Zuzana Piussi: Z Kočnera se udělala výkladní skříň zla, přímé důkazy ale chyběly
Jakub PatočkaS dokumentaristkou Zuzanou Piussi, která o souvislostech vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírové natočila strhující dokument Ukradený stát, hovoříme o osvobozujícím rozsudku nad Marianem Kočnerem, jejž ona sama nepokládá za překvapivý.
Renomovaná a cenami ověnčená slovenská dokumentaristka natočila o vraždě novináře Jána Kuciaka dokumentární film Ukradený stát, který už po svém loňském uvedení vzbudil bouřlivé reakce. Autorka v něm ukazuje mimo jiné problematickou stránku práce některých slovenských médií, která je ovšem rysem práce i mnoha novinářů českých, spočívající v tom, že bez hlubší reflexe přebírají informace, jež jim poskytují zpravodajské služby či represivní složky.
To je břemenem zejména tehdy, pokud novináři sami nevědí, s jakou motivací se jim informace do rukou dostávají. Ve filmu se současně odhaluje rozklad slovenských tajných služeb, které se získanými informacemi běžně obchodují a sami jejich zaměstnanci hovoří o tom, jak ve své práci využívají pouštění informací médiím.
Vcelku předvídatelně film sklidil kritiku od některých slovenských i českých novinářů, kteří pokládají zveřejňovaní informací ze zpravodajských služeb za stěžejní součást či přímo podstatu investigativní práce. Film ovšem kontroverze vyvolal i tím, že dal prostor hlasům, které silně pochybovaly o vině Mariana Kočnera.
Zuzana Piussi se v minulosti zabývala i zkorumpovaností slovenské justice. Kvůli filmu Nemoc tretej moci, v němž otřesné poměry v slovenském soudnictví popsala, jí hrozily dva roky vězení. Právě proto jsme se na ni obrátili s žádostí o rozhovor k rozsudku, který Mariana Kočnera a jeho údajnou komplicku Alenu Zsuzsovou osvobodil.
Vy sledujete vyšetřování vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnýrové detailně a od počátku, měla jste možnost pobývat i na neveřejném soudním líčení. Již dříve jste přitom naznačovala, že nejste přesvědčena o jeho vině. Stály za vašimi pochybami stejné důvody, jako nyní uvádí soud?
Zdůvodnění rozsudku jsem ještě neviděla celé, ale jak to dlouhodobě sleduji v detailech, větu, kterou citují média, že „Rozsudek může být založený jen na takových důkazech, které úplně usvědčují obžalované,“ chápu. Média udělala z Kočnera výkladní skříň zla a odsoudila ho předem, čímž vznikl i silný narativ o jeho vině. A společnost tomu plně uvěřila.
Máme přece ale nějakou presumci neviny. Podle mě to celé spíš poukazuje na selhání a neuspokojivý stav prokuratury a policie. Znovu se vynořuje otázka, proč byl policejním prezidentem Lučanským před rokem naprosto předčasně zrušen vyšetřovací tým vraždy novináře a jeho snoubenky.
Pokud je Kočner vinen, což je jistě možné, měla prokuratura a policie poskytnout takové důkazy, aby to bylo neprůstřelné, aby o tom nebylo možné pochybovat. Žádné takové důkazy se ale zřejmě neobjevily. O soudcích, kteří rozhodovali, si přitom myslím, že patří mezi nejlepší na Slovensku. Žádné pochybnosti o nich se neobjevily v médiích ani v průběhu procesu — až najednou teď.
Proč jsou takřka všichni pozorovatelé na Slovensku tak silně přesvědčeni, že objednavatelem vraždy je právě Kočner? Říkají to stále i rodiče zavražděných, Denník N do svých článků vkládá video s důkazy proti Kočnerovi, prezidentka Čaputová hned dala najevo zklamání z rozsudku…
Myslím, že všichni si to nemyslí. I reakce na můj film ukázaly, jak je slovenská společnost v této věci rozdělená. Ne každý sleduje proces do detailů, ale právě v nich se objevují v důkazním řízení problematické věci od samého začátku.
Podle prvních důkazů byl jako vykonavatel vraždy nejprve obviněný Tomáš Szabó. Potom se ale k vraždě přiznal Marček, který u ní nejdřív figuroval jako řidič.
Hlavní svědek Andruskó, který usvědčuje Kočnera a Zsuzsovou z objednávky vraždy, začal spolupracovat s policií, což pro něj představovalo možnost snížení trestů v této i v dalších jeho trestních kauzách. Přesto soud Andruskóvu výpověď akceptoval a použil jako důkaz pro usvědčení vykonavatele vraždy, což je zvláštní.
