Ešte nestihli zaschnúť čerstvé hroby obetí nezmyselného vraždenia a na Slovensku sa v plnom rozsahu rozpútal mocenský boj, ktorý môže našu vlasť nielen vyhodiť z trajektórie vysnívaného európskeho jadra, ale odstreliť ju až za súčasnú Visegrádsku štvorku, kdesi do kultúrneho a geopolitického priestoru Ukrajiny alebo Moldavska. Otvorene poviem, že po posledných prejavoch prezidenta i premiéra a po reakciách na nich som po prvýkrát pocítil strach o budúcnosť tohto štátu.

Neviem, či sa v tejto vypätej a emóciami vybičovanej atmosfére ešte dá viesť nejaká triezva diskusia, ak prívrženci vládnych strán blúznia o sprisahaní sorošovcov a prívrženci opozície o sprisahaní mafie, ak sa premiér s ministrom vnútra tvária, že nič netreba meniť a Lucia Nicholsonová s Igorom Matovičom volajú po prevrate. Dovoľte mi však podeliť sa s vami o svoj názor skromne dúfajúc, že ma číta dostatok príčetných ľudí, ktorí ma nebudú obviňovať, že si neviem sformulovať vlastný postoj bez toho, aby mi za neho platili ficovci, sorošovci, ilumináti, juvenilná justícia, mafia, Putin, dalajláma a veľjaštery. Rozprávky rád prenechávam jednoduchšiemu publiku.

Všetci traja najvyšší ústavní činitelia sľubovali, že svojimi prejavmi upokoja verejnosť. Ani jeden to nedokázal. Najzbytočnejší bol prejav Andreja Danka. Pôsobil ako Alenka v ríši divov, ako čerstvo zobudený Kýblik zo Snehulienky, ktorý sa ocitol uprostred nejakej prestrelky a nechápal, kde je. Naozaj neviem, prečo vystúpil. Tvrdil, že keď sa dozvedel o chystanom prejave prezidenta a premiéra, rozhodol sa aj on splniť svoju „štátnickú povinnosť“, ale on žiadnu takúto povinnosť nemá — iba právo, ak to uzná za nevyhnutné. A toto teda nevyhnutné v žiadnom prípade nebolo.

Odhliadnuc od toho, že mu to celé trochu uletelo, keď najprv vyzýval na rozvahu, a potom na ukameňovanie vinníkov; keď ako vzor pracovitého Slováka nepriamo označil Andreja Babiša (na jeho poznámku, že to máme v genetike, sa mohol nejeden občan tejto republiky uraziť) — v týchto dňoch nie je zaujímavý názor Andreja Danka ako predsedu NR SR, ale ako predsedu koaličnej SNS. Mohol si teda šetriť svoje vyhlásenie na príležitosť, keď bude o neho záujem ako o dôležitého hráča. Každému však bolo jasné, že toto je boj medzi Andrejom Kiskom a Robertom Ficom.

A prezident postupoval prefíkane. Tak ako som predpokladal vo svojom štvrtkovom FB statuse, bol to najdôležitejší prejav jeho kariéry, prezident prestal predstierať nadstraníckosť a jednoznačne sa pasoval do úlohy vodcu opozície. Ak totiž porovnávame jeho vystúpenie s historickým prejavom Michala Kováča z marca 1994, ktorý viedol k pádu druhej Mečiarovej vlády, treba povedať, že v tomto prípade zašiel Andrej Kiska ešte ďalej. Priamo sa do udalostí vložil a oznámil, že bude viesť s parlamentnými stranami rozhovory o tom, ako si predstavujú budúcnosť vlády.

Čo tieto slová v skutočnosti znamenajú, pretlmočil vo svojom komentári už hodinu po prezidentovom prejave šéfredaktor hradného denníka, ktorý napísal, že Andrej Kiska „veľmi rýchlo dohodne parlamentnú väčšinu, ktorá ukončí vládu Roberta Fica“. Bez ohľadu na to, že tieto aktivity Andreja Kisku sa už pohybujú na hrane ústavy, reakcia premiéra bola hysterická a neuvážená. Premiér síce ako skúsený politik rýchlo pochopil, o čo sa tu hrá, ale zareagoval zbytočne agresívne.