Zaostávame. Alebo sme iní. Zdá sa, že pri riešení toho, ako naša spoločnosť rozmýšľa o svojom mieste a smerovaní, si práve takto odpovedáme. Sme stúpencami buď jedného, alebo druhého presvedčenia.

Buď veríme, že naša krajina sa vinou nepriaznivých okolností omeškala a potrebuje sa dotiahnuť na premiantov. Alebo tvrdíme, že treba len odstrániť zábrany a budeme sa rozvíjať. Že sme, akí sme, a ak nám nebudú brániť, nebudú nás potláčať, budeme sa vyvíjať vlastnou cestou, nezávisle od ostatných. A teda na nikoho sa doťahovať nemusíme, len na akési neuznané vlastné ja.

Tí prví vinia najmä minulý režim, ale pri hľadaní koreňov neváhali zájsť až k časom Márie Terézie, k nedokončenému osvietenskému projektu. A potom ešte ďalej, k Wolffovskej predstave o zaostávaní východnej Európy. V knihe Inventing Eastern Europe Larry Wolff ukazuje, ako sa v cestopisnom žánri upevňovali stereotypy a predstavy o nadradenosti európskeho Západu.

Tento pohľad si podľa Kiosseva osvojili progresívne elity v krajinách toho Východu, akým je autorovo rodné Bulharsko, a preniesli ho spolu so západným vzdelaním a vkusom na hodnotenie svojich spoločností. Prišli, aby sa hanbili a pomáhali svojim spoločnostiam „scivilizovať“ sa, teda sa väčšmi podobať na vzory, ktoré si priniesli učenci. Kiossev tak hovorí o sebakolonizácii.

Kiossev tvrdí, že na pomyselný Východ nás uniesli naše elity: to im sa ich vlastné spoločnosti zdali zaostalé, a preto nachádzali zmysel v ich kultivovaní. Na druhej strane Kundera vinil skôr geopolitiku, keď hovoril o únose nášho regiónu na Východ. V známej eseji Tragédia strednej Európy porozprával Západu o tom, ako bola v dôsledku Jalty stredná Európa unesená Sovietmi na Východ. A naliehal, aby sa západní Európania vcítili do traumy nášho regiónu. A tým sa k nemu prihlásili.

Wolff by zrejme tvrdil, že unesení sme boli už dávno pred Jaltou. A možno by súhlasil, že preto sme mohli byť veľmociam ukradnutí v Mníchove, ako konštatoval György Konrád, keď zostupoval špirálou obviňovania, na ktorej sa zakladá sebaobraz strednej Európy. Ďalej až k Trianonu, k porážke Napoleona a k nemecko-francúzskej rivalite. Ako usporiadať malé národy, vyhnúť sa nacionalizmu a neprávostiam zo strany veľkých, pýtali sa opakovane myslitelia z tohto regiónu. A súťažili pritom v disciplíne, ktorú poznáme pod ironickým názvom viktimológia. Súťažili o status najväčšej obete, najviac utláčaného národa, odstrkovanej kolektívnej siroty.

Okrem obviňovania druhých a uvedomovania si slabosti a nejednotnosti sme si tu pestovali aj sebaľútosť a oplakávanie udalostí takých dávnych, že sme si ich takmer vymysleli. Ako keď si Valér Mikula vzdychol, že Cyrila a Metoda mali z Veľkej Moravy čo najrýchlejšie „vykúriť“. Zabránilo by sa tak neskoršej dileme, či Slovensko patrí na Východ alebo na Západ, hneď v zárodku by sa ukončili diskusie o tom, ktorá civilizácia prišla na pozvanie, a ktorá okupovala.

Nastala by zahraničnopolitická úľava, vytúžená jednoznačnosť bez stredoeurópskych vrstevnatých dilem. Bez toho, aby sme boli bojiskom o vplyv, aby sme boli delení a vymieňaní pri cudzích stoloch. Práve jednoznačnosť je to, čo žiadajú zástancovia tézy, podľa ktorej „zaostávame“. Vyriešime dilemu, kam patríme, tým, že vyhlásime, kam patríme. A budeme to opakovať. Tým zrušíme pochybnosti.

