Rozhorčenie a pohoršenie verejnosti nad spupnosťou práve súdeného zbohatlíka je síce pochopiteľné, ale vo väčšine prípadov žiaľ zostáva len v rovine veľmi povrchnej personalizácie omnoho závažnejších javov, formujúcich nielen slovenskú spoločnosť posledných tridsať rokov. Vo veľkej eufórii z pádu bývalého režimu sa začiatkom 90. rokov minulého storočia prijímali politické, právne a ekonomické rozhodnutia, ktoré úmyselne či neúmyselne ignorovali kľúčové myšlienky klasikov politického myslenia, resp. sa z ich odkazu vyberalo len to, čo sa práve hodilo. Vznikli tak patológie verejného rozumu, ktorých dôsledky sa teraz prejavujú naplno.

↗

Marian Kočner se stýkal s nejvýznamnějšími podnikateli i politiky země. Foto Slavomír Frešo, WmC

Predovšetkým myšlienky Ch. L. Montesquieua a J. J. Rousseaua sú už viac ako 200 rokov základom demokratických ústav, vrátane tej slovenskej. Podľa Montesquieua „odveká skúsenosť ukazuje, že každý človek, ktorý vlastní moc, má sklon zneužívať ju; pokračuje, kým nenarazí na určité hranice“, preto je moc potrebné rozdeliť a kontrolovať. Myslel však predovšetkým na moc politickú.

Rousseau si už bol plne vedomý toho, že zneužívať sa dá nielen moc politická, ale aj moc ekonomická. Preto zdôrazňoval, že „nijaký občan nemá byť ani taký bohatý, aby si mohol kúpiť iného občana, ani taký chudobný, aby bol nútený predávať sa. Na strane veľkých to predpokladá obmedzenie bohatstva a vplyvu, na strane malých obmedzenie lakomstva a chamtivosti“.

Nielen v súčasnosti, ale aj čase jeho života sa našlo dosť tých, čo podobné úvahy odmietali s tvrdením, že nerovnosť je prirodzená. Podľa Rousseaua však „práve preto, že sila vecí vždy smeruje k odstráneniu rovnosti, musí sila zákonodarstva smerovať k jej udržiavaniu“. Demokracia podľa neho totiž predpokladá „veľkú rovnosť v postaveniach i majetku, bez čoho by dlhšie netrvala rovnosť práv a moci“ a tiež „malý alebo žiadny prepych, pretože ten je buď účinkom bohatstva, alebo ho robí potrebným; prepych kazí bohatých i chudobných, jedných vlastnením; druhých chamtivosťou; vlasť predáva za pohodlnosť a márnivosť, štátu berie jeho občanov, aby jedných z nich podrobil druhým a všetkých verejnej mienke“.

Omnoho neskôr T. G. Masaryk zdôrazňoval, že „demokratizmus je celkový názor na svet, hlásajúci zásady rovnosti nielen hospodárskej a politickej, ale tiež duchovnej, mravnej a náboženskej“, ale tiež aj to, že „pravá demokracia nebude len politická, ale tiež hospodárska a sociálna“. Nezdá sa, že by si reformátori slovenskej spoločnosti toho boli vedomí, nie to ešte, že by sa snažili nastaviť legislatívu tak, aby aspoň brzdila prehlbovanie nerovnosti a obmedzovala zneužívanie rastúcej ekonomickej moci malej skupiny jednotlivcov, keď už priamo nesmerovala k prenášaniu zásad rovnosti aj do hospodárskych a sociálnych vzťahov. Nedlho po vypuknutí krízy v roku 2008 tak E. Kohák konštatoval, že „skúsenosť z posledného dva a pol storočia ukazuje, že čisto politická demokracia sa nevyhnutne zvrhne vo vládu oligarchov“, takže „najväčšou hrozbou občianskej slobody už nie je moc politická, ale ekonomická“. Ani toto konštatovanie sa však nepremietlo do požiadavky na väčšiu kontrolu, či dokonca deľbu ekonomickej moci.

Rousseauove upozornenie, že „nič nie je nebezpečnejšie ako vplyv súkromných záujmov na verejné záležitosti“ by dnes mohlo znieť banálne, lenže oddeliť vplyv súkromných záujmov na verejné záležitosti je prakticky nemožné tam, kde je sprivatizovaná nielen už takmer celá základná infraštruktúra, bez ktorej moderný štát nemôže fungovať, ale dokonca aj časť systémov umožňujúcich realizáciu ústavou garantovaných práv (zdravotná a sociálna starostlivosť, vzdelávanie). Ako čistá utópia to však znie tam, kde je legálne nielen korporátne financovanie politických strán, ale ešte aj ich predávanie a kupovanie.

Pritom je zjavné, že novodobá oligarchia svojím financovaním politických strán z pozadia, či najnovšie priamym vstupom do politiky prostredníctvom vlastných politických strán, zakladaných a riadených ako firmy, sleduje skôr cieľ posilnenia vplyvu súkromných záujmov na verejné záležitosti, než jeho obmedzenia. Bez takéhoto obmedzenia však sociálno-ekonomické predpoklady občianskej rovnosti a tým aj ústavnej demokracie skôr či neskôr zerodujú natoľko, že už nebude možné udržanie ani len formálnych demokratických inštitúcií a procesov.

Takže sa treba pýtať: Ako sa mohlo stať, že tu máme ľudí, ktorí si môžu kúpiť kohokoľvek? Ako to, že pri diskusiách o zneužívaní moci, rovnako ako o korupcii, sa sústavne opomína moc ekonomická? Ako to, že z financovania politických strán a predvolebných kampaní nie sú vylúčené podnikateľské subjekty, keď ústava politické práva priznáva len občanom — fyzickým osobám? Ak by zmyslom súčasného všeobecného pohoršenia naozaj malo byť hľadanie či dokonca odstránenie príčin frustrujúceho marazmu zo stavu vecí verejných, bolo by vhodné presmerovať pozornosť na rozhodnutia, ktoré tu koncom minulého storočia vytvorili prostredie, o ktorom už Rousseau vedel, že znemožňuje existenciu občianskej spoločnosti a ústavnej demokracie. Toto prostredie totiž vytvorili úmyselne konkrétni ľudia, keď trvali na tom, že súkromné vlastníctvo nemá byť ničím obmedzené. Kočner je len symptóm, nie príčina. A tá sa nestratí ani jeho odsúdením.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.