↗

Úřadující slovenská vláda byla jmenována 1. dubna 2021. Vystupování jejích koaličních členů působí někdy opravdu aprílově. Foto FB Eduard Heger - predseda vlády SR

V momente, keď tento komentár vychádza, je pravdepodobné, že ostávajúci traja ministri za Slobodu a Solidaritu (SaS) už podali demisiu (Richard Sulík zo svojho postu odstúpil už minulý týždeň), strana odišla do opozície a na Slovensku tak vládne menšinová vláda.

Hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO) po svojej víkendovej porade v nedeľu večer síce oznámilo, že Igor Matovič v pondelok neodstúpi, podobných kategorických vyhlásení však v posledných dvoch rokoch padlo už niekoľko a len máloktoré našli prienik s realitou.

Ba čo viac, v tejto politickej telenovele zvraty neprichádzajú len v poslednej chvíli — ako v prípade neskromných desiatich požiadaviek, ktorými OĽaNO v deň vypršania ultimáta voči Matovičovi kontrovalo SaS —, ale dokonca aj po nej: Slovensko v ostatných dňoch totiž oblažila možnosť, že minister financií na truc odstúpi až po vypršaní ultimáta voči svojej osobe, čo otvorí cestu návratu SaS do vlády.

Ani dramatický odchod libertariánov z SaS do opozície tak vonkoncom neznamená, že v dohľadnom období sa vláda nevráti do staronových koľají, len s presunom Matovičových tlačoviek z úradu vlády do parlamentu.

Neisté nie sú len ich výsledky, ale predčasné voľby samotné

Navzdory všeobecnému očakávaniu, že nové rozloženie síl v národnej rade môže rýchlo poviesť k pádu vlády a predčasným voľbám, na mieste je zdravá dávka skepsy.

Okrem už popísanej možnosti povolať SaS späť do koalície, ak sa menšinové vládnutie ukáže ako nezvládnuteľné — a keďže so sebou SaS v tejto vláde už neraz nechala povytierať podlahu, niet dôvodu, aby takto neposlúžili opäť —, môže byť krajina dusená nefunkčnou exekutívou až do riadnych volieb, keďže SaS možnosť podpory predčasných volieb vylúčila.

Legislatívna iniciatíva predsedu parlamentu a Sme rodina, Borisa Kollára, aby bola do ústavy zakotvená možnosť skrátiť volebné obdobie referendom, v parlamente zrejme nenájde potrebnú trojpätinovú podporu, a tak predčasné voľby aj v novej politickej situácii ostávajú len jednou z možností — možno dokonca ani nie tou najpravdepodobnejšou.

Skúsme však túto potencialitu predsa len pripustiť: pri destabilizovanej vláde sa situácia môže ľahko zmeniť a definitívny pád menšinovej vlády by mohlo priniesť napríklad akékoľvek štiepenie v niektorej z koaličných strán, eventuálne zmena postoja Sme rodina, ktorej tiež nie je cudzia flexibilita v stanoviskách.

Ak by za istých okolností kabinet Eduarda Hegera hlasovanie o dôvere neustál, výsledok predčasných volieb by závisel od toho, kedy by k tejto situácii došlo. Vzhľadom na živelnosť tunajšej politickej scény aj slovenského voliča má odhad výsledkov prípadných predčasných volieb bližšie k hodu mincou než extrapolácii súčasných preferenčných prieskumov.

„Návrat Fica“ sa napriek tomu zdá skôr ako politické zaklínadlo OĽaNO, Za ľudí a časti mediálnej scény než ako scenár, ktorý by sa mal zákonite zopakovať po vzore roku 2012.

Za pravdepodobné je možné označiť víťazstvo prezieravého Pellegriniho a istý je exit Za ľudí z parlamentu, najväčšiu zvedavosť však z hľadiska ich závažnosti vzbudzujú výsledky „opraných“ neoľudákov združených v Republike a to, či sa do parlamentu najbližšie podarí dostať Kresťanskodemokratickému hnutiu (KDH) a Progresívnemu Slovensku (PS).

V neistote môžeme vidieť nádej

Keďže po tomto volebnom období bude možné OĽaNO považovať za hnutie s nulovým koaličným potenciálom, veľmi podobne je na tom aj Smer a „starí“ aj „noví“ neoľudáci a Sme rodina je prispôsobivá akejkoľvek konštelácii, v princípe sa uvažuje o dvoch povolebných alternatívach: jednu predstavuje koalícia Hlasu, Smeru a jednej alebo oboch zo strán Republika a Sme rodina; druhú v projekciách vedie tiež Hlas, avšak v spolupráci s niektorou či viacerými zo strán z okruhu SaS, PS, KDH a Sme rodina.

Ako vedúce modely vývoja po predčasných voľbách sa tak začiatkom septembra 2022 javia reakčný nacionalisticko-konzervatívny blok a eklektická koalícia politických aj ideologických oponentov.

Politickí komentátori sú rozdelení na dva tábory podľa možnosti, ktorú odhadujú ako Pellegriniho preferenciu; na základe jeho vyjadrení a správaní sa pri jesenných komunálnych voľbách sa však zdá byť pravdepodobnejšie, že ak by si Pellegrini mohol vyberať, uprednostnil by vládu, v ktorej by sa vyhol ako krajnej pravici, tak aj svojim bývalým kolegom zo Smeru.

Neistota týkajúca sa samotnej možnosti predčasných volieb, nehovoriac už o ich výsledkoch, je tak vlastne povzbudzujúca: ak by sme sa mali spoliehať na predikcie zo súčasných parametrov, čakala by Slovensko buď vláda pomsty, hrubých krkov — hoci v kravatách — a „obnoveného ‚poriadku‘“ (s dôrazom na vnútorné úvodzovky), alebo zostava s ambíciou stabilizovať krajinu a politickú situáciu v nej, sama však už na papieri mimoriadne nestabilná.

Neistota, ktorá Slovensko trýznila v posledných dvoch rokoch, sa tak pri najbližších voľbách — predčasných či riadnych — paradoxne stáva nádejou, že jediným východiskom zo súčasnej situácie nebudú dvierka padajúcej podlahy.