Nech sa na vývoj volebných preferencií pozrieme z akéhokoľvek hľadiska, trendy sú zrejmé: odkedy si parlament na konci januára schválil skrátenie svojho volebného obdobia, teda predčasné voľby, kontinuálne rastú len štyri subjekty: Smer, Progresívne Slovensko, Hlas a Slovenská národná strana (SNS).

Fico opět na koni

Prekvapivé je to v istom zmysle pri všetkých štyroch, prinajmenšom v porovnaní s vývojom ich preferencií v uplynulých troch rokoch. Po tom, čo Smer na prelome rokov 2020 a 2021 dosahoval svoje historické minimá a zdalo sa, že odštiepenie skupiny okolo Petra Pellegriniho znamená pre Roberta Fica konečnú, je necelý mesiac pred voľbami Smer opäť na čele preferenčných prieskumov a má najsľubnejšie našliapnuté k získaniu poverenia na zostavenie vlády.

Aktuálne najvážnejším súperom mu je Progresívne Slovensko, ktoré v ostatných voľbách delilo od parlamentu niekoľko stovák hlasov, v súčasnosti je však v jasne líderskej pozícii akejkoľvek koalície, ktorá by chcela byť alternatívou voči už štvrtej Ficovej vláde.

Hlas, ktorému sa v priebehu pár mesiacov po svojom vzniku podarilo stať sa najpopulárnejšou stranou na Slovensku a dlho sa zdalo, že toto jeho postavenie je neotrasiteľné, sa už mesiace snaží zastaviť pozvoľný úpadok preferencií, ktoré ho v prieskumoch odsúvajú až na tretie miesto — a podľa prognóz ani to nemusí byť konečné.

Poradie by si mohol vystriedať s Republikou, krajne pravicovým hnutím pod vedením Milana Uhríka, ktoré sa síce s Kotlebovou Ľudovou stranou Naše Slovensko rozišlo formou, ale nie obsahom. A hoci sa po vypadnutí národniarov z parlamentu zdalo, že sa návratom doň to nebudú mať ľahké, ich lídrovi Andrejovi Dankovi sa jeho politické úsilia vypláca a verejne už sebavedomo menuje želaných koaličných partnerov, aj keď podporu zaručujúcu účasť v parlamente zatiaľ prekračuje len tesne.

Ako ukazujú nielen čísla, ale aj témy diskusií v médiách, momentum je na strane konzervatívno-nacionalistických strán. Rétorika a cieľové skupiny Smeru, Republiky a SNS sú takmer nerozlíšiteľné, čo na jednej strane Ficovi rozširuje možnosti skladby koalície, súčasne však ohrozuje samotnú možnosť jej vzniku. Voliči tohto bloku sa v jeho vnútri pomerne voľne prelievajú, kvôli čomu môže dobrý výsledok Smeru zapríčiniť to, že niektorý z jeho potenciálnych partnerov ostane mimo parlamentu.

Každý z týchto subjektov však má aj svoje špecifiká: kým voliči Smeru oceňujú Ficovu skúsenosť a vidina byť na strane víťaza im iste nie je nepríjemná, Republika načiera nielen medzi tvrdými prívržencami krajnej pravice, ale tiež zbiera protestné hlasy tých, ktorí chcú dať šancu niekomu, kto vo vláde ešte nebol.

Úspechu národniarov zasa napomáha ich elektorát viazaný na tradičnú značku (nie náhodou SNS zdôrazňuje „svoju“ vyše 150-ročnú históriu, hoci s pôvodnou SNS z roku 1871 má pramálo spoločného), no tiež nová rétorika ich predsedu, spolupráca s hviezdami médií šíriacich fámy a vcelku „hmatateľné“ výsledky z predminulého volebného obdobia (napr. rekreačné poukazy), ako aj prísľuby do toho nasledujúceho (napr. daňové a odvodové úľavy pre študentov a dôchodcov).

Kým Fico udržiava kolegiálne vzťahy s obomi svojimi prípadnými koaličnými partnermi (a je na mieste predpokladať, že by za prajných okolností uprednostnil SNS pred Republikou), Danko a Uhrík vedú zápas o to, komu ostane v rukách Čierny Peter a nedostane sa do Ficovej vlády, poťažmo ani do národnej rady.

