch zastrelil Ivan, kde všade sa prevážal, čo všetko, zbytočne, videl.

Gašparovič je dokonalým stelesnením neproduktívneho regionálneho politika, ktorý za takmer štvrťstoročie nepriniesol do verejného života nič inšpirujúce, alebo aspoň tak kvalitné, aby sme si mohli povedať, že síce žijeme v krajine fungujúcej zo zotrvačnosti, no dokázali sme aspoň vybudovať také politické inštitúcie, ktoré nám, keď bude najhoršie, pomôžu. Životaschopnosť súčasného prezidenta je založená na postupnom vyprázdňovaní politiky z inštitúcie, ktorú obýva. Chýbajúca odvaha vydávaná za rozvážnosť a jeho úslužnosť ża výhody, s akou slúžil Mečiarovi a dnes Ficovi, ponížili prezidentskú funkciu viac ako Mečiar, ktorý s prezidentským palácom viedol neférový, ale predsa len politický zápas.

Súčasné osadenstvo Garassalkoviča zničilo funkciu nie len politicky, ale aj formálne. Nedôstojnosťou svojho nájomníka s predstavou, že demokratický mandát vás oprávňuje k dovolenkám a strieľaniu vysokej zveri zadarmo, že môžete začínať ako gratulant na narodeninovom večierku, oblečený v zelenom saku u Mikuláša Čermáka a dožadovať sa o pár rokov z pozície prezidenta všeobecnej úcty a uznania.

Všetko významné, čo sa stalo počas jeho mandátu s ním nesúvisí. Nerozhodoval svojim povzbudzovaním ani o hokejových výsledkoch a ani o prokurátoroch. Občas zastavil menovania kvalifikovaných ľudí na diplomatické posty, pretože ako každý malý človek si spomenul, že nádejný diplomat si dovolil pred rokmi ho kritizovať v dnes už neexistujúcom denníku. Politiku používal ako nástroj pomsty a odmeňovania, ktorých jedinou úlohou bolo neustále chrániť jeho pohodlnú pozíciu.

Pomsta a vyhľadávanie zážitkov za verejné peniaze sú najvýraznejším dedičstvom Ivana Gašparoviča, muža, ktorý si ako jeden z mála, dokázal z nepokojného ponovembrového obdobia urobil zdroj permanentnej verejnej slasti.