A v dokumentoch, ktorými sa Slovensko riadi — programové vyhlásenie vlády, strategické dokumenty či nedávne trojjediné prihlásenie sa k EÚ a NATO (Vyhlásenie prezidenta, predsedu Národnej rady a predsedu vlády k EÚ a NATO) — nájdeme túto istotu. Aj v tohtoročnej správe hodnotiacej zahraničnú a európsku politiku sme počuli prezidenta Kisku apelovať, aby sa príslušnosť Slovenska k EÚ a NATO nestávala predmetom politických debát — či dobrodružstiev, ako dodal premiér Fico —, ale aby sa prezentovala ako nespochybniteľný fakt.

Ako teda uzmieriť našu neodškriepiteľnú stredoeurópsku skúsenosť, že „v strednej Európe neexistuje kontinuita dejín, dejiny sa neustále rozpadávajú, doba ani človek nemajú čas vyzrieť“, s ambíciou dobehnúť a pridať sa? S ambíciou, ktorá sa napriek všetkým peripetiám zatiaľ zdá v prípade Slovenska úspešná. Keď teda podčiarkneme a sčítame pristúpenie Slovenska k OECD, NATO, EÚ a neskôr predsedníctvo v Rade EÚ a deklarované smerovanie k hlbšej integrácii, prepojeniu s ochotnými európskymi krajinami.

Keď sa Západ zmenil

K Západu, stelesnenému v spomínaných štruktúrach, bolo donedávna možné sa prihlásiť a pridať. Jeho eografia bola pohyblivá. No zároveň sa zdalo, že má pevné jadro, okolo ktorého sa nabaľovali krajiny rijímajúce jasný hodnotový systém: právny štát, liberálnu demokraciu, ľudské práva. Preto musela séria nedávnych zvratov nutne premeniť naše kolektívne fantázie o hodnotovej geografii.

Referendum o brexite nám signalizovalo, že členstvo v klube, o ktoré sme bojovali, je možné zavrhnúť. Možno sa naň dívať ako čosi, čo je na ťarchu pre údajné záujmy krajiny. A na spoluobčanov z krajín Únie, ktorí využívajú slobodu pohybu a právo zamestnať sa — a to najmä z nášho regiónu — sa dokonca dá dívať ako na strašiaka.

Zvolenie Donalda Trumpa ukázalo, že krajina, ktorá po celom svete dávala lekcie z demokracie a vlády zákona, ktorá garantuje bezpečnosť Európy, si dokáže postaviť na čelo človeka, čo chce riadiť krajinu ako rodinnú firmu. Ani nepredstiera, že by rozumel prevádzke štátu a spoločenským tabu. Vracia na stôl dávno uzavreté otázky — práva žien, Afroameričanov a iných menšín — a to slovníkom, aký sme doteraz počuli len z tajných nahrávok. Asociuje sa s putinovským Ruskom, nerešpektuje inštitúcie — súdy či médiá — a bezostyšne posilňuje hlas krajnej pravice v USA aj zahraničí.

V európskych štátoch zosilnela krajná pravica a posunula sa do mainstreamu. Sľubuje odpovede na otázky práce, bezpečnosti i kultúrnej úzkosti. S tým prišlo spochybňovanie spoločenského konsenzu, prekračovanie červených čiar a prekresľovanie možného a nemožného. Ukázalo sa, že odstránenie zábran z jazyka, rozrušenie politických sedimentov aj spoločenského usporiadania je predstaviteľné.

To, čo v našom regióne dostávalo nálepky detských chorôb, nižšieho vývojového štádia alebo spadalo mimo civilizovaného rámca — tá Albrightovej čierna diera Európy —, sa stalo rezervoárom „alternatív“.

