Zaostávame. Alebo sme iní. Zdá sa, že pri riešení toho, ako naša spoločnosť rozmýšľa o svojom mieste a smerovaní, si práve takto odpovedáme. Sme stúpencami buď jedného, alebo druhého presvedčenia.

Buď veríme, že naša krajina sa vinou nepriaznivých okolností omeškala a potrebuje sa dotiahnuť na premiantov. Alebo tvrdíme, že treba len odstrániť zábrany a budeme sa rozvíjať. Že sme, akí sme, a ak nám nebudú brániť, nebudú nás potláčať, budeme sa vyvíjať vlastnou cestou, nezávisle od ostatných. A teda na nikoho sa doťahovať nemusíme, len na akési neuznané vlastné ja.

Tí prví vinia najmä minulý režim, ale pri hľadaní koreňov neváhali zájsť až k časom Márie Terézie, k nedokončenému osvietenskému projektu. A potom ešte ďalej, k Wolffovskej predstave o zaostávaní východnej Európy. V knihe Inventing Eastern Europe Larry Wolff ukazuje, ako sa v cestopisnom žánri upevňovali stereotypy a predstavy o nadradenosti európskeho Západu.

Tento pohľad si podľa Kiosseva osvojili progresívne elity v krajinách toho Východu, akým je autorovo rodné Bulharsko, a preniesli ho spolu so západným vzdelaním a vkusom na hodnotenie svojich spoločností. Prišli, aby sa hanbili a pomáhali svojim spoločnostiam „scivilizovať“ sa, teda sa väčšmi podobať na vzory, ktoré si priniesli učenci. Kiossev tak hovorí o sebakolonizácii.

Kiossev tvrdí, že na pomyselný Východ nás uniesli naše elity: to im sa ich vlastné spoločnosti zdali zaostalé, a preto nachádzali zmysel v ich kultivovaní. Na druhej strane Kundera vinil skôr geopolitiku, keď hovoril o únose nášho regiónu na Východ. V známej eseji Tragédia strednej Európy porozprával Západu o tom, ako bola v dôsledku Jalty stredná Európa unesená Sovietmi na Východ. A naliehal, aby sa západní Európania vcítili do traumy nášho regiónu. A tým sa k nemu prihlásili.

Wolff by zrejme tvrdil, že unesení sme boli už dávno pred Jaltou. A možno by súhlasil, že preto sme mohli byť veľmociam ukradnutí v Mníchove, ako konštatoval György Konrád, keď zostupoval špirálou obviňovania, na ktorej sa zakladá sebaobraz strednej Európy. Ďalej až k Trianonu, k porážke Napoleona a k nemecko-francúzskej rivalite. Ako usporiadať malé národy, vyhnúť sa nacionalizmu a neprávostiam zo strany veľkých, pýtali sa opakovane myslitelia z tohto regiónu. A súťažili pritom v disciplíne, ktorú poznáme pod ironickým názvom viktimológia. Súťažili o status najväčšej obete, najviac utláčaného národa, odstrkovanej kolektívnej siroty.

Okrem obviňovania druhých a uvedomovania si slabosti a nejednotnosti sme si tu pestovali aj sebaľútosť a oplakávanie udalostí takých dávnych, že sme si ich takmer vymysleli. Ako keď si Valér Mikula vzdychol, že Cyrila a Metoda mali z Veľkej Moravy čo najrýchlejšie „vykúriť“. Zabránilo by sa tak neskoršej dileme, či Slovensko patrí na Východ alebo na Západ, hneď v zárodku by sa ukončili diskusie o tom, ktorá civilizácia prišla na pozvanie, a ktorá okupovala.

Nastala by zahraničnopolitická úľava, vytúžená jednoznačnosť bez stredoeurópskych vrstevnatých dilem. Bez toho, aby sme boli bojiskom o vplyv, aby sme boli delení a vymieňaní pri cudzích stoloch. Práve jednoznačnosť je to, čo žiadajú zástancovia tézy, podľa ktorej „zaostávame“. Vyriešime dilemu, kam patríme, tým, že vyhlásime, kam patríme. A budeme to opakovať. Tým zrušíme pochybnosti.