Jozef Šátek (fb):
Konečne sa už začnime chovať ako dospelí a racionálne uvažujúci ľudia,
dajme bokom svoje emócie, kroťme nereálne očakávania a tiež i nenávisť až pomstychtivosť. Aj preto skúsme hľadať skutočné dôvody a nevymýšľajme si pseudopríčiny o vyhlásenom rozsudku senátu špecializovaného súdu o oslobodení dvoch obžalovaných ako „právny purizmus“ či chýbajúca „spravodlivosť“. Bolo by už načase, aby sa viacerí, najmä novinári už prestali hrať známu slovenskú hru, že všetci rozumejú futbalu či hokeju, a teraz sú všetci vyšetrovatelia. Pravdaže pri hodnotení problému je neprípustné frustráciu a nevôľu ventilovať a koncentrovať len voči súdu a ním prezentovaný rozsudok s vyhodnotením dôkazov. Problém je ďaleko širší, ved niekto tento dôkazný stav zabezpečil (vyšetrovatelia) a predložil obžalobu na súd, kde ho aj obhajoval (prokurátori), pričom je stále otázne či v potrebnej kvalite a rozsahu.
Pokúsim sa poukázať na okruh štyroch problémov, ktoré majú všeobecnejší charakter ale aj na špecifické problémy,ktoré sa viažu s vyšetrovaním a súdnym rozhodnutím dvojnásobnej vraždy Jána s Martinou.
Prvý problém : polícia.
Veľmi rýchlo sme zabudli na desaťročnú devastáciu celej polície pod ministrom Kaliňákom so šesťročným policajným prezidentom Gašparom, ktorým výborne sekundovali Hraško s Krajmerom a Vorobjovom. Vytvorenie systému beztrestnosti pre „našich“ ľudí so závermi vyšetrovania, že sa skutky nestali či nie sú trestným činom nebol len útok voči ústavnej zásade rovnosti občanov pred zákonom, ale vytvoril aj kastu síce dobre platných policajtov ale odborne zamrznutých, keďže sa nemali od koho učiť a neboli ani prinútení vo vysokých pracovných obrátkach skvalitňovať svoje schopnosti, návyky a intuíciu. A v takejto situácii celkového personálneho rozkladu a nekvality zastihol policajný zbor prípad dvojnásobnej úkladnej vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.
Nech mi je odpustené a nič z toho nie je osobné, ale ako ten, ktorý začínal v polícii od piky na obvodnom oddelení, cez okresnú vyšetrovačku prešiel na krajský odbor, kde som vyšetroval vraždy a neskôr hospodársku kriminalitu, pričom som bol vyšetrovateľom v tíme, neskôr vedúcim skupiny vyšetrovateľov v tímoch a neskôr aj vedúcim vyšetrovacieho tímu, môžem prehlásiť, že v takomto zložitom a verejnosťou sledovanom prípade určiť za vedúceho vyšetrovacieho tímu vyšetrovateľa, ktorý takmer nevyšetroval ani bežné vraždy, nemal žiadnu skúsenosť s riadením väčšieho počtu ľudí, nemal žiadne návyky z tímovej práce, nebol ani v rámci polície známou osobnosťou s autoritou, to ani nie je odvaha, ale to je bláznovstvo a neskutočné hazardovanie. Do takýchto vyšetrovacích tímov sa nechodí učiť, ale to jadro predstavuje 15 až 20 členov, ktorí už presne vedia kde je ich miesto a čo treba robiť, skrátka od prvej hodiny to musí fungovať ako dobre namazaný stroj.
Pre ilustráciu a lepšie pochopenie, určite majiteľ auta za 100 tisíc € si ho nedá opraviť učňovi na automechanika prvého ročníka. Aby sme mali ešte lepšiu predstavu o kvalite aspoň niektorých členov „elitného“ vyšetrovacieho tímu, tak sa ním stal aj vodič (policajt – ochrankár) ministra Richtera, ktorý bol len niekoľko mesiacov na protidrogovom útvare a o operatívnej práci nemal ani potuchy.
Možno to niekomu takto vyhovovalo a všetky následky možno pocítime až neskôr. Fakt, že sa vyšetrovaciemu tímu napriek všetkým ťažkostiam podarilo odhaliť a zdokumentovať zatiaľ aspoň tých koncových zločincov t.j. dvoch vrahov a prvého sprostredkovateľa v rade (len boh vie, ako je dlhý) im patrí ku cti a aj naše poďakovanie. Ich odborné a praktické danosti ich však limitovali chápať veci v ich zložitostiach a odvahu konať aj vo vyšších poschodiach zločineckej štruktúry.
Druhý problém – kardinálna chyba s utajeným svedkom.
