Novým slovenským prezidentom nebude diplomat Ivan Korčok, ale profesionálny politik Peter Pellegrini, ktorý v druhom kole prezidentských volieb vyhral s prekvapivým náskokom 6,5 percenta hlasov. Napriek rozpačitému záveru kampane tak Pellegrini obrátil výsledok z prvého kola, v ktorom rovnako prekvapivo o 5,5 percenta hlasov vyhral Korčok. Tábor súčasnej opozície tak po desiatich rokoch Andreja Kisku a Zuzany Čaputovej nebude mať prezidenta, u ktorého by mal pocit, že stojí na jeho strane.

Víťazstvo Petra Pellegriniho so sebou prinieslo nové a odôvodnené obavy o vývoj právneho štátu na Slovensku. V tejto chvíli sa javí ako nepravdepodobné, že nový prezident by sa zásadne vzoprel premiérovi Robertovi Ficovi a jeho plánom na obnovenie kontroly nad slovenskou RTVS, ovládnutiu kultúrnych inštitúcií, plánovanému ataku na mimovládny sektor či prípadnému zákonu o „zahraničných agentoch“, ktorý Fico avizoval dokonca už pred vznikom koalície.

Prečo vyhral Pellegrini?

V opozičnom tábore vyvolala Pellegriniho výhra zdesenie až hysterickú reakciu, povzbudzovanú refrénmi o amorálnosti voličov koalície či esencializujúcimi príbehmi o predmoderných a rurálnych voličoch, ktoré ako zombie vykráčali z postsocialistického diskurzu 90. rokov.

Nie, že by na vzťahu mesto—vidiek čosi nebolo — je na prvý pohľad evidentné, že aj v druhom kole vyhral Ivan Korčok najmä vo veľkých mestách. Treba však jedným dychom dodať, že i v Bratislave, ktorá je baštou opozičného liberálno-konzervatívneho tábora, získal Pellegrini 30 percent hlasov. Konkrétne výsledky volieb potom ukazujú — hoci to berme s rezervou —, že Pellegriniho hlasy pochádzali takmer rovným podielom z oblastí, ktoré Štatistický úrad SR eviduje ako mestá a mestské časti a ostatných obcí — v prípade Ivana Korčoka ide zhruba o pomer 60/40.

K urbánno-rurálnemu konfliktu však treba pripočítať aj sociálny rozmer politického súboja. Inak povedané, Petrovi Pellegrinimu pravdepodobne nepomohli do prezidentského úradu len vidiecki voliči, ale najmä voliči, ktorí nepatria k socioekonomicky dobre situovanej strednej triede — bežní štátni zamestnanci, kvalifikovaní a nekvalifikovaní robotníci, pracovníci v službách, ktorí štandardne pociťujú vyššiu mieru socioekonomickej neistoty a odcudzenia politickým inštitúciám.

Pellegrinimu a koalícii sa medzi nimi podarilo aj vďaka naratívu vojny aj tých radikalizovaných (predtým voličov Štefana Harabina), aj umiernených, ktorí od prezidenta požadujú vyváženosť a citlivosť k sociálnym témam. V pozadí volebného výsledku sa tak časťou ukrýva aj triedny konflikt, aký popísal napríklad na ukrajinskom príklade sociológ Volodymyr Iščenko, v ktorom jadro lokalistov alebo „suverenistov“ drží najmä pracujúca trieda spolu s lokálnou oligarchiou proti globalizovanej strednej triede, ktorá sa geopoliticky orientuje na Západ a medzinárodné politické štruktúry.

Popri týchto dôvodoch však pri výhre Pellegriniho pravdepodobne zohrávali úlohu aj ďalšie, banálnejšie faktory, predovšetkým fakt, že ide o dlhodobo najdôveryhodnejšieho slovenského politika, ktorý navyše mohol počítať s podporou aktuálne vládnucej koalície. Alebo jednoducho to, že Pellegriniho kampaňové výdavky, na rozdiel od Korčokových, boli celkom netransparentné — ako upozornil Korčokov kampaňový stratég Adam Znášik, je veľmi dobre možné, že Pellegriniho kampaň zďaleka nedodržala zákonné limity finančných prostriedkov.

Smerom k stredovému voličovi

Javí sa, že Pellegriniho víťazstvo však bude mať aspoň čiastočne pozitívny výsledok, ak prispeje k postupnému uvedomeniu opozičného tábora, že voľby len ťažko vyhrať výhradne na témach geopolitiky a rovnováhy moci. Časť slovenských komentárov sa dnes začína aj v liberálne ladených médiách vymedzovať voči moralizujúcim rámcom, ktoré nasadzujú en bloc všetkým voličom koalície masku autoritárskych osobností, ktoré vytrvalo a vedome volia väčšie zlo, len aby poškodili Bratislavčanom. Naopak, postupne začína narastať ambícia hovoriť s tekutým stredom voličského priestoru.