Prezidentské voľby na Slovensku vstúpili do poslednej etapy a povrchný pohľad nám ukazuje, akoby sa hlavný súboj odohrával medzi tábormi progresívneho a regresívneho Slovenska. Zatiaľ čo progresívne Slovensko nasadilo do tohto mýtického zápasu o tvár krajiny akúsi pôvabnú princeznú s moderným európskym vyznaním (kto si už teraz spomenie na suchého vedca Mistríka), tvárou „nepokrokovej“ časti populácie sa stal pravoslávny zloduch, démon z čias mečiarizmu a sudca najvyššieho súdu SR Štefan Harabin. Takto situáciu vidia médiá hlavného prúdu a je ťažké nepodľahnúť viere, že sme opäť na dejinnej križovatke, v epoche, o ktorej sa bude raz písať v učebniciach.

Pri podrobnejšom pohľade sa však otvárajú pod povrchom akoby archetypálneho konfliktu oveľa zaujímavejšie súvislosti. Z hľadiska analýzy je totiž zaujímavejšie hľadať spoločné prieniky oboch, na pohľad veľmi rozdielnych kandidátov, než to, čo ich rozdeľuje. Spoločný prienik totiž poukazuje na hlbší stav vecí. Na základné módy fungovania súčasnej slovenskej politiky a jej širšie determinanty.

Zuzana Čaputová aj Štefan Harabin sú nepochybne na výkon ústavnej funkcie kvalifikovaní kandidáti. Miera odbornej kompetentnosti je u nich pomerne vysoká. Minimálne z formálneho hľadiska. Obidvaja sú právnici a hlavným cieľom, ktorý verejne deklarujú, je nastolenie právneho štátu. Tento bod je z hľadiska výkonu moci oveľa dôležitejší než ideologické spory ohľadom migrantov, práv LGBTI či tzv. tradičnej rodiny. (Tieto emocionálne konfrontácie treba vidieť len ako nepodstatné typické symptómy dožívajúceho veku moderny.)

Po vražde novinára Jána Kuciaka sa stala ústrednou témou verejného života skutočnosť, že Slovensko je prípad tzv. mafiánskeho štátu, ktorý je celkom pod kontrolou organizovaného kartelu, pričom orgány činné v trestnom konaní, explicitne polícia a generálna prokurátora, nezákonnú činnosť tohto združenia kryjú, namiesto aby ju potierali. Mocenský kartel, ktorý ovláda štát a verejné zdroje, je výsledkom komplikovaného vývoja krajiny po roku 1989. Systematické ignorovanie elementárnej spravodlivosti a zákona sa dosiaľ považovalo za nutný predpoklad fungovania tohto oligarchického modelu spoločnosti.