Ešte nestihli zaschnúť čerstvé hroby obetí nezmyselného vraždenia a na Slovensku sa v plnom rozsahu rozpútal mocenský boj, ktorý môže našu vlasť nielen vyhodiť z trajektórie vysnívaného európskeho jadra, ale odstreliť ju až za súčasnú Visegrádsku štvorku, kdesi do kultúrneho a geopolitického priestoru Ukrajiny alebo Moldavska. Otvorene poviem, že po posledných prejavoch prezidenta i premiéra a po reakciách na nich som po prvýkrát pocítil strach o budúcnosť tohto štátu.

Neviem, či sa v tejto vypätej a emóciami vybičovanej atmosfére ešte dá viesť nejaká triezva diskusia, ak prívrženci vládnych strán blúznia o sprisahaní sorošovcov a prívrženci opozície o sprisahaní mafie, ak sa premiér s ministrom vnútra tvária, že nič netreba meniť a Lucia Nicholsonová s Igorom Matovičom volajú po prevrate. Dovoľte mi však podeliť sa s vami o svoj názor skromne dúfajúc, že ma číta dostatok príčetných ľudí, ktorí ma nebudú obviňovať, že si neviem sformulovať vlastný postoj bez toho, aby mi za neho platili ficovci, sorošovci, ilumináti, juvenilná justícia, mafia, Putin, dalajláma a veľjaštery. Rozprávky rád prenechávam jednoduchšiemu publiku.

Všetci traja najvyšší ústavní činitelia sľubovali, že svojimi prejavmi upokoja verejnosť. Ani jeden to nedokázal. Najzbytočnejší bol prejav Andreja Danka. Pôsobil ako Alenka v ríši divov, ako čerstvo zobudený Kýblik zo Snehulienky, ktorý sa ocitol uprostred nejakej prestrelky a nechápal, kde je. Naozaj neviem, prečo vystúpil. Tvrdil, že keď sa dozvedel o chystanom prejave prezidenta a premiéra, rozhodol sa aj on splniť svoju „štátnickú povinnosť“, ale on žiadnu takúto povinnosť nemá — iba právo, ak to uzná za nevyhnutné. A toto teda nevyhnutné v žiadnom prípade nebolo.

Odhliadnuc od toho, že mu to celé trochu uletelo, keď najprv vyzýval na rozvahu, a potom na ukameňovanie vinníkov; keď ako vzor pracovitého Slováka nepriamo označil Andreja Babiša (na jeho poznámku, že to máme v genetike, sa mohol nejeden občan tejto republiky uraziť) — v týchto dňoch nie je zaujímavý názor Andreja Danka ako predsedu NR SR, ale ako predsedu koaličnej SNS. Mohol si teda šetriť svoje vyhlásenie na príležitosť, keď bude o neho záujem ako o dôležitého hráča. Každému však bolo jasné, že toto je boj medzi Andrejom Kiskom a Robertom Ficom.

A prezident postupoval prefíkane. Tak ako som predpokladal vo svojom štvrtkovom FB statuse, bol to najdôležitejší prejav jeho kariéry, prezident prestal predstierať nadstraníckosť a jednoznačne sa pasoval do úlohy vodcu opozície. Ak totiž porovnávame jeho vystúpenie s historickým prejavom Michala Kováča z marca 1994, ktorý viedol k pádu druhej Mečiarovej vlády, treba povedať, že v tomto prípade zašiel Andrej Kiska ešte ďalej. Priamo sa do udalostí vložil a oznámil, že bude viesť s parlamentnými stranami rozhovory o tom, ako si predstavujú budúcnosť vlády.

Čo tieto slová v skutočnosti znamenajú, pretlmočil vo svojom komentári už hodinu po prezidentovom prejave šéfredaktor hradného denníka, ktorý napísal, že Andrej Kiska „veľmi rýchlo dohodne parlamentnú väčšinu, ktorá ukončí vládu Roberta Fica“. Bez ohľadu na to, že tieto aktivity Andreja Kisku sa už pohybujú na hrane ústavy, reakcia premiéra bola hysterická a neuvážená. Premiér síce ako skúsený politik rýchlo pochopil, o čo sa tu hrá, ale zareagoval zbytočne agresívne.

