Rozhorčenie a pohoršenie verejnosti nad spupnosťou práve súdeného zbohatlíka je síce pochopiteľné, ale vo väčšine prípadov žiaľ zostáva len v rovine veľmi povrchnej personalizácie omnoho závažnejších javov, formujúcich nielen slovenskú spoločnosť posledných tridsať rokov. Vo veľkej eufórii z pádu bývalého režimu sa začiatkom 90. rokov minulého storočia prijímali politické, právne a ekonomické rozhodnutia, ktoré úmyselne či neúmyselne ignorovali kľúčové myšlienky klasikov politického myslenia, resp. sa z ich odkazu vyberalo len to, čo sa práve hodilo. Vznikli tak patológie verejného rozumu, ktorých dôsledky sa teraz prejavujú naplno.

Predovšetkým myšlienky Ch. L. Montesquieua a J. J. Rousseaua sú už viac ako 200 rokov základom demokratických ústav, vrátane tej slovenskej. Podľa Montesquieua „odveká skúsenosť ukazuje, že každý človek, ktorý vlastní moc, má sklon zneužívať ju; pokračuje, kým nenarazí na určité hranice“, preto je moc potrebné rozdeliť a kontrolovať. Myslel však predovšetkým na moc politickú.