↗

Koalícia Smeru, Hlasu a SNS určite nebude koncom demokracie a nemusela by byť ani spoločenskou katastrofou, ak by Pellegrini dokázal moc svojej pozície nielen demonštrovať, ale počas vládnutia aj vo verejnom záujme prakticky využívať. Foto Vladimír Šimíček, AFP

V súvislosti s láskou sa vraví, že protiklady sa priťahujú. V politike však platí, že protiklady sa potrebujú. Víťazi ostatných dvoch volieb na Slovensku by si navzájom sotva mohli byť vďačnejší: nebyť vlád Roberta Fica, Igor Matovič by sa premiérom nikdy nastal, a naopak, bez húževnatého pôsobenia lídra OĽaNO v exekutíve by Smer-SD nezožal toľko protestných hlasov, aby sa stal opäť najpopulárnejšou stranou na Slovensku.

Hnev naakumulovaný z kríz ostatných troch rokov v kombinácii so znechutením z ich nezvládnutia významne prispeli k tomu, že svojho času preferenčne upadajúca, personálne vyprázdnená a lídersky vyčerpaná „rustikálna sociálna demokracia“ mala prajné vonkajšie okolnosti vnútorne sa zmobilizovať a vo finále takmer naplniť svoj volebný potenciál.

Smeru sa v predčasných voľbách podaril výsledok, ktorý by pre zostavenie ďalšej vlády pod jeho vedením za daných okolností ťažko mohol byť optimálnejší. Hnutie Republika, ktoré by v prípade (nevyhnutného) prizvania do koalície výrazne skomplikovalo rokovania s akýmkoľvek ďalším koaličným partnerom a mohlo spôsobiť reputačné škody v zahraničí, ostalo tesne mimo parlamentu, zato sa doň podobne tesne dostala voči Smeru servilná Slovenská národná strana (SNS).