A v dokumentoch, ktorými sa Slovensko riadi — programové vyhlásenie vlády, strategické dokumenty či nedávne trojjediné prihlásenie sa k EÚ a NATO (Vyhlásenie prezidenta, predsedu Národnej rady a predsedu vlády k EÚ a NATO) — nájdeme túto istotu. Aj v tohtoročnej správe hodnotiacej zahraničnú a európsku politiku sme počuli prezidenta Kisku apelovať, aby sa príslušnosť Slovenska k EÚ a NATO nestávala predmetom politických debát — či dobrodružstiev, ako dodal premiér Fico —, ale aby sa prezentovala ako nespochybniteľný fakt.

Ako teda uzmieriť našu neodškriepiteľnú stredoeurópsku skúsenosť, že „v strednej Európe neexistuje kontinuita dejín, dejiny sa neustále rozpadávajú, doba ani človek nemajú čas vyzrieť“, s ambíciou dobehnúť a pridať sa? S ambíciou, ktorá sa napriek všetkým peripetiám zatiaľ zdá v prípade Slovenska úspešná. Keď teda podčiarkneme a sčítame pristúpenie Slovenska k OECD, NATO, EÚ a neskôr predsedníctvo v Rade EÚ a deklarované smerovanie k hlbšej integrácii, prepojeniu s ochotnými európskymi krajinami.

Keď sa Západ zmenil

K Západu, stelesnenému v spomínaných štruktúrach, bolo donedávna možné sa prihlásiť a pridať. Jeho eografia bola pohyblivá. No zároveň sa zdalo, že má pevné jadro, okolo ktorého sa nabaľovali krajiny rijímajúce jasný hodnotový systém: právny štát, liberálnu demokraciu, ľudské práva. Preto musela séria nedávnych zvratov nutne premeniť naše kolektívne fantázie o hodnotovej geografii.

Referendum o brexite nám signalizovalo, že členstvo v klube, o ktoré sme bojovali, je možné zavrhnúť. Možno sa naň dívať ako čosi, čo je na ťarchu pre údajné záujmy krajiny. A na spoluobčanov z krajín Únie, ktorí využívajú slobodu pohybu a právo zamestnať sa — a to najmä z nášho regiónu — sa dokonca dá dívať ako na strašiaka.

Zvolenie Donalda Trumpa ukázalo, že krajina, ktorá po celom svete dávala lekcie z demokracie a vlády zákona, ktorá garantuje bezpečnosť Európy, si dokáže postaviť na čelo človeka, čo chce riadiť krajinu ako rodinnú firmu. Ani nepredstiera, že by rozumel prevádzke štátu a spoločenským tabu. Vracia na stôl dávno uzavreté otázky — práva žien, Afroameričanov a iných menšín — a to slovníkom, aký sme doteraz počuli len z tajných nahrávok. Asociuje sa s putinovským Ruskom, nerešpektuje inštitúcie — súdy či médiá — a bezostyšne posilňuje hlas krajnej pravice v USA aj zahraničí.

V európskych štátoch zosilnela krajná pravica a posunula sa do mainstreamu. Sľubuje odpovede na otázky práce, bezpečnosti i kultúrnej úzkosti. S tým prišlo spochybňovanie spoločenského konsenzu, prekračovanie červených čiar a prekresľovanie možného a nemožného. Ukázalo sa, že odstránenie zábran z jazyka, rozrušenie politických sedimentov aj spoločenského usporiadania je predstaviteľné.

To, čo v našom regióne dostávalo nálepky detských chorôb, nižšieho vývojového štádia alebo spadalo mimo civilizovaného rámca — tá Albrightovej čierna diera Európy —, sa stalo rezervoárom „alternatív“.

