Recyklácia premiérov. Najnovší príspevok k politickej ekológii Slovenska
Martin MakaraV letošních parlamentních volbách se o přízeň voličů bude ucházet i pět z osmi dosavadních premiérů samostatného Slovenska. Vzhledem k rozpadu politické scény za nejpozoruhodnější parametr říjnových voleb autor pokládá volební účast.
Kto si po hlasovaní o vyjadrení nedôvery kabinetu Eduarda Hegera vydýchol, že sa Slovensko konečne dočkalo konca agonických kŕčov „vlády zmeny“, podľahol krutej naivite. V ostatných troch rokoch sa ukázalo, že neexistuje taká politická zákonitosť, ktorá by ešte nebola vládnou praxou Igora Matoviča a jeho komparzu falzifikovaná.
Po parlamentnom hlasovaní o termíne predčasných volieb je tak pochopiteľné sklamanie väčšiny verejnosti z jeho výsledkov, v žiadnom prípade však prípadné prekvapenie, že z troch predložených termínov — májového, júnového a septembrového — hlasovala ústavná väčšina poslancov za ten najvzdialenejší. Odvolaná exekutíva tak bude vládnuť ešte trištvrte roka po tom, čo jej na to Národná rada SR odobrala mandát.
Kuriózne predovšetkým vďaka Slobode a Solidarite (SaS), ktorá vlastnému koaličnému partnerovi najprv vystavila ultimátum, potom z vlády odišla, následne iniciovala a podporila jej pád, aby napokon ako „konštruktívna opozícia“ svojim bývalým kolegom dopriala niekoľko ďalších mesiacov pri moci zdieľanej s prezidentkou. A hoci nikto z 92 poslancov, ktorý jesenný termín podporili, tento svojvoľný odklad volieb nevysvetlil, jeho príčiny sú zrejmé. Keďže sa nemalá časť zo súčasných zákonodarcov do NR SR už nikdy nedostane, každý mesiac poslaneckého platu im je drahý.
V júli sa navyše majú vyplácať posledné štátne príspevky stranám a hnutiam naviazané na ich volebné výsledky v roku 2020. Pri hlbokej kríze vo všetkých oblastiach správy štátu sa pochopiteľne niet kam ponáhľať, nuž si slovenská spoločnosť svoje trpezlivé čakanie na nové hlasovanie môže krátiť o to dlhšou a šťavnatejšou predvolebnou kampaňou.