Tieto zmeny otvorili nevídané možnosti pre zástancov naratívu „sme iní“, ktorý sme v úvode označili ako konkurenčný príbeh k „musíme dobiehať“. Odporcovia naratívu o dobiehaní, o hodnotovom vyžarovaní Západu, ktorého sa chceme držať a podieľať sa na ňom, získali príklady zo svetovej politickej scény. Hovoria s novým sebavedomím: sme iní, ale nie sme horší. Sme svoji. Nie sme zaostalí a ani nemusíme nikoho napodobňovať. Naopak, sme lepší. To my sme budúcnosť.

Takto môžeme chápať slová Viktora Orbána z ideovej konferencie Fideszu v rumunskom Tusványosi: „Celých 27 rokov sme tu v strede Európy verili, že našou budúcnosťou je Európa, teraz už pociťujeme to, že budúcnosťou Európy sme my sami“. Orbán obracia na hlavu naratív o dobiehaní, ktorý počas prístupového procesu silno rezonoval a materializoval sa v ňom. A za futbalového povzbudzovania premieňa komplex na civilizačnú misiu nášho regiónu.

Takéto gestá sme tu už mali. Vniesli ich do našej spoločnosti ešte Štúr a Vajanský, keď verili, že slovenský národ rozvinie svoj potenciál jedine vtedy, ak sa zbaví vplyvov (aj dejín) uhorských či „západniarskych“. Obracali sa k slovanstvu, k mýtu, ku konzervatívnemu nacionalizmu, ktorý odvtedy napája také prúdy, čo slovenskú spoločnosť skôr vyčleňujú, izolujú alebo obracajú k Rusku, než by ju chápali v európskom kontexte a v súvislosti s okolitými spoločenstvami.

Ak teda nechceme Slovensko chápať tak, že sa nedokáže realizovať v Európe, že národ a s ním viera a patriarchálne usporiadanie budú potlačené, poškodené a zničené — ako to chápu mnohí národniari a konzervatívci —, musíme nástojiť na inom naratíve. Ten netreba vymýšľať, stačí si ho preopakovať a väčšmi ho verejne prezentovať.

Od osobností k diskusiám

Inšpirácie nachádzame u už nebohých Svetoslava Bombíka a Pavla Lukáča. Obaja brilantní zahraničnopolitickí myslitelia, ktorí v ponovembrovej zahraničnej politike položili trať pre slovenské proeurópske zmýšľanie.

Bombík premyslel ako historik a politológ dejinné vlákno, keď vytýčil debaty, trendy a keď sa postavil na stranu samostatného Slovenska, no nie z pozície vtedajšieho nacionalizmu, ani nie v opozícii k čechoslovakistickému táboru. Navyše jeho pohľad na Štúra, ale aj na ruský imperializmus, ktorý sa nám znovu hlási cez panslavistickú tradíciu, je stále vysoko aktuálny.

Bombíkov pohľad na strednú Európu a integráciu do štruktúr NATO a EÚ ďalej rozvinul Lukáč. Ak by sme Bombíka pokladali za vizionára z rokov revolúcie, ktorý pripravil interpretáciu samostatnosti bez šovinizmu a komplexov, tak Lukáč prevzal takúto verziu „suverénneho európskeho Slovenska“ a rozvinul ju smerom k nášmu vstupu do Únie. Dal do pozornosti postavu Milana Hodžu, ktorý z neznámych dôvodov vypadol z nášho integračného naratívu.

Vedení Lukáčom, môžeme totiž Hodžu čítať ako synekdochu snáh našej spoločnosti patriť — spolu s našimi susedmi — do zjednotenej Európy. Príbeh Hodžu je v tomto zmysle dôležitejší ako Štefánikov či Dubčekov. Alebo by aspoň mal byť s nimi v jednom rade, keď rozmýšľame o takých osobnostiach, na ktoré sa môžeme obracať, keď hľadáme tradíciu aj inšpiráciu.

