Kto si po hlasovaní o vyjadrení nedôvery kabinetu Eduarda Hegera vydýchol, že sa Slovensko konečne dočkalo konca agonických kŕčov „vlády zmeny“, podľahol krutej naivite. V ostatných troch rokoch sa ukázalo, že neexistuje taká politická zákonitosť, ktorá by ešte nebola vládnou praxou Igora Matoviča a jeho komparzu falzifikovaná.

Po parlamentnom hlasovaní o termíne predčasných volieb je tak pochopiteľné sklamanie väčšiny verejnosti z jeho výsledkov, v žiadnom prípade však prípadné prekvapenie, že z troch predložených termínov — májového, júnového a septembrového — hlasovala ústavná väčšina poslancov za ten najvzdialenejší. Odvolaná exekutíva tak bude vládnuť ešte trištvrte roka po tom, čo jej na to Národná rada SR odobrala mandát.

Kuriózne predovšetkým vďaka Slobode a Solidarite (SaS), ktorá vlastnému koaličnému partnerovi najprv vystavila ultimátum, potom z vlády odišla, následne iniciovala a podporila jej pád, aby napokon ako „konštruktívna opozícia“ svojim bývalým kolegom dopriala niekoľko ďalších mesiacov pri moci zdieľanej s prezidentkou. A hoci nikto z 92 poslancov, ktorý jesenný termín podporili, tento svojvoľný odklad volieb nevysvetlil, jeho príčiny sú zrejmé. Keďže sa nemalá časť zo súčasných zákonodarcov do NR SR už nikdy nedostane, každý mesiac poslaneckého platu im je drahý.

V júli sa navyše majú vyplácať posledné štátne príspevky stranám a hnutiam naviazané na ich volebné výsledky v roku 2020. Pri hlbokej kríze vo všetkých oblastiach správy štátu sa pochopiteľne niet kam ponáhľať, nuž si slovenská spoločnosť svoje trpezlivé čakanie na nové hlasovanie môže krátiť o to dlhšou a šťavnatejšou predvolebnou kampaňou.

Mnohé bude závisieť od konečnej podoby, v akej jednotlivé politické subjekty do volieb pôjdu. A zatiaľ čo štiepenie sa pravice súbežne so zdôrazňovaním, aké dôležité je spájať sa, je na Slovensku už predvolebným evergreenom, po prvý raz sa v súboji o voliča stretnú dve „sociálnodemokratické“ strany s takmer istou účasťou v budúcom parlamente.

Práve vzájomný pomer ich podpory bude jednou z najzaujímavejších premenných najbližších mesiacov a po voľbách aj jedným z najdôležitejších faktorov pre podobu budúcej vládnej koalície. Najnovší prieskum verejnej mienky potvrdil trend silnejúceho Smeru-SSD, ktorý sa už opäť umiestňuje na čele rebríčkov volebných preferencií.

Bude zvlášť zaujímavé sledovať, aký postoj voči sebe Ficova a Pellegriniho strana zaujmú. V predvolebnom finiši možno očakávať čokoľvek. Dá sa však predpokladať, že kým Smer-SSD bude aj svojou ostrou a nátlakovou rétorikou taktizovať tak, aby výsledkom bola konštelácia priaznivá pre povolebnú spoluprácu s vlastnými renegátmi, Hlas-SD bude využívať miernejší prejav pre odlíšenie sa od Fica a jeho pobočníkov, no súčasne akcentovať vlastnú sociálnu orientáciu, predvídateľnosť a skúsenosti z vládnutia pre vymedzenie sa voči pravicovým stranám a hnutiam.

Práve o koalíciu s nimi však bude Pellegrini stáť najväčšmi, ak mu to okolnosti umožnia. Vzhľadom na výrazne limitovaný koaličný potenciál Smeru-SSD tak ani eventuálne udržanie si prvenstva v prieskumoch verejnej mienky až do volieb nemusí pre Fica prakticky veľa znamenať, keďže pri zostavovaní vlády pôjde podľa aktuálnych trendov podstatne viac o mieru akceptovateľnosti zo strany ostatných politických subjektov ako o absolútnu silu v počte parlamentných kresiel. Všetko tak môže závisieť práve od Hlasu-SD a Sme rodina, pretože práve tieto dve strany vykazujú najväčšiu mieru flexibility a prijateľnosti pre zvyšné relevantné politické zoskupenia.

V nadchádzajúcich voľbách však nepôjde o súboj len dvoch, ale hneď piatich z ôsmich (!) expremiérov, ktorých samostatná Slovenská republika dosiaľ mala. Svoj návrat do aktívnej politiky totiž ohlásil aj Mikuláš Dzurinda, ktorý na troskách strany Spolu, niekdajšieho najbližšieho spojenca Progresívneho Slovenska, buduje svoj nový politický projekt Modrá koalícia.

Tento názov ale príliš nekorešponduje s realitou, že ho tvorí jediná strana, a ani s Dzurindovou ambíciou o akúsi druhú Slovenskú demokratickú koalíciu, ktorá by integrovala pravicové strany do jednotného volebného bloku. Samostatnú kandidatúru totiž už potvrdila Sloboda a Solidarita, Progresívne Slovensko (PS) a tiež Kresťansko-demokratické hnutie (KDH), o spojenie s ktorým mal Dzurinda zrejme najväčší záujem.

Ľahko sa tak môže stať, že Modrá koalícia dopadne podobne ako Za ľudí alebo sa do parlamentu vôbec nedostane, keďže gro jej členstva je zatiaľ verejnosti celkom neznáme a Dzurinda, ktorý sa zatiaľ odmieta vyjadriť, či bude volebným lídrom projektu, ostáva pre drvivú väčšinu verejnosti nedôveryhodný. Nanajvýš svojrázny prípad potom predstavuje ako vždy hnutie OĽaNO, ktoré je na ceste rozštiepiť sa na dve časti — jednu ostane svojím nezameniteľným štýlom viesť Igor Matovič, druhú by mal zastrešiť odvolaný premiér Eduard Heger, ktorý momentálne hľadá svoje budúce politické pôsobisko.

Hovorí sa o jeho možnom vstupe do Modrej koalície alebo KDH, ani jedna z týchto možností však nedáva zmysel (nie, že by na tom v súčasnej slovenskej politike malo záležať), a tak sa ako najlogickejšie javí založenie jeho vlastného politického projektu. Tejto špekulatívnej možnosti ešte nemožno predpokladať akýkoľvek volebný potenciál, možno jej však aspoň zapriať vhodnejší názov než je Jablko, ktorý si pre ďalšiu ohlásenú — a pomerne spoľahlivo aj zanedbateľnú — stranu vybrala odídenkyňa z SaS Lucia Ďuriš Nicholsonová.

Do volieb ostáva ešte osem mesiacov, už teraz sú však zrejmé diskurzy, ktoré kampani budú dominovať. Konštatovať, že bude na jednej strane agresívna, plná dezinformácií a reakčná, a na druhej strane obsahovo prázdna, zato sýta frázami a pátosom, je asi tak dôvtipné ako prorokovať, že aj zajtra bude voda mokrá.

Občan a občianka preto neurobia nijakú chybu, ak si dovolenky užijú bez výčitiek, že by snáď o čosi dôležité počas letnej predvolebnej kampane prišli. Skutočne zaujímavé budú až prvé hodiny 1. októbra, ktoré pohľadom zo začiatku roka s najväčšou pravdepodobnosťou odhalia nevyhnutnosť kompromisnej vlády zloženej z členov súčasnej koalície a parlamentnej i mimoparlamentnej opozície.

Situácia sa však dovtedy ešte zmení natoľko, že vylúčený nie je ani kvantitatívne (Smer-SD v roku 2012) či kvalitatívne (OĽaNO v roku 2020) prekvapivý triumf niektorej zo strán či neformálnych koalícií. Najdôležitejším parametrom volieb v roku 2023 však v istom zmysle nebude ich víťaz, percento hlasov, ktoré sa mu podarí získať, a dokonca ani konkrétne zloženie novej koalície a sila jej mandátu, ale volebná účasť.

Skúsenosť pokročilého politického rozkladu z tohto volebného obdobia, ktorý presiakol aj do širšej spoločnosti, môže viesť buď k nebývalej mobilizácii voličov alebo ich prehĺbenej apatii a rezignácii na čo i len minimálny záujem o účasť na politickom dianí. Z historickej skúsenosti aj teoretického poznania je zrejmé, akým triednym záujmom depolitizovaná spoločnosť praje.