Ak by sa nevyrútil na Andreja Kisku s neoverenými konšpiráciami, ktorých by sa mal ako premiér vyvarovať rovnako ako prezident svojich výkrikov o mafiánskom štáte, ak by zotrval iba pri svojom večernom príhovore na RTVS, bol by to najvyváženejší prejav včerajšieho dňa. Ostatné veci už mal riešiť so svojimi koaličnými partnermi, predovšetkým s Bélom Bugárom. V Smere totiž strácajú zmysel pre realitu, ak si neuvedomujú, že Most-Híd im ponúkol najmenej bolestné a najveľkorysejšie riešenie, ktoré požaduje aj široká verejnosť: odstúpenie ministra vnútra Roberta Kaliňáka.

Tento človek je na svojom poste jednoducho neudržateľný. A to napriek tomu, že politická zodpovednosť za kauzu, o ktorej písal zavraždený Ján Kuciak, sa netýka ministerstva vnútra, ale úradu vlády. Po víkende sa však táto alternatíva riešenia krízy stáva čoraz menej reálnou a je zrejmé, že opozícii hlava Roberta Kaliňáka stačiť nebude.

Pristavme sa teraz pri samotných návrhoch Andreja Kisku. Odhliadnuc od premiérovej konšpirácie, že prezidentov prejav má rukopis ľudí zo zahraničia, ktorí nepoznajú naše ústavné tradície, spôsob, akým hlava štátu pracuje na páde vlády, je naozaj neštandardný. Predovšetkým, Grassalkovichov palác by mal vysvetliť, čo je to „rozsiahla a zásadná rekonštrukcia vlády, ktorá by nepolarizovala spoločnosť a požiadala a získala dôveru Národnej rady“. Táto požiadavka totiž neznamená abdikáciu ministra. A neznamená ani výmenu troch, štyroch či piatich.

Na takéto zmeny premiér nepotrebuje požiadať parlament o dôveru. Bola by to stále jeho vláda viazaná programovým vyhlásením. Prezident v tomto bode žiada vytvorenie úplne novej vlády. Nie úradníckej, ktorú som navrhol ja a ktorá by mohla upokojiť situáciu do riadnych volieb. Novej vlády opretej o novú parlamentnú väčšinu, na ktorej už Andrej Kiska začal pracovať. A buďte si istí, že na nej začali pracovať aj oligarchovia v pozadí oboch táborov — lebo len totálne naivný človek si môže myslieť, že sa to zaobíde bez nich.

Hra opozície, ktorá žiada jednoznačne predčasné voľby, je preto čistejšia. Spolieha sa na vytvorenie nových mocenských pomerov, ktoré by boli pre ňu výhodnejšie. Neráta však s nárastom antisystémových síl, ktoré môžu vytvoriť patovú situáciu a ďalší vývoj Slovenska skôr skomplikovať. Vôbec to nie je také jednoduché, ako si to niektorí predstavujú.

V tejto chvíli sa začala neľútostná šachová partia, ktorú rozohral Robert Fico veľmi zle. Odmietnuť rokovania s prezidentom bola taktická chyba, lebo rokovania sú jedinou cestou, ako udržať zápas v politickej rovine. V momente, keď si prezident s opozíciou povolajú na pomoc ulicu, pôjde o všetko.

Fico má stále veľa prívržencov a hrá vabank. Prezident má zasa mocných spojencov, o ktorých jeho naivní prívrženci ani netušia a pravdepodobne ani tušiť nechcú. Takýto scenár sa nemôže skončiť dobre.

Keď sa pozerám na stav slovenskej politickej scény, rastie vo mne znepokojenie. Stotožňujem sa s prezidentom republiky, že nevidieť žiaden plán vyviesť krajinu z krízy dôvery. No nevidím ho ani na jeho strane. Vidím len surový mocenský zápas, v ktorom má každý svoje záujmy a každý hrá o seba — vrátane Andreja Kisku. Ten totiž správne pochopil, že všeobecné znechutenie z Roberta Kaliňáka ho tak oslabuje o dôveryhodnosť, že už sa nemusí báť kompromitujúcich materiálov, ktorými ho minister vnútra vydieral. Môže sa vrátiť do hry a opäť kandidovať.

Nevidím žiaden komplexný záujem o štát, žiadne systémové štátnické uvažovanie (je až tragikomické, koľko ľudí si mýli populárneho politika so štátnikom). Vidím len skupinové záujmy, skorumpovanú vládu a neschopnú opozíciu.