V septembri 2018, keď už polícia zadržala Andruskó, Marčeka a Tomáša S., vykonala u nich domové prehliadky, ktoré zabezpečili aj vecné dôkazy o ich účasti na vraždách, keď išlo smerom od Andruskó udanie na ďalšieho sprostredkovateľa v rade Alenu Zs., ktorá bola zadržaná a bolo len otázkou času a správnych vyšetrovacích úkonov, aby sa dali urobiť opatrenia voči ďalšiemu členovi tohto zločineckého zoskupenia Petra T., tak tento pod zjavným strachom o svoju osobu, že bude zadržaný, obvinený a vzatý do väzby, predpokladám, že požadoval za svoju svedeckú výpoveď a vydanie určitých osobných vecí patriacich Kočnerovi – beztrestnosť. Ak by polícia túto ponuku odmietla a konala tak, ako aj konať mala (zadržať, obviniť a návrh do väzby), tak by nakoniec určite získala rovnako všetko aká bola jeho ponuka a zároveň by mala silnú páku aj voči Petrovi T. Závažnosť chyby však nespočívala v tom, že ho neobvinila, ale v tom, že on jej vykreslil príbeh, do ktorého dosadil figúrky, popísal ich postavenie, vzťahy a motívy a priložil k tomu Threemu, len si pritom niečo mohol nechal pre seba. On bol ten, kto svojím príbehom fakticky vytýčil hranice a zastavil tak ďalšie snahy polície o pokračovanie v odhaľovaní prípadných ďalších členov skupiny najmä po vertikálnej osi. A aj preto mala polícia a neskôr prokurátor a teraz súd problém s dôkazmi najmä voči objednávateľovi Kočnerovi, pretože polícia neurobila kroky k odhaleniu najmenej ešte jedného stupňa v rade objednávateľov, o ktorého existencii som pevne presvedčený. Tiež je značnou chybou dokazovania, že k tejto osobe neboli zistené všetky možné informácie ohľadne jeho vzťahu k spravodajskej službe.
A z môjho pohľadu aj z osobného poznania Petra T. ako aj jeho „odborných“ (čítaj účelových) analýz napr. v kauze Cervanová, nepožíva táto osoba u mňa potrebnú dôveryhodnosť, pričom predsa nestačí len tvrdiť, že dôveryhodný je lebo bol poučený o následkoch krivej výpovede. Ten, kto založí množstvo dôkazov a založí celý príbeh dvojnásobnej vraždy na svedectve takejto osoby riskuje vytvorenie justičného omylu.
Tretí problém – príliš rýchle ukončenie vyšetrovania vraždy a zrušenie vyšetrovacieho tímu
Možno to bol zámer, uťať vyšetrovanie v danom rozsahu obvinených (2 vykonávatelia vraždy, 2 sprostredkovatelia a objednávateľ) a zrušením tímu zabrániť v ďalšom „nekontrolovateľnom“ vyšetrovaní o ďalších možných členoch zločineckej skupiny. Na jednej strane je chvályhodná snaha orgánov činných v trestnom konaní o urýchlené vyšetrenie veci a postavenie páchateľov pred súd, no táto rýchlosť nemôže byť na úkor kvality i rozsahu zaistených dôkazov. Aj pred pár dňami súdu predložený 65 stranový návrh nových dôkazov prokurátorom, ktorého obsahom má byť vyhodnotenie dát z mobilu Aleny Zs. je predsa jasným dôkazom, že nie všetky zdroje informácií a teda v konečnom dôsledku aj dôkazov boli počas prípravného konania prešetrené a zrealizované a tieto sa vykonávali až počas súdneho pojednávania.
Štvrtý problém – nekontrolovateľný masívny únik informácií z vyšetrovacieho spisu do médií
I keď verejnosť masívnu medializáciu zabezpečených dôkazov vo vyšetrovaní vraždy schvaľovalo a tiež táto medializácia hrala i pozitívnu kontrolnú úlohu pred prípadným záujmom veci „zatutlať“ a zároveň záujem i názory občanov dávali silné impulzy pre vyšetrovanie mnohých odhalených zločinov, i tak to malo aj svoje negatívne stránky. Je jasné, že nekontrolovateľný únik závažných informácií mal negatívny vplyv na prípadné taktické postupy smerujúce k prevereniu a získaniu nových dôkazov, čím sa mohol tento zámer vážne narušiť či zmariť. Je možné, že cieľom tých, ktorí mohli stáť za touto mediálnou smršťou nových informácií bolo prekryť iné závažné informácie, odkloniť záujem médií i verejnosti od nepríjemných smerov vo vyšetrovaní a získavanie času k príprave falošných dôkazov či vytvoreniu obhajoby.
V rozhovoru je otázka: "Monika Tódová v Denníku N označuje rozsudek vzhledem k získaným důkazům za šokující, navíc uvádí, že předsedkyně senátu Sabová byla proti a pro verdikt byli jeho zbývající dva členové Matel a Stieranka? Ani to nevzbuzuje pochyby?"
Předsedkyně senátu Sabová vydala proti těmto "informacím" ostré dementi - rozhodnutí soudu je konsenzuální: