Na nasvietenom pódiu na nádvori hradu Devín sa stala udalosť, na ktorú sa už dva mesiace čakalo. Prvé verejné vystúpenie Roberta Fico po atentáte muselo vzbudiť pozornosť médií.

Od Cyrila a Metoděje k rustikální levici

Slávnostný čas, ktorý si na svoje prvé verejné vystúpenie zvolili, boli oslavy na počesť Cyrila a Metoda organizované Úradom vlády. No v skutočnosti historické úvahy rečníka hrali len druhé husle k politickým problémom prítomnosti ešte oveľa otvorenejšie, ako to pri takýchto príležitostiach býva.

Fico sa rozhodol, že zahodí všetko krytie, ktoré by mu historizujúci diskurz poskytoval a namiesto vzletných rečí s určitím pomrkávaním to povedal naplno: Liberalizmus a progresivizmus sú nové ideológie „vymyslené včera“, ktoré sa šíria spoločnosťou „ako rakovina“, a je možné, že by sa bolo treba pripraviť bojovať s nimi ústavnými zákonmi. Inak povedané, slová, ktoré zrovna nepotrebujú hlbšiu analýzu na odhalenie ich pravého zmyslu.

Napriek tomuto je zaujímavé sa zastaviť pri kontexte historických úvah pána premiéra. Práve tieto úvahy spolu s jeho medzi svetovými sociálnymi demokratmi veľmi originálnym chápaním normálnosti, liberalizmu, a progresivizmu tvoria základ Ficovej idey tzv. rustikálnej ľavice.

Táto Ficova sebaidentifikácia, ktorá je jedným z hlavných deklarovaných dôvodov premenovania Smeru zo sociálnej demokracie na Slovenskú sociálnu demokraciu — teda mimo súperenia a odlíšenia sa od strany Hlas —, sa dá chápať ako slovenský ekvivalent idey konzervatívnej ľavice. Idey, s ktorou pravidelne pracuje aj jeden z najprominentnejších členov Ficovej strany Ľuboš Blaha.

Obavy slovenského nacionalismu

V slovenskom verejnom priestore patria debaty o význame štátneho sviatku sv. Cyrila a Metoda prakticky k folklóru. Každý rok na začiatku leta sa rozvinie debata, ktorá nasleduje tie, ktoré sa udiali takto pred rokom.

Na jednej strane politici a publicisti bližšie k tradičným nacionalistickým pozíciám — je jedno, či spätí s tradíciou národného komunizmu alebo katolíckeho ľudáctva — spievajú ódy na dôležitosť Cyrila a Metoda, historického odkazu Veľkej Moravy a slovanstva a neprerušenej historickej postupnosti od starých Slovákov toho obdobia až k našej modernej štátnosti. Ódy, ktoré sú prenášané s vehementnosťou, že človek má pocit, ako keby vychádzali z nedostatku sebavedomia.

Liberáli si zas na pomoc volajú archeológov a nenacionalistických historikov, aby, s racionálnym a mierne povýšeneckým úškrnom, pedagogicky analyzovali a vysvetľovali nezrovnalosti tohto príbehu. Celá táto debata niekedy naberá formu dobre nacvičeného tanca, pri ktorom skoro každý krok poznáte, než sa stane.

Nie je teda veľmi prekvapivé, že historická časť Ficova devínskeho príhovoru sa vôbec neodlišovala od zaužívaných nacionalistických vzorcov. Zaujímavosťou môže byť akurát tak to, že Fico, ktorý v minulosti mal bližšie k národno-komunistickej tradícii histórie, viac narábal s tradične katolíckym nacionalizmom.

Odkazy na pracujúci plebejský ľud Slovákov totiž nahradil preklad Biblie, kresťanské hodnoty, a spomienky na Kardinála Korca, jedného z najprominentnejších slovenských nacionalistov deväťdesiatych rokov. Najzaujímavejšie bolo premiérovo zamyslenie sa nad tým, že cyrilo-metodská tradícia zapísaná v preambule Ústavy SR vlastne predstavuje definíciu Slovenska ako normálneho štátu.