Ako pripomína aj Lukáč, slovenská zahraničná politika je bohatá skôr na osobnosti než na inštitucionálnu tradíciu. No zostať pri nich znamená, že riskujeme premenu ich postáv na busty a sochy zasadené do rozličného, neraz aj prudko problematického kontextu. Preto je lepšie orientovať sa na debaty než na žiarivé biografie (hagiografie).

Takýto prístup v poslednom čase zvolil historik Roman Jančiga z občianskeho združenia Communio Minerva. Združenie vydalo politické pamäte Ivana Dérera Antifierlinger II a Antifierlinger III, ktoré môžu zaujímavo prerámcovať dnešné debaty o hybridnej vojne a kremeľskej propagande, keď pripomenú skúsenosť Sovietov s prepisovaním histórie. Samozrejme, pôsobenie moci na históriu a sebainterpretáciu spoločenstva je vždy prítomné, no akosi menej paniky vzbudzuje v demokratickom kontexte než v súvislosti s autoritárskymi režimami.

Jančiga opakovane nástojil na vnášaní diskusie do porozumenia našej histórie. Tá ďalej tvaruje politiku, čiže usporiadanie vecí verejných. Upozornil napríklad na kontroverzné postoje mužov z národného panteónu, ktoré narušujú učebnicový a pomníkový pohľad na nich. Ukazuje nám tak, že ich postoje sa menili v čase, boli volené strategicky a často ich formovali pochybnosti o sebe či o vlastnom spoločenstve, o jeho schopnostiach či smerovaní.

To je dôležité ako prevencia pred výberovým či účelovým porozumením odkazu týchto osobností, ktoré sa zužuje na gesto alebo výrok, ako ho praktizujú radikálni národniari a najmä fašisti.

Matica proti európskemu Slovensku

Je len na škodu, že kritickým výskumom národného panteónu sa nezaoberá, resp. sa zaoberá len čiastočne (napríklad Rastislav Molda) Matica slovenská. Táto inštitúcia by sa mala konečne preniesť z fázy šovinistickej viktimológie, akou si však prešli aj iné hnutia zamerané na politiku identity, ku kritickému preskúmaniu vlastných východísk.

Inštitucionálne pestovanie sebaobrazu postaveného na nekritickej a mýtami vystuženej verzii histórie produkuje takú identitu, ktorá zvnútra spoločenstvo poškodzuje. Nestabilizuje ho, ale mu bráni vo vývoji a sebareflexii. Keď nepripúšťa debatu, konzervuje o sobnosti, upína sa k samostatnosti za každú cenu — aj za cenu holokaustu ako v prípade slovakštátu — a k „všeslovanskej vzájomnosti“ — aj za cenu ruskej kurately. A formuje identitu spoločenstva tak, že ho vytrvalo stavia proti spoluobčanom, proti susedom, proti príslušnosti k Európe a k transatlantickému partnerstvu.

Je preto podceneným a zanedbaným faktom, že aj táto inštitúcia podrýva záväzky, ktoré máme zapísané v medzinárodných, európskych aj vládnych dokumentoch. A to z pozície štátom dotovanej ustanovizne, ktorá — napriek opakovaným vyhláseniam o apolitickosti a slobode presvedčenia vo svojich radoch — paktuje s politickými silami, čo sú v rozpore so smerovaním SR. Augustové vystúpenie predsedu Matice slovenskej Mariána Tkáča na jednom pódiu s expremiérom Vladimírom Mečiarom a konšpirátorom Tiborom Rostasom tomu nasvedčuje (Oslavy slovanstva a štátnosti na Jankovom vŕšku).

Ak táto inštitúcia nebude mať dosť sily revitalizovať sa voľbou nového predsedu, tlakom na vedenie, zvyšovaním kvality na ústavoch a dramaturgie celej organizácie, potom treba zvážiť silný verejný tlak a otvorenú kritiku zo strany ministerstva kultúry, ktoré Maticu kofinancuje.