Obavy z budoucnosti

Základná otázka však znie: vďaka čomu sa už niekoľko mesiacov darí práve tejto trojici strán? K úspechu krajnej pravice ako celku prispieva niekoľko faktorov.

Za prvoradý dôvod možno bez väčších pochybností označiť radikálne vymedzenie sa voči vládam Igora Matoviča a Eduarda Hegera, ktoré svoje mandáty končili s rekordnou nepopularitou; obaja opätovne kandidujúci lídri sú navyše dodnes považovaní za mimoriadne nedôveryhodných.

Každý pokus vysvetliť „zmŕtvychvstanie“ Smeru aj SNS tak musí najväčšie zásluhy pripísať dvom koalíciám pod vedením hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Hoci bolo ich vládnutie objektívne skomplikované a podmienené náročnými vonkajšími krízami (pandémiou, vojnou na Ukrajine a všetkými ďalšími z nich odvodenými problémami), spôsob správy krajiny v ich podaní bol bezprecedentne chaotický, deštruktívny a nekoncepčný.

Výsledkom ich vládnutia je pokročilý rozvrat štátu aj spoločnosti, hnev všetkých sociálnych vrstiev a perspektíva posunu krajiny k autokracii — či už priamo, alebo po opakovaných voľbách v prípade povolebného patu.

Veľká časť elektorátu bude voliť protestne — a keďže Progresívne Slovensko pre konzervatívnejších voličov alternatívu voči bývalým vládam nepredstavuje a Hlas ostal pri emancipácii od Smeru na polceste (prinajmenšom sa to tak javí), vláda pod vedením Fica je pre časť spoločnosti jediným prísľubom toho, čo Smer na svojich bilbordoch sľubuje: poriadku, stability a sociálnych istôt.

K vzostupu krajnej pravice totiž prispieva aj ekonomická kríza prejavujúca sa infláciou, nárastom cien energií, nedostupnosťou bývania a všeobecným znižovaním životnej úrovne pracujúcich, no tiež niekoľko pre Slovensko špecifických faktorov: akútna kríza v zdravotníctve, zameranie sa ruských vplyvových operácií na slovenskú verejnosť či kontinuálny, pritom stále závažný exodus mladých ľudí na západ: krajiny aj Európy.

O nepriateľov, teda „pôvodcov“ tejto situácie pritom niet núdze: okrem tradičného terča — Rómov — nimi sú v tejto predvolebnej kampani najmä sexuálne a rodové menšiny, no najnovšie opäť aj migranti.

Pre pochopenie predvolebného vývoja na Slovensku nie je potrebné uchyľovať sa ani k národnej prehistórii, ani k jej zvecneniu v národnej povahe. Všeobecná kríza, ktorú vnútorne rozorvaná koalícia nezvládla a ešte zhoršila, štvavá komunikácia politikov s verejnosťou a pohŕdavé prejavy médií voči „horším ľuďom“, dlhodobé zanedbávanie nie rozvoja, ale vôbec údržby verejnej materiálnej infraštruktúry a kľúčových sociálnych oblastí (predovšetkým školstva a zdravotníctva).

Navyše slabá tradícia politického organizovania sa zdola a politických subjektov ako verejných — nie súkromných — inštitúcií, ktorá ústi do naučenej bezmocnosti, mimoriadna motivácia časti politickej scény ochrániť si svoju osobnú slobodu ohrozenú trestnými stíhaniami za akúkoľvek cenu a akýmikoľvek prostriedkami, medzinárodný vzostup a konsolidácia reakčných síl; to je len výber z konkrétnych a bezprostredných faktorov, ktoré na Slovensku v ostatnom období veľmi koncentrovanie pôsobia a nahrávajú krajnej pravici.

Budúcnosť, o ktorej vo svojej kampani tak často hovorí Progresívne Slovensko, je pre voličov Smeru, Republiky a SNS nepriateľským územím neistoty a pochopiteľného tušenia, že bude horšie. Fico, Uhrík a Danko Slovensku sľubujú, že ho pred ňou zachránia.