To, čo táto normálnosť znamená v kontexte zbytku príhovoru vyzdvihujúceho úlohu kresťanstva a od človeka, ktorému nie je neznáme používanie určitých horšie či lepšie skrývaných foriem rasizmu a homofóbie ako politického nástroja, je škoda hovoriť.

Za pozornosť stojí aj Ficovo želanie, aby sa Slovensko nestalo jednou z krajín, ktoré „robia karikatúru zo západnej civilizácie“. V skratke, za túto úvahu by sa nemusel hanbiť ani teokrat reprezentujúci tie najhoršie formy politického katolicizmu alebo ani Orbán prezentujúci „pravú Európu“.

Prečo je teda táto historická časť napriek tomu podstatná? No pretože v zbytku príhovoru, v ktorom sa Fico opakovane prihlasuje k rustikálnej ľavici nenájdete ani jednu čo i len mierne ľavicovú myšlienku. Namiesto toho Fico servíruje mix extrémne pravicového strašenie liberalizmom, vyhrážania sa politickým oponentom a oslavy Orbánovej „mierovej misie“.

Pravicová hráz proti liberalismu

Za svoju viac ako dvadsaťročnú existenciu prešla strana Smer a aj Fico ako jej jediný predseda dlhým vývojom. Po pokuse prezentovať sa ako Blairovská tretia cesta medzi liberálnou pravicou v SDKÚ a Mečiarovými nacionalistami, cez pohltenie slovenskej ľavice a prijatie nálepky sociálnej demokracie a až po dnešnú slovenskú sociálnu demokraciu bojujúcej proti ideológiám a za normálnosť vo svete.

Síce všetky tieto sebaidentifikácie boli servírované s určitou dávkou nacionalizmu a konzervativizmu, vždy sa vymedzovali proti krajnej pravici vo forme prihlasovania sa k slovenskej antifašistickej tradície. Stačí si spomenúť na budovanie „hrádze proti extrémizmu“ proti Kotlebovcom so stranami SNS (ironické), Most-Híd, a Sieť. No rok 2016, kedy sa táto hrádza budovala, je už v nedohľadne.

Namiesto neho je Smer konzervatívnou ľavicou, ktorej jediný obsah je nacionalizmus a antiliberalizmus a Fico premiér, ktorý si v kampani potriasal ruku s Milanom Uhríkom z Republiky a sedí vo vláde so zástupcami SNS zamýšľajúcimi sa nad tým, že homosexualita spôsobuje vymieranie bielej rasy.

A na oslavách Cyrila a Metoda Fico vyzdvihuje národnú spätosť s kresťanstvom a citáty od Korca, ktoré tvrdia, že štát sa nedá budovať a rozvíjať bez hodnôt vytvorených cirkvou a taktiež bez cirkvy samotnej. A práve preto je potrebné začať budovať hrádzu proti liberalizmu.

Prečo o tomto obrate písať? Mimo otázok, ktoré sú dôležité pre momentálny vývin politickej situácie na Slovensku, ako napríklad, či sa Smeru a Hlasu podarí udržať ich volebnú koalíciu zloženú z tradičných voličov ľavice a extrémnej pravice, stojí za to položiť si otázku o možnostiach konzervatívnej ľavice aj v iných krajinách.

Ak by totiž trajektória Smeru a Fica slúžila ako nákres budúcnosti týchto politických myšlienok v praktickej politike, je celkom jasné že opustením širších emancipačných snáh integrálnych pre ľavicové hnutia sa konzervatívna ľavica môže zmeniť skoro na nerozoznanie od extrémne pravicových hnutí naprieč Európou.

Jasným dôkazom tohto môže byť domáca koalícia Smeru s SNS, ktorá sa dostala do parlamentu len vďaka zbierke pravicových extrémistov na ich kandidátke, alebo, v medzinárodnom kontexte, tiež Ficova dlhodobá rétorická náklonnosť k režimu Viktora Orbána v Maďarsku.

Ciele Smeru sa totiž na konceptuálnej úrovni veľmi nelíšia od cieľov ich extrémne pravicových partnerov. Pre rustikálnych a konzervatívnych ľavičiarov zo Smeru je najdôležitejšie udržať existujúce mocenské a spoločenské hierarchie, kde sociálna politika slúži len ako nástroj paternalistickej vlády nad etnicky zadefinovaným národom.