Ako hovoriť s Ruskom a o Rusku

Pridať môžeme príklady časopisov Bojovník a Svedectvo, ktoré začali aktívne šíriť kremeľskú propagandu za štátne financie. Pričom Bojovníka vydáva Slovenský zväz protifašistických bojovníkov a Svedectvo zase Zväz protikomunistického odboja.

Ak prezident Andrej Kiska hovoril o podceňovaní týchto hrozieb, bolo to namieste. Navyše v novej bezpečnostnej stratégii vytrvalo odmietame — potvrdil to aj štátny tajomník MZV Lukáš Parízek, ktorý stratégiu pôvodne pripravoval — pomenovať zdroj nebezpečenstva. Radšej pestujeme trumpovskú „on many sides“ ambivalenciu. Teda snažíme sa — ako ukázal americký prezident Trump po nepokojoch v Charlottesville — rozriediť vinu a označiť ako vinníka pre istotu každého, než by sme sa mali zaoberať vektormi agresie.

Trpíme na túto nerozhodnosť, ktorá rozostruje hranicu medzi slobodou slova a extrémizmom, teda slovom a činom za hranicou ústavnosti. Medzi slobodou združovania, hlásania a šírenia názorov a medzi účelovou protieurópskou rétorikou. Pritom na Slovensku máme iniciatívy zdola, ktoré suplujú prácu štátnych orgánov. A tiež think tanky a akademické práce, ktoré ponúkajú účinné nástroje na odlíšenie jedného od druhého.

Napríklad Anton Šechovcov neviní Moskvu zo všetkého zlého vo vývoji EÚ za posledné roky, ako sa to v niektorých iných prípadoch stáva. Naopak, presne ukazuje genealógiu vzťahu medzi ruskými nacionalistickými silami a krajnou pravicou (v niektorých prípadoch aj krajnou ľavicou) v Európe a neskoršiu premenu tohto vzťahu na kremeľskú doktrínu.

Vo vzťahu k Rusku preto treba trvať na väčšej ráznosti. Samozrejme, hádzať akúkoľvek kritiku EÚ pod hlavičku „kremeľská propaganda“ nepomôže mainstreamovať diskusiu o Únii, pretože zabráni vypočutiu sťažností a návrhov. No veci nepomáha ani utvrdzovanie sa v tom, že stačí hovoriť o reálpolitike a energetike, ako to robí premiér Robert Fico, a tváriť sa, že živenie protieurópskych nálad nevnímame, že je to na úrovni klebiet a hoaxov.

Zároveň je škoda, že pri kultúrnej výmene zostávame iba pri Moskovskom balete, ale nevšímame si napríklad Serebrennikova, Zvjaginceva alebo Sokurova a Ulickú. Že v tejto oblasti máme resty, keďže ruská skupina, ktorá naposledy vzbudila ohlas počas svojho turné po našom regióne, boli Noční vlci.

Kultúrno-spoločenskú výmenu ponechávame v réžii nostalgikov — viď vojenský súbor a štátny balet či Dankov šach — a tiež v rukách tej scény, ktorá víta Nočných vlkov, máva ruskými vlajkami, nosí stužky svätého Juraja, oslavuje doneckých separatistov a píše pozývacie listy ruským inštruktorom Slovenských brancov.

Vyšehrad ako prostriedok na dezintegráciu

Médiá a hnutia, ktoré sa zúčastňujú na propagande, či už úmyselne alebo neúmyselne (Hlavné správy, Zem a vek, Slobodný vysielač, Slovenské slovo, Slovenské hnutie obrody, Slavica), predstavujú Európsku úniu ako „plán na genocídu národov“ či (bielych) Európanov. Využívajú samozrejme reálne obavy postsocialistického človeka z otvoreného sveta, z demografickej tiesne, ktoré si všimol aj Ivan Krastev, keď písal o odlišnom chápaní solidarity v postsocialistických krajinách.

