Pre okrúhle výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky je príznačné, že väčšinou sa pri tejto príležitosti hovorí a píše o uplynulých tridsiatich rokoch, nie tých nadchádzajúcich. Keď mladý Alexander Matuška v roku 1931 opisoval v rovnomennom článku slovenskú vieru v minulosť, napísal: „My nie sme tým, čím sme, ale tým, čím sme boli; a neboli sme ničím, teda nie sme ničím.“

Možno práve odtiaľ pramení bieda predstavivosti, dôsledná absencia akéhokoľvek programu v slovenskom verejnom živote, márnivé pokusy vyvážiť jednu poriadnu víziu smerovania spoločnosti početnými revíziami minulosti.

Vstupy Slovenskej republiky do Európskej únie a NATO v roku 2004 boli ostatnými významnými cieľmi veľkej časti slovenskej verejnosti, a nijaké dôležitejšie zámery si odvtedy slovenská občianska spoločnosť nevytýčila ani neosvojila; politickým životom počas väčšiny existencie samostatného Slovenska hýbali skôr snahy čomusi negatívnemu zamedziť než niečo pozitívne dosiahnuť.

Objektívne zlepšenie aj obrátené trendy

Nie je žiaden dôvod na ľútosť, že Slovenská republika vznikla bez akejsi „zakladateľskej myšlienky“, ktorá by mýticky mala motivovať a usmerňovať národné úsilia, v skutočnosti by však sotva mohla byť čímsi iným než vznešenou formou falošného vedomia. Po tridsiatich rokoch je ale už skutočne mrzuté, že s nijakými štruktúrovanejšími predstavami o Slovensku neprišli ani jednotlivé spoločenské triedy či politické subjekty.

Krajina sa vyvíja živelne a takmer samospádom, čo je zreteľné z pohľadu do novín aj na ulice; všeobecne verejný záujem sa stále presadzuje len ťažko, trvalým problémom štátnej aj verejnej správy je formalizmus, na zodpovedných pozíciách často chýba uvažovanie v súvislostiach a vnímanie širšieho kontextu konkrétnych problémov.

Život na Slovensku sa od roku 1993 v mnohých ohľadoch objektívne zlepšil (výrazne poklesla kriminalita a nezamestnanosť, priblížili sme sa k priemernej životnej úrovni v EÚ atď.), viaceré trendy sa však medzičasom stihli obrátiť (najmä vo vývoji hodnôt) a politická situácia je na začiatku roku 2023 taká, že Slovensko a jeho spoločnosť držia ako-tak pohromade väčšmi vonkajšie, medzinárodné okolnosti než jeho vnútorná vôľa.

Odcudzenosť od krajiny

Vlaňajší prieskum verejnej mienky ukázal, že len trinásť percent občanov Slovenska by bolo ochotných krajinu v prípade jej vojenského napadnutia brániť so zbraňou; takmer tretina by Slovensko opustila a polovica obyvateľov by síce v krajine ostala, ale fyzicky by ju nebránila.

Ide síce o do oči bijúcu, predsa však relatívne okrajovú výpoveď o vzťahu občanov Slovenska k ich republike. Lenže kým do výsledkov podobných prieskumov sa vždy premietajú aj aktuálne spoločenské fenomény — napríklad momentálna (ne)popularita vlády, dlhodobý exodus mladých ľudí zo Slovenska — často bez ambície vrátiť sa — vyjadruje odcudzenosť voči svojej rodnej krajine s podstatne všeobecnejšou platnosťou.

A kým táto vlažnosť na jednej strane našťastie efektívne znemožňuje akési všenárodné nacionalistické vzopätie, v ktorom je lojalita k etnickému spoločenstvu najvyššou cnosťou a vedúcim princípom, zdedená apatia či osvojený dištanc voči Slovensku na druhej strane výrazne komplikujú akékoľvek sociálne úsilia v jeho politickom kontexte.

Aj ten, kto sa chce vo svojej komunite či širšom regionálnom spoločenstve venovať rozvoju kultúry, športu či vzdelávania, sa skôr či neskôr nevyhnutne konfrontuje s nutnosťou politickej akcie, pred ktorou mnohí jednoducho uprednostnia odchod do zahraničia — s nadsadením — „na hotové“.

Nemožno to vyčítať tým, ktorí sa vo svojich snahách za uplynulých tridsať rokov vyčerpali alebo zraňujúco narazili, čoraz závažnejším problémom sa však stáva — z podstaty veci najmä medzi mladými — rezignácia na akékoľvek seriózne úsilie o zmenu v domácich podmienkach už vopred. Takzvaný „únik mozgov“ bezprostredne po maturitných skúškach — v rámci krajín OECD po Luxembursku druhý najvyšší — a v druhom slede aj po promóciách je jej zreteľným prejavom.

Paradoxná perspektíva

Ak svoju „ničotu“, o ktorej písal Matuška, nemáme z minulosti cez prítomnosť ďalej ťahať až do budúcnosti, potom máme na Slovensku medzi mnohými starosťami aspoň o jednu menej: program na bezprostredne nadchádzajúce roky si nemusíme vymýšľať, ale je vytýčený samotnou nevyhnutnosťou zaistiť, aby si tu našiel spoločensky užitočné uplatnenie každý, kto oň bude stáť.

Množstvo zanedbanej práce, ktoré sa za uplynulých tridsať rokov naakumulovalo, by sa tak mohlo stať paradoxne lákadlom a príležitosťou pre tých, ktorí chcú a dokážu budovať (takmer) z ničoty — na zelenej lúke. Na Slovensku ich je stále dosť.