Minulý týždeň na tlačovej besede „mladí vlci“ Smeru oznámili, že podávajú trestné oznámenie na komentátora Denníka N Martina M. Šimečku. Dôvodom má byť hanobenie národa, ktorého sa podľa nich Šimečka dopustil vyjadrením, že Slováci sú „zbabelý národ“, respektive „národ zbabelcov“.

Pre Smer nejde o bezprecedentný krok. Už počas pandémie totiž podal Ľuboš Blaha trestné oznámenie na komentátora SME Petra Schutza a strana na jar minulého roku avizovala trestné oznámenia na komentátorov Michala Havrana, Tomáša Hudáka a Mariána Leška. V tomto prípade však platí nielen to, že keď dvaja robia to isté, nie je to to isté, ale dokonca aj to, že keď tí istí robia to isté, nie je to to isté. Kým totiž vlani trestné oznámenie Smer podával ako jeden z opozičných subjektov, minulý týždeň tak urobil ako najmocnejšia vládna strana. V takto zmenenej situácii sa mení závažnosť aj zmysel takéhoto postupu voči novinárom.

Vzťahy Smeru a novinárov sú dlhodobo problematické. Známe sú staršie vulgárne vyjadrenia Roberta Fica na ich adresu, avšak jasnú programovosť začalo jeho nepriateľstvo voči vybraným médiám „hlavného prúdu“ — hoci o tom, čo je dnes na Slovensku hlavným prúdom, možno polemizovať — nadobúdať počas kampane pred vlaňajšími voľbami. Okrem toho, že strana vyprovokovala drastické vyhrážky voči moderátorke RTVS Marte Jančkárovej, Smer sa v rámci predvolebnej kampane odmietol zúčastňovať debát v televízii Markíza a rádiu Expres.

Po voľbách sa medzi bojkotovanými „nepriateľskými médiami“ ocitli aj denník SME a Denník N a portál Aktuality. V ostatnom období však Smer svoju mediálnu taktiku opäť prehodnocuje a kontakt s uvedenými médiami a vybranými novinármi opäť vyhľadáva, avšak v pozmenenej role.

Zastrašování novinářů

Mladí straníci zo Smeru sa opakovane pokúšajú stretnúť či spojiť s voči nim kritickými žurnalistami, pričom ich spontánne konfrontujú s ich výrokmi a dožadujú sa ich vysvetlenia na záznam. Ostatne takto na ulici vo väčšom počte s kamerou odchytili komentátora Mariána Leška.

O tom, že ide o zastrašovacie pokusy, sa už napísalo dosť. Dôležité je pochopiť, aký je ich zmysel a vďaka čomu táto taktika môže vôbec fungovať. Podávatelia trestného oznámenia na Martina M. Šimečku vedia, že ich iniciatíva nemá nádej na právny úspech a v krajom prípade by neobstála pred Európskym súdom pre ľudské práva, ako to je zrejmé na základe jeho obdobných rozsudkov v minulosti.

Vedia tiež to, že novinári a redakcie, na ktorých sa zameriavajú, zo svojej kritickosti voči vláde ani expresívnej rétoriky neustúpia. Na mieste Martina M. Šimečku by z tohto hľadiska mohol byť ktokoľvek iný, keďže tu nejde oňho osobne — vďačným terčom Smeru je ale najmä preto, že je otcom lídra opozície.

Podobne ako v prípade internetových hádok totiž jedna strana sporu len sotva presvedčí tú druhú, zato môže mať celý konflikt zásadný vplyv na všetkých jeho svedkov-čitateľov. Odkaz tohto trestného oznámenia teda nie je adresovaný „nepoddajným“ novinárom a redakciám, ale váhavejšiemu celonárodnému obecenstvu. Ide o svojskú výzvu kritikom — a nemusí ísť len o intelektuálov, ale napríklad aj o whistleblowerov — , aby sa zamysleli, či im vyjadrovanie ich výhrad skutočne stojí za pozornosť štátnej moci.

Tým sa však zmysel tohto trestného oznámenia nevyčerpáva. Smeru sa darí profilovať ako nenahraditeľnému obhajcovi neprivilegovaných ľudí, a v tejto role vystupuje aj v tomto prípade. V ostatných rokoch, najmä po vypuknutí pandémie, sa vo viacerých vplyvných mienkotvorných médiách opakovane objavili nešťastné výroky, ktoré sa pochopiteľne dotkli časti verejnosti — a to azda aj tej, voči ktorej neboli mierené.