Zároveň však tieto obavy navigujú tak, aby bola EÚ doslova démonizovaná. Migranti tu hrajú úlohu Židov, ktorí majú — v duchu predvojnových predstáv — rozleptať kresťanskú Európu a súdržnosť národov. Ako záchranný projekt ponúkajú „integráciu v rámci slovanského sveta“, ktorú sprevádzajú mesianistické vyhlásenia o záchrane európskej civilizácie (s odklikom na tričká Novorossia a šiltovky s Putinom).

Ak tieto naratívy nachádzame na poprepájaných stránkach a profiloch na sociálnych sieťach, musíme to vnímať. O to väčšmi, keď sa týkajú činnosti spomínanej Matice slovenskej či politických strán a hnutí na nacionalistickom spektre. Keď ich sprevádza prítomnosť polovojenských jednotiek na slávnostiach a odvolávky na slovanskú brannú pomoc, vtedy je správny čas na paniku.

Slovensko so skúsenosťou okupácie od roku 1968, ale aj so skúsenosťou prevratu v roku 1948 má právo byť ostražité. A hovoriť o tom otvorene. Slovami premiéra Fica: bez politickej korektnosti. Ak však tieto znepokojivé reči počujeme spoza Dunaja od Viktora Orbána — samozrejme, mínus všeslovanská vzájomnosť — nedá sa čudovať, že nad Vyšehrad vešiame otáznik. Bude zložité ustáť situáciu, keď sa nechceme našim súputníkom a partnerom postaviť chrbtom, no už si s nimi neplánujeme budúcnosť. Že bude práve premiér Fico hovoriť o Slovensku ako ostrove liberálnej demokracie v regióne, je len ďalší dôkaz politických nestálostí a paradoxov, v ktorých žijeme.

„Ideme na Západ“, „chceme sa pridať k civilizovaným krajinám“ — tieto vyhlásenia sa v poslednom čase oveľa užšie viažu na konkrétne zriadenie — na liberálnu demokraciu —, než na vzorové krajiny.

Predstava, že Západ má konkrétnu teritoriálnu podobu, totiž veľmi utrpela. Naučili sme sa skloňovať liberálnu demokraciu namiesto Západu. Sledovať politický tábor či konkrétneho kandidáta, ktorý mal byť vyjadrením symbolického Západu: remain vs. brexit, Clintonová vs. Trump, van der Bellen vs. Hofer, Rutte vs. Wilders, Macron vs. Le Penová.

Bolo to aj šialene oslobodzujúce. Spoločnosti, ktoré vo viacerých modernizačných vlnách počúvali o vlastnej nedostatočnosti zvonku aj od vlastných elít, sa cítili vďaka týmto udalostiam emancipované. Ešte nebolo jasné k čomu, ale simuloval sa akýsi prielom. A politici hľadali spôsob, ako ho využiť skôr, než ho využije konkurencia.

Napríklad, keď premiér Fico ohlásil koniec politickej korektnosti. V spoločnosti, kde sotva takýto koncept naozaj niekoho k niečomu zaväzoval. Neprešli sme si obdobím tlaku zo strany novej ľavice a občianskych hnutí, ktoré presadzovali práva menšín a utláčaných skupín. Preto sme požiadavku na citlivý jazyk vnímali ako trend, ktorý azda prišiel so „sorosovskými mimovládkami“, a dá sa odmietnuť ako čosi „nenaše“.

A vzdor voči záväzkom — kvótam, azylovej politike — sa stal súčasťou tej oslobodzovacej stratégie. Konečne sme mohli povedať, kto sme a čo si naozaj myslíme. Že nás nikto nebude prevychovávať, ani k ničomu nútiť. Prišiel vhodný moment, aby občania postsocialistických krajín vykričali svoju odlišnosť: nemali sme kolónie, odmietame zodpovednosť za migračnú otázku! (Akoby Sýria, Afganistan či Líbya neboli krajinami, kde sa angažovalo aj socialistické Československo.) A dištancovali sa od prepojeného, globalizovaného sveta, čo symbolicky vyjadril Orbánov plot.