Kojatická osada patrí k tým, ktorú v pracovnom žargóne označujeme za jednu z tých „ťažších“. V porovnaní s inými osadami je v nej totiž prítomná jedna z najextrémnejších foriem biedy.

Pozorujem tamojšie deti a hlavou mi behajú samé bizarnosti. Asi na zvýraznenie toho kolosálneho rozdielu dvoch svetov a absurdnosti kritérií, ktorými hodnotíme ten ich: ako sa dá na mieste, kde nie je voda či elektrika, uvariť sunar? Ako tu funguje dlhodobé kojenie, bez osvety a podpory laktačných poradkýň? Čo tu potom tie bábätka vlastne pijú? Čo jedia v čase, keď majú dostávať prvé príkrmy? Kde sa naučia štvornožkovať, keď je všade blato? Ako im dávkujú lieky, keď takmer nikto z osady nevie čítať?

Spomenula som si, ako ma ubíjalo neustále prebaľovanie mojich dvoch detí. Ak by ma nechali v osade, kde treba denne prať v studenom potoku haldy handerných plienok (a oblečenie po celej rodine), prisahám, že sa v tom potoku radšej utopím. Spomenula som si aj na to, aké náročné to bolo, keď som musela zniesť schodiskom obe deti na rukách do kočikárne — novorodencovi bolo treba podopierať hlavičku a popri tom udržať 10 kilové batoľa na rukách.

Vydesila ma predstava, že by som sa mala takto presúvať s obomi deťmi na rukách, niekoľko kilometrov v zime pešo, bez auta či kočíku, len aby som odviedla do školy ostatné deti. Buď by ma zavreli do basy za to, že som tie mladšie nechala doma samé, alebo za to, že som tie staršie neposlala do školy. Zvykneme hovoriť, Rómovia nám nevadia pre farbu pleti, ale preto, že sú neprispôsobiví. Lenže to sme aj my. Ani my by sa nevedeli prispôsobiť podmienkam, v ktorých zas žijú oni.

Zároveň som si uvedomila, prečo je v pre nich klanová spolupráca a kolektívna kultúra taká dôležitá. Síce ich brzdí v autonómnom rozvoji, no bez nej by neprežili vôbec. Zdieľaná domácnosť, prekračujúca pravidlá súkromia nukleárnej rodiny a individuálneho snaženia, v skutočnosti nie je ani tak vecou kultúry, ako nevyhnutnou súčasťou stratégie prežitia.

Naozaj sú v tomto kontexte Rómovia neprispôsobiví, keď za ten svet „nedokážu pochopiť“ a akceptovať systém individuálneho snaženia? Čo ak je to naopak? Čo ak je dôkazom ich prispôsobivosti práve to, že dokázali udržať pri živote dávno prekonaný systém kolektívnej kultúry a tým dosiahnuť, aby prežili aj v extrémnych podmienkach?

Odlišné životné podmienky, odlišné stratégie prežitia

V tomto momente mnohí z vás vyslovujú výčitku, na čo si robia toľko detí, keď sa o ne nedokážu postarať. Keď z nich vyrastá nevzdelaná generácia, odkázaná prežívať v chudobe. Samozrejme, je to relevantná poznámka. Avšak posúdiť, aké modely prežitia (dostupné osade) možno uznať za racionálne, bude znovu len výsledkom hry s optikou.

Okrem prozaických dôvodov (neexistencia sexuálnej výchovy, obmedzený prístup k antikoncepcii) musíme pripustiť fakt, že rómske dievča v osade nemá čo umiestniť na svoju timeline. Nemôže si tam naplánovať kariéru, kurzy angličtiny, cestovanie či štúdium v zahraničí. Jediný medzník, ktorým sa zásadne mení jej život na „pred tým“ a „potom“, je len okamih materstva.