Fico na hradě Devíně
Jonáš JánskySlovenský premiér Robert Fico využil svůj první projev po atentátu, aby pod pláštíkem historických exkurzů ve jménu takzvané konzervativní levice hlásal rétoriku a cíle, jež se příliš neliší od jeho extrémně pravicových partnerů.
Na nasvietenom pódiu na nádvori hradu Devín sa stala udalosť, na ktorú sa už dva mesiace čakalo. Prvé verejné vystúpenie Roberta Fico po atentáte muselo vzbudiť pozornosť médií.
Od Cyrila a Metoděje k rustikální levici
Slávnostný čas, ktorý si na svoje prvé verejné vystúpenie zvolili, boli oslavy na počesť Cyrila a Metoda organizované Úradom vlády. No v skutočnosti historické úvahy rečníka hrali len druhé husle k politickým problémom prítomnosti ešte oveľa otvorenejšie, ako to pri takýchto príležitostiach býva.
Fico sa rozhodol, že zahodí všetko krytie, ktoré by mu historizujúci diskurz poskytoval a namiesto vzletných rečí s určitím pomrkávaním to povedal naplno: Liberalizmus a progresivizmus sú nové ideológie „vymyslené včera“, ktoré sa šíria spoločnosťou „ako rakovina“, a je možné, že by sa bolo treba pripraviť bojovať s nimi ústavnými zákonmi. Inak povedané, slová, ktoré zrovna nepotrebujú hlbšiu analýzu na odhalenie ich pravého zmyslu.
Napriek tomuto je zaujímavé sa zastaviť pri kontexte historických úvah pána premiéra. Práve tieto úvahy spolu s jeho medzi svetovými sociálnymi demokratmi veľmi originálnym chápaním normálnosti, liberalizmu, a progresivizmu tvoria základ Ficovej idey tzv. rustikálnej ľavice.
Táto Ficova sebaidentifikácia, ktorá je jedným z hlavných deklarovaných dôvodov premenovania Smeru zo sociálnej demokracie na Slovenskú sociálnu demokraciu — teda mimo súperenia a odlíšenia sa od strany Hlas —, sa dá chápať ako slovenský ekvivalent idey konzervatívnej ľavice. Idey, s ktorou pravidelne pracuje aj jeden z najprominentnejších členov Ficovej strany Ľuboš Blaha.
Obavy slovenského nacionalismu
Socialisté už tohle jednou přece zažili. Dokonce v podobném celoevropském měřítku.
Jakési zhrzení, nebo jak to pojmenovat. Zklamání ze stavu věcí a obrat k národu, prozření, že s extrémní pravicí je toho víc spojuje než rozděluje a pekelná nenávist k tomu, odkud vyšli.
Mussolini se v mládí považoval za socialistu a náckové to slovo dokonce měli v názvu strany.
A dneska to vidíme všude po Evropě zas.
Zajímavé je to sledovat u intelektuálů. Třeba takový Jan Keller se teď nedávno v jednom z těch svých štěků musel povinně vysmívat v tu dobu velmi "in" tématu "povinné solidarity". Moc mu to nešlo, protože jako bývalý levičák věděl, že právě povinná, dokonce zákonem daná solidarita je vlastně jádrem sociálně demokratického snažení, ale nový pán tohle netoleruje, takže smůla.
Fico nebo Konečná už se dávno modlí k národu a pevné ruce.