Humorista Rasťo Piško nedávno poznamenal, že ho nebaví smiať sa na súčasnej slovenskej politike. Počúva totiž tie isté reči, ktoré sme odmietli vo voľbách roku 1998 a o ktorých si bol istý, že ich už nezačuje. Vraciame sa naozaj do obdobia mečiarizmu? Tak ako kedysi Vladimír Mečiar aj Robert Fico sa vybral cestou koncentrácie moci a oslabovania nezávislosti demokratických inštitúcií, ako sú súdy, polícia či médiá.

Mečiar v role zastupujúceho prezidenta amnestoval príslušníkov tajnej služby, ktorí zneužili jej moc na diskreditáciu politického oponenta. Fico nedávno (prostredníctvom svojho ministra spravodlivosti) oslobodil odsúdeného špeciálneho prokurátora a na čelo tajnej služby dosadil syna policajného prezidenta, obvineného zo zneužívania funkcie na politické účely. Súdy taktiež nevyšetrili žiaden prípad pochybnej privatizácie z Mečiarovej éry. Zatiaľ čo iný Ficov minister v minulosti vyhlásil, že korupcia na najvyšších miestach štátu neexistuje, takže nie je čo riešiť.

Mečiarove vlády boli známe aj zastrašovaním kritikov. Novinári čelili hrozbám fyzického násilia, žalobám a sledovaniu. Mečiar zneužíval verejnoprávne médiá proti opozícii a snažil sa umlčať tie súkromné, ako bolo rádio Twist. Fico sa vtedy v mene ochrany slobody prejavu postavil za televíziu Markíza. Neskôr sám označil niektoré médiá za „protivládne“ a podobne ako Mečiar využil finančný tlak na obmedzenie kritických hlasov.

Mečiar obviňoval občianske iniciatívy a mimovládne organizácie zo snahy destabilizovať Slovensko. V podobnom duchu označil Fico občianske protesty žiadajúce vyšetrenie vraždy novinára Kuciaka a vyvodenie politickej zodpovednosti za pokus o prevrat riadený zahraničím. Nacionalistické odkazy na cudzokrajných nepriateľov boli prítomné u oboch politikov. No kým pre Mečiara predstavovalo ohrozenie štátnej suverenity Česko-Slovensko, pre Fica je tým ohrozením odrazu Európska únia.

Okrem typu politiky zdieľal Mečiar s Ficom aj podporu tých istých oligarchov. Podporovateľ HZDS a privatizér Vladimír Poór ostal vplyvným aj v kruhoch blízkych Smeru-SD. Podnikateľská kariéra Jozefa Brhela sa začala rozvíjať za Mečiarovej vlády, no poberanie štátnych zákaziek a eurofondov sa rozšírilo za Ficových vlád (depeše amerického veľvyslanectva zverejnené stránkou Wikileaks ho dokonca označujú za otca Smeru). Juraj Široký si udržal svoju pozíciu v stavebníctve, ktorú sa mu podarilo rozbehnúť za Mečiara, aj za Fica.

Tak ako kedysi Mečiarovi, aj dnes Ficovi pri deštruktívnom vládnutí sekunduje nacionalistická SNS. Koalíciu vtedy dopĺňalo Združenie robotníkov Slovenska. Jeho predstavy o pozdvihnutí slovenského robotníctva však ostali zúfalo nenaplnené. Ak máme určiť, kto dnes hrá rolu naivného Jána Ľuptáka v súčasnej politike, najskôr nám napadne Ľuboš Blaha. Aj ten sa po uvedomení, že je len prisluhovačom mocichtivého predsedu, rozhodol doviesť svoj údel až do trpkého konca.

Možno preto práve teraz potrebujeme nejakú druhú SDĽ. Ľavicovú stranu vážiacu si demokratické pravidlá a hodnoty. Nie projekt jedného muža obklopeného oligarchami, ktorý namiesto toho, aby vytváral silný verejný sektor slúžiaci ľuďom, štát pomaly, ale isto rozkladá.