↗

Dnes devadesátiletý multimiliardář Soros je v našem prostoru kritizován zejména kvůli podpoře liberálních neziskovek a politických projektů. Podobná aktivita domácích oligarchů se odsuzuje výrazně méně. Foto WEF

Vstup Georgea Sorosa na slovenský mediálny trh prostredníctvom Media Development Investment Fund (MDIF) Robert Fico prezentoval ako nehoráznosť. Padali slová ako „špinavé peniaze“, „najväčší podvodník“, „sluhovia“. Až sa zdalo, akoby bol Soros jediným miliardárom ovplyvňujúcim slovenskú politiku.

Je to pozoruhodné, pretože tieto slovné spojenia nepoužil predseda Fico v prípade Jaroslava Haščáka, ktorý bol doposiaľ spoluvlastníkom denníka. Nehovoril o tom, že by jeho podnikanie so zdravím ľudí, či sprostredkovanie predaja štátneho majetku bolo podvodné alebo špinavé.

Nehovoril ani o špinavých peniazoch Andreja Babiša, keď sa ten stal vlastníkom Hospodárskych novín. Alebo žeby bolo jeho podnikanie, o ktorého pokútnosti vyšli knihy a film, úplne čisté? Hovorilo sa o zneužívaní eurodotácií, dlhopisov, a v poslednej dobe o otrave rieky Bečva, ktorú mal spôsobiť chemický závod jeho holdingu Agrofert.

Fico sa nerozhorčoval ani nad odkúpením televízie Markíza českým miliardárom Petrom Kellnerom, ktorý zbohatol na kupónovej privatizácii. Nespomenul jeho vrstevníka Daniela Křetinského, spolupracujúceho s finančnou skupinou J&T, majúcej prostredníctvom siete firiem, bankových spoločností, či televízie JOJ nezanedbateľný vplyv na slovenskú politiku.

Ich aktivity by sa istotne dali zaradiť pod to, čo Fico nazval „otvorené priznanie, ako sa zo zahraničia ovplyvňuje Slovensko“. A čo veľkopodnikateľ Oskar Világi, ktorý sa podľa spisu Gorila správa ako minister hospodárstva, rozdeľujúci podiely v privatizácii? Prečo mal v jeho prípade Fico iný meter a nazval ho slušným človekom, ktorému majú dať novinári pokoj?

Slová „špinavé peniaze“ a „podvodník“ dal predseda Smeru do súvislosti len s osobou Georgea Sorosa. Uchýlil sa tak k najstaršiemu triku očierňovania ľudí so židovským pôvodom na základe rasistického stereotypu. Je totiž jednoduchšie poukázať na vplyv vzdialeného miliardára, ako hovoriť o našich vplyvných miliardároch, ktorých sám kryl, alebo s nimi prišiel do kontaktu.

Verejného nepriateľa zo Sorosa takto naposledy spravil Viktor Orbán. Predstavoval preňho niekoho, kto by ho mohol pripraviť o moc a obrať o zákazky financovanými zo štátnej pokladne. Maďarsko však Orbán z biedy nevyviedol. Znížil dane nadnárodným korporáciám, zaviedol rovnú daň, čím ťarchu haprujúceho sociálneho systému previedol na strednú triedu. Namiesto podpory vyšších miezd, znížil podporu v nezamestnanosti, aby z pracujúcich vyžmýkal čo najviac práce.

Orbán však nie je v tejto politike sám. Po celom svete vzrástla vlna konzervatívnych politikov apelujúcich na pracujúcich, dopomáhajúc si pri tom útokmi na menšiny či rôzne zahraničné vplyvy. Vo východoeurópskom priestore by sa Fico po boku Kaczynského a Orbána mohol zaradiť k predstaviteľom, ktorí vyzývajú na ochranu pracujúcich a pomáhajú pri tom korporáciám.

Soros nie je lepším ani dobrým miliardárom. Spoločnosť, ktorá dovoľuje miliardárov, sa nedá nazvať demokraciou, ale oligarchiou. Takto zeme ako Česko či Spojené štáty označil americký politológ Jeffrey Winters. Koncentrácia bohatstva a moci v nich totiž nemá v dejinách obdoby. V Čechách vlastní 15 ľudí tak veľký majetok, aký má polovica obyvateľstva dohromady. Ľudia môžu voliť strany, no pre vplyv miliardárov nedokážu reálne nič zmeniť.

Dnes sa politikmi stávajú podnikatelia, ktorí chcú „riadiť štát ako firmu“. Pointou tohto prirovnania podľa Wintersa je, že nechcú počuť žiadnu kritiku, a svoje ciele chcú dosiahnuť rýchlo a bez prekážok. Štát sa stal ich firmou, už nie je spoločnou vecou (republikou), kde moc pochádza od občanov. Umením ich vládnutia je rozdeliť ľudí. Rozdeliť verejnosť, ktorá je proti oligarchom na jednej lodi.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z magazínu Pole, partnerského média DR na Slovensku.