Tieto zmeny otvorili nevídané možnosti pre zástancov naratívu „sme iní“, ktorý sme v úvode označili ako konkurenčný príbeh k „musíme dobiehať“. Odporcovia naratívu o dobiehaní, o hodnotovom vyžarovaní Západu, ktorého sa chceme držať a podieľať sa na ňom, získali príklady zo svetovej politickej scény. Hovoria s novým sebavedomím: sme iní, ale nie sme horší. Sme svoji. Nie sme zaostalí a ani nemusíme nikoho napodobňovať. Naopak, sme lepší. To my sme budúcnosť.

Takto môžeme chápať slová Viktora Orbána z ideovej konferencie Fideszu v rumunskom Tusványosi: „Celých 27 rokov sme tu v strede Európy verili, že našou budúcnosťou je Európa, teraz už pociťujeme to, že budúcnosťou Európy sme my sami“. Orbán obracia na hlavu naratív o dobiehaní, ktorý počas prístupového procesu silno rezonoval a materializoval sa v ňom. A za futbalového povzbudzovania premieňa komplex na civilizačnú misiu nášho regiónu.

Takéto gestá sme tu už mali. Vniesli ich do našej spoločnosti ešte Štúr a Vajanský, keď verili, že slovenský národ rozvinie svoj potenciál jedine vtedy, ak sa zbaví vplyvov (aj dejín) uhorských či „západniarskych“. Obracali sa k slovanstvu, k mýtu, ku konzervatívnemu nacionalizmu, ktorý odvtedy napája také prúdy, čo slovenskú spoločnosť skôr vyčleňujú, izolujú alebo obracajú k Rusku, než by ju chápali v európskom kontexte a v súvislosti s okolitými spoločenstvami.

Ak teda nechceme Slovensko chápať tak, že sa nedokáže realizovať v Európe, že národ a s ním viera a patriarchálne usporiadanie budú potlačené, poškodené a zničené — ako to chápu mnohí národniari a konzervatívci —, musíme nástojiť na inom naratíve. Ten netreba vymýšľať, stačí si ho preopakovať a väčšmi ho verejne prezentovať.

Od osobností k diskusiám

Inšpirácie nachádzame u už nebohých Svetoslava Bombíka a Pavla Lukáča. Obaja brilantní zahraničnopolitickí myslitelia, ktorí v ponovembrovej zahraničnej politike položili trať pre slovenské proeurópske zmýšľanie.

Bombík premyslel ako historik a politológ dejinné vlákno, keď vytýčil debaty, trendy a keď sa postavil na stranu samostatného Slovenska, no nie z pozície vtedajšieho nacionalizmu, ani nie v opozícii k čechoslovakistickému táboru. Navyše jeho pohľad na Štúra, ale aj na ruský imperializmus, ktorý sa nám znovu hlási cez panslavistickú tradíciu, je stále vysoko aktuálny.

Bombíkov pohľad na strednú Európu a integráciu do štruktúr NATO a EÚ ďalej rozvinul Lukáč. Ak by sme Bombíka pokladali za vizionára z rokov revolúcie, ktorý pripravil interpretáciu samostatnosti bez šovinizmu a komplexov, tak Lukáč prevzal takúto verziu „suverénneho európskeho Slovenska“ a rozvinul ju smerom k nášmu vstupu do Únie. Dal do pozornosti postavu Milana Hodžu, ktorý z neznámych dôvodov vypadol z nášho integračného naratívu.

Vedení Lukáčom, môžeme totiž Hodžu čítať ako synekdochu snáh našej spoločnosti patriť — spolu s našimi susedmi — do zjednotenej Európy. Príbeh Hodžu je v tomto zmysle dôležitejší ako Štefánikov či Dubčekov. Alebo by aspoň mal byť s nimi v jednom rade, keď rozmýšľame o takých osobnostiach, na ktoré sa môžeme obracať, keď hľadáme tradíciu aj inšpiráciu.