Černý Petr Roberta Fica
Peter TakáčPremiér Robert Fico podporuje na post prezidenta Petera Pellegriniho, neboť doufá, že díky tomu ve svých rukou soustředí maximum moci. Nynější situace na Slovensku silně připomíná poměry za Vladimíra Mečiara před třiceti lety.
Peter Pellegrini opustil stranu Smer pár mesiacov potom, ako v roku 2020 prehral voľby. Už pred nimi boli medzi Ficom a Pellegrinim nezhody, no tentokrát ich budúcnosť označil za nespojiteľnú, za dva odlišné svety minulosti a budúcnosti.
Vražda novinára a po nej nasledujúce protesty pošramotili už aj tak klesajúce preferencie strany. Z Fica sa stal opotrebovaný, konšpirujúci a preto toxický politik pre spoluprácu. Odmietal pripustiť politickú zodpovednosť za vraždu a stav republiky po dvanástich rokoch vládnutia.
Úskok s náhradníkom na poste premiéra mu však nevyšiel. Pellegrini sa mu vymkol spod kontroly, pričom ho nasledovali ďalší, hoci mu Fico pred odchodom ponúkol funkciu predsedu strany. Vtedy sa zdalo, že toto je koniec Smeru.
Dnes je však späť s tým, že svojho odídenca podporuje v kandidatúre na prezidenta. Ak by sa ním stal, Fico by mohol pohltiť jeho stranu Hlas. Nebolo by to prvýkrát. Smer už v počiatkoch absorboval ľavicové (SDĽ, SDSS a SOP), neskôr nacionalistické (HZDS, SNS) a napokon i krajne pravicové (ĽSNS, Republika) subjekty.
Ficovi by tak v snahe normalizovať Slovensko ostal v ceste už len čierny Peter — Peter Pellegrini. Ťažko však posúdiť, či by sa mu vzoprel tak, ako prezident Michal Kováč premiérovi Vladimírovi Mečiarovi, ktorý taktiež vyšiel z jeho strany.
Či by si ctil Ústavu a zákony a vzdoroval snahe ovládnuť ďalšie zložky štátu vládou alebo sa ukázal iba ako konjunkturálny sociálny demokrat, ktorému je bližšia košeľa ako kabát. Napokon, záujem na premlčaní trestných činov majú aj poslanci Hlasu, ktorí napriek predchádzajúcim hodnotovým ubezpečeniam koalíciu so Smerom nestavali dlho.
Pellegrini sa podieľal na schvaľovaní nižších trestov za ekonomické zločiny, kratšie premlčacie lehoty a nijako zvlášť nekritizoval snahy ovládnuť verejnoprávnej televízie. Všetok odpor musel prísť zo strany novinárov, občianskej spoločnosti a samozrejme opozície.
V stávke sú paradoxne rovnaké hrozby ako pred tridsiatimi rokmi za Mečiara. Obnovenie systému našich ľudí, stále väčšia svojvôľa moci a medzinárodná izolácia Slovenska. A s takýmito vyhliadkami sa nejaví ako dostatočne uspokojivé spoliehať sa iba na to, že post mení človeka.