Tridsaťročné Slovensko: revízie bez vízie

Martin Makara

Na Slovensku je neblahým zvykem hledět jen do minulosti. Chybějící společenská vize má pak pochopitelné následky, například exodus mladých lidí do zahraničí. Střednědobá vize se tak nabízí sama: zajistit uplatnění každému, kdo o něj stojí.

„Množstvo zanedbanej práce, ktoré sa za uplynulých tridsať rokov naakumulovalo, by sa tak mohlo stať paradoxne lákadlom a príležitosťou pre tých, ktorí chcú a dokážu budovať (takmer) z ničoty — na zelenej lúke.“ Na snímku pohled na Bratislavu okolo roku 1900. Foto WmC

Pre okrúhle výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky je príznačné, že väčšinou sa pri tejto príležitosti hovorí a píše o uplynulých tridsiatich rokoch, nie tých nadchádzajúcich. Keď mladý Alexander Matuška v roku 1931 opisoval v rovnomennom článku slovenskú vieru v minulosť, napísal: „My nie sme tým, čím sme, ale tým, čím sme boli; a neboli sme ničím, teda nie sme ničím.“

Možno práve odtiaľ pramení bieda predstavivosti, dôsledná absencia akéhokoľvek programu v slovenskom verejnom živote, márnivé pokusy vyvážiť jednu poriadnu víziu smerovania spoločnosti početnými revíziami minulosti.

Vstupy Slovenskej republiky do Európskej únie a NATO v roku 2004 boli ostatnými významnými cieľmi veľkej časti slovenskej verejnosti, a nijaké dôležitejšie zámery si odvtedy slovenská občianska spoločnosť nevytýčila ani neosvojila; politickým životom počas väčšiny existencie samostatného Slovenska hýbali skôr snahy čomusi negatívnemu zamedziť než niečo pozitívne dosiahnuť.

Objektívne zlepšenie aj obrátené trendy

×