Slovenská volební atmosféra je letos plná obav z návratu Ficova Smeru. Do čela vlády se může dostat se svými starými klientskými sítěmi, a přitom s inovovanou, často až kospirační či krajněpravicovou rétorikou. Jako hlavní alternativa se tento rok profiluje liberální Progresívne Slovensko. To se však zase v posledních letech posunulo doprava, zvláště v ekonomických záležitostech.

DR požádal v tomto kontextu několik slovenských znalců politiky se světonázorem blízkým našemu listu o osobní volební preferenci a vysvětlující komentář k aktuálnímu dilematu.

Robert Žanony, vědecký spolupracovník Friedrich Ebert Stiftung, zastoupení v SR

Otázku „koho“ žiaľ nezodpoviem, keďže moje rozhodnutie stále nie je na 100 %. Priblížim ale moje volebné uvažovanie, ktoré sa týka demokratického deficitu slovenskej politiky.

Príklon k antisystému nie je slovenský unikát, žiaľ skôr európsky vzor. U nás ale čelíme príliš veľa trendom, oslabujúcim demokraciu, paralelne: Slovensko roky stagnuje a upadá, ľudia štátu neveria a neveria si navzájom, vláda sa rozpadla skoro pred rokom, takže krajina sa ako loď v búrkach „polykrízy“ potáca bez kapitána, rastie frustrácia, hnev.

Ak by sme ale čakali, že hlavnou témou volieb bude spor o to, ako čo najlepšie opraviť štát, aby lepšie pomáhal ľuďom, sme na omyle. Predvolebné Slovensko je v zajatí kultúrnych vojen, nenávisti a občasného násilia, aj medzi bývalým premiérom a ministrom.

Pre politikov je to výhodné. Kultúrne zákopové vojny od nich nevyžadujú odpovede na to, prečo nám ľudia zomierajú na predvídateľné príčiny výrazne častejšie ako inde v Európe, prečo investujeme do prevencie najmenej v EÚ, pracujeme s onkologickými dátami spred 10 rokov, prečo chronicky málo investujeme do vedy a výskumu, tlačíme pred sebou obrovský investičný dlh na železniciach, nevieme čerpať eurofondy, stavať rýchlejšie diaľnice a tisíc iných vecí, ale výborne mobilizujú, hecujú ľudí proti sebe.

Môžeme si navzájom nadávať, ale štát si týmto spôsobom nezlepšíme ani o milimeter, frustrácia sa o chvíľu vráti, a zhoršuje sa, prihára. Kultúrne vojny a nenávisť ešte nikde na svete lepší štát nevybudovali. Problém ale je, že my sme sa akoby s nekvalitne fungujúcim štátom zmierili a kultúrne vojny, politická symbolika a vzájomná nenávisť nás ako voličov viac-menej uspokojujú. Ja skúsim voliť inak. Ukľudniť krajinu a sadnúť si k normálnej robote na oprave štátu, to by som od výsledku volieb rád očakával.

Tomáš Hučko, šéfredaktor časopisu Kapitál

Tak ako v minulých voľbách, aj v týchto budem voliť Progresívne Slovensko. A rovnako ako pred tromi rokmi, ani teraz to nebude nekriticky a bez výhrad. Ich dlhodobá neochota nazvať akýkoľvek svoj krk či návrh ľavicovým, zo strachu pred stratou liberálneho voliča, je dlhodobo známa. Ani ich potenciálni vládni partneri, konzervatívne KDH či neoliberálna SaS, ľavicového voliča príliš nepotešia.

Je však pravda, že rovnako ako si Progresívne Slovensko na našej politickej scéne, plnej ultra-konzervatívnych, nacionalistických a fašistických strán, lepších partnerov tak ľahko nenájde, ani volič demokratickej ľavice si nemá príliš z čoho vyberať. V tej situácii sa ukazuje Progresívne Slovensko ako najlepšia voľba: treba oceniť ich principiálny postoj k mnohým kultúrno-etickým otázkam, snahy o progresívne riešenia vo viacerých sociálnych otázkach, a množstvo kvalifikovaných ľudí (nielen) z občianskeho sektora na ich kandidátke.

Žiaľ, žiadna strana s ľavicovo-demokratickým programom, ktorá by mohla byť v budúcnosti Progresívnemu Slovensku partnerom, sa ani na vzdialenom obzore nečrtá.

Peter Takáč, filosof a publicista

Ak voľby vyhrá Smer, Fico bude môcť tlačiť na Pellegriniho, aby s ním šiel do vlády, inak ju bude musieť zostaviť s Republikou, a môcť pritom vinu zvaliť naňho. Ak Pellegrini pristúpi na spoluprácu (čomu je zvyšok jeho strany Hlas údajne naklonený), Fico dokáže veľmi dobre Slovensko znormalizovať.