Hoci sú takzvané „alternatívne médiá“ vo svojej rétorike podstatne hrubšie, seriózna žurnalistika na seba kladie vyššie nároky a prísnejšie na ňu je aj jej publikum. Už aj sporadické zmienky o „dezolátoch“, „sviniach“ či „lúze“ preto prispeli k mimoriadnej nedôvere slovenskej verejnosti v štandardné médiá.

Tak, ako Smer háji vlastných ľudí pred obvineniami z trestnej činnosti tým, že ide o prenasledovanie politickej reprezentácie, teda aj o útok na voličov Smeru a ich záujmy, aj tento raz strana vystupuje ako ochrankyňa dotknutej verejnosti. Smeru sa takto darí upevňovať lojalitu svojho elektorátu už len tým, že takýmto — hoci falošným — spôsobom háji dôstojnosť tých, ktorí sa cítia byť mediálne opovrhovaní a vysmievaní.

Kritická žurnalistika je pro nerušený výkon moci nežádoucí

Verejnoprávne aj súkromné médiá sú na Slovensku pod veľkým tlakom. Rýdzo ideologickú požiadavku SaS na zrušenie koncesionárskych poplatkov a financovanie RTVS zo štátneho rozpočtu sa neoliberálom podarilo presadiť v rozpadávajúcej sa koalícii Eduarda Hegera, v dôsledku čoho môže nová vláda verejnoprávnu televíziu a rozhlas rozpočtovo vydierať alebo nechať vyhladovať. Andrej Danko sa netají záujmom inštitúciu opätovne rozdeliť sa samostatnú televíziu a rozhlas a dokonca ich „zoštátniť“, teda dostať pod priamu politickú kontrolu — toto úsilie je nateraz v úzadí akútnejších problémov koalície, budúcnosť RTVS však naďalej ostáva neistá.

Spôsob, akým vládne strany a ich reprezentanti komunikujú s médiami, prispieva k osobným útokom na novinárov, spochybňuje ich prácu a rozvracia dôveru v štandardné médiá, rešpektujúce aspoň základné etické a odborné novinárske pravidlá.

Keďže si Smer aj časť verejnosti pri vlaňajšej kampani potvrdili, že tieto médiá nepotrebujú a vystačia si so sociálnymi sieťami a mediálnou „alternatívou“, kritická žurnalistika sa pre nich stala už len nepríjemnou komplikáciou výkonu moci — pri preukázanej otrlosti koalície nepochybne skôr otravou než prekážkou prijímania závažných rozhodnutí bez adekvátnej diskusie a problematických personálnych nominácií.

Mediálne prostredie na Slovensku a jeho aktérov je možné a dokonca aj v ich vlastnom záujme žiadúce kritizovať; ich serióznosť sa pozná tým, že sú takejto kritike otvorení a v prípade jej presvedčivosti aj ochotní podľa nej upraviť svoju prax.

Kritizovať sa však má výhradne vecne a primeranými prostriedkami — na názor sa má reagovať názorom, ešte účinnejšie argumentom — nikdy nie mocenským zastrašovaním. Útoky na slobodu slova a na kohokoľvek, kto si ju uplatňuje, sú neprijateľné a je nutné ich odsúdiť.

Aj keď sú vyjadrenia Martina M. Šimečku urážlivo expresívne a neprimerane zovšeobecňujúce, polemizovať s nimi paragrafmi trestného zákonníka je neprijateľné. Vládna moc má k dispozícii všetky prostriedky na to, aby svoju kritiku zneutralizovala politickou praxou — ňou sa však nemyslí legislatívny bič na novinárov ani podávanie trestných oznámení, ale presadenie a predovšetkým racionálne — a kde to je možné, aj odborné — zdôvodnenie svojich politických rozhodnutí.

Akonáhle však kritická časť spoločnosti prestane autoritatívnosť chápať ako nedostatok istého spôsobu vládnutia a príjme ju ako jeho prednosť, potom na obhajobu moci postačí — moc.