↗

Koalícia Smeru, Hlasu a SNS určite nebude koncom demokracie a nemusela by byť ani spoločenskou katastrofou, ak by Pellegrini dokázal moc svojej pozície nielen demonštrovať, ale počas vládnutia aj vo verejnom záujme prakticky využívať. Foto Vladimír Šimíček, AFP

V súvislosti s láskou sa vraví, že protiklady sa priťahujú. V politike však platí, že protiklady sa potrebujú. Víťazi ostatných dvoch volieb na Slovensku by si navzájom sotva mohli byť vďačnejší: nebyť vlád Roberta Fica, Igor Matovič by sa premiérom nikdy nastal, a naopak, bez húževnatého pôsobenia lídra OĽaNO v exekutíve by Smer-SD nezožal toľko protestných hlasov, aby sa stal opäť najpopulárnejšou stranou na Slovensku.

Hnev naakumulovaný z kríz ostatných troch rokov v kombinácii so znechutením z ich nezvládnutia významne prispeli k tomu, že svojho času preferenčne upadajúca, personálne vyprázdnená a lídersky vyčerpaná „rustikálna sociálna demokracia“ mala prajné vonkajšie okolnosti vnútorne sa zmobilizovať a vo finále takmer naplniť svoj volebný potenciál.

Smeru sa v predčasných voľbách podaril výsledok, ktorý by pre zostavenie ďalšej vlády pod jeho vedením za daných okolností ťažko mohol byť optimálnejší. Hnutie Republika, ktoré by v prípade (nevyhnutného) prizvania do koalície výrazne skomplikovalo rokovania s akýmkoľvek ďalším koaličným partnerom a mohlo spôsobiť reputačné škody v zahraničí, ostalo tesne mimo parlamentu, zato sa doň podobne tesne dostala voči Smeru servilná Slovenská národná strana (SNS).

No len formálne: z desiatich zvolených poslancov z kandidátnej listiny SNS je straníkom len jej líder Andrej Danko. Všetci ostatní členovia tohto poslaneckého klubu sú nezávislými „osobnosťami“ ultrakonzervatívneho okraja slovenskej politiky. V prípade, že by sa Smeru podarilo zložiť koalíciu s Hlasom a SNS, však často spomínaná nestabilita klubu SNS pre Fica nemusí byť problémom: je dostatočne pragmatický a skúsený na to, aby sa aj s týmito jednotlivcami dokázal dohodnúť a udržať tak neveľkú, ale predsa spoľahlivú väčšinu v parlamente.

Role Hlasu

Víťazstvo Smeru však samo o sebe z hľadiska budúceho vládnutia ešte veľa neznamená. Predpokladanú rolu rozhodujúceho subjektu totiž potvrdil Hlas-SD, ktorý mal už počas volebnej noci hneď dva dôvody na radosť: jednak sa sociálnym demokratom podarilo dosiahnuť lepší výsledok, než aký predvídali predvolebné prieskumy, no tiež sa v štruktúre nového parlamentu ocitli v pozícii, z ktorej si môžu — a neváhajú — klásť maximalistické požiadavky na obe strany: ako voči Smeru, tak aj Progresívnemu Slovensku, druhému najsilnejšiemu hnutiu v parlamente. Peter Pellegrini tak má šancu nielen stať sa premiérom, ale aj získať pre svoju stranu niektorý zo silových rezortov, ministerstvo zahraničia a tiež správu sociálnych vecí.

Mohlo by sa teda zdať, že z hľadiska relatívnej moci vyhral voľby práve Hlas, no z dlhodobého hľadiska môže ísť o Pyrrhovo víťazstvo: v prípade dohody so Smerom a SNS môže Hlas dopadnúť podobne ako ČSSD pri ANO; pri alternatíve s PS, Slobodou a solidaritou (SaS) a Kresťanskodemokratickým hnutím (KDH) zas hrozí skorý rozpad vnútorne rôznorodej koalície (ale aj jej jednotlivých členských strán a hnutí) a predčasné voľby.

Hoci Pellegriniho taktická komunikácia naznačuje, že možné sú obe alternatívy vládnej zostavy, najpravdepodobnejšou ostáva koalícia Smeru, Hlasu a SNS. Motiváciou k nej nie sú len spoločné záujmy týkajúce sa inštitúcií a procesov v rezortoch spravodlivosti a vnútra, na ktoré okrem iných upozorňuje aj niekdajší minister Smeru Marek Maďarič, ale tiež jasná preferencia voličov Smeru a Hlasu pre vzájomnú spoluprácu, personálna spriaznenosť oboch strán a napokon aj väčšia programová blízkosť, než aká by bola v pravicovo-ľavicovej a liberálno-konzervatívnej vláde s účasťou PS, Hlasu, KDH a SaS.