O takzvanej postfaktickej ére sa hovorí takmer výlučne v negatívnych súvislostiach. Ak fakty už neznamenajú nič, možné je všetko, zalamujú rukami ctitelia osvietenskej tradície. Pohár však možno vidieť aj poloplný. Prekonanie faktov totiž znamená, že to, čo dosiaľ bolo už teoreticky nemožné, sa odrazu môže stať praktickou skutočnosťou.

Robert Fico to preukázal posledný víkend, keď v televíznej diskusii vyvrátil prvý termodynamický zákon a predviedol prototyp perpetuum mobile. Po otázke moderátorky Lenky Ježovej, ako to bolo s údajným pripravovaným prevratom, sa vehementne ohradil, že republika má predsa dôležitejšie problémy: nezamestnanosť či dodávky plynu na Slovensko. Presvedčivo tak demonštroval, že jeho politické umenie vládnutia sa emancipovalo od limitov fyzikálneho aj spoločenského sveta a vstúpilo do fázy samovývinu, v rámci ktorej si vláda generuje voličskú podporu zo vzájomne vyplývajúcich problémov a riešení, s ktorými prichádza.

Princíp je takýto: bezprostredne po voľbách sa Ficov kabinet namiesto riešenia sociálnych problémov, naakumulovaných v predchádzajúcich rokoch, rozhodol prioritne zaoberať novelizáciou trestného zákona, likvidáciou fungujúcich štátnych a verejnoprávnych inštitúcií a suverénnou zahraničnou politikou. (Zvýraznenie je nutné, pretože v premiérovej rétorike nenájdeme frekventovanejšie slovo.)

Pozvoľný pokles verejnej podpory pre vládnu koalíciu, ako aj zosilňovanie jej vnútorných napätí, viedli k opozičnému pokusu o odvolanie predsedu vlády. Počas parlamentnej schôdze k svojmu odvolávaniu však Fico požiadal o neverejné rokovanie, pretože plánoval hovoriť o utajených skutočnostiach. Ako sa neskôr ukázalo, tie sa týkali pripravovaného prevratu.

Organizátori protestov, ktoré podnietilo jeho tajné rokovanie s Putinom a možná budúcnosť Slovenska mimo EÚ, sa podľa Fica chystali so zahraničnou podporou násilne zvrhnúť vládu. Za serióznosť hrozby sa zaručili aj riaditeľ SIS Pavol Gašpar a zostava ministrov, ktorá tvorila pozadie Ficovej tlačovky o ohrození ústavného zriadenia na Slovensku. Premiér a jeho personálne satelity niekoľko dní rozvíjali trilerovú zápletku so všetkými podstatnými znakmi žánru: nechýbalo napätie a tajomstvo, kto za týmto komplotom stojí, no nešetrilo sa ani plastickými opismi násilných výjavov, ktoré Slovensko čakajú počas protestov.

Protesty však pokojne prebehli, zúčastnili sa ich desaťtisíce ľudí po celej krajine, a krajina sa aj v nasledujúce ráno zobudila v rovnakom ústavnom poriadku, v akom zaspávala. Navzdory najvážnejším výstrahám, zvolaniu bezpečnostnej rady štátu a úvahách o vyhlásení výnimočného stavu sa napokon neudialo — nič. Vláda neprijala nijaké opatrenia, avizovanú hrozbu nijak nekonkretizovala a do dnešného dňa je jediným výsledkom pokusu o prevrat zákaz vstupu na územie Slovenska pre desať cudzincov.

Tento vládny triumf nad zahraničnými podvratnými živlami najlepšie vystihuje zvolanie, ktoré za normalizácie ktosi pripísal pod oznam v zelovoci, že práve dorazili banány: „Ďalšia ťažká rana západným imperialistom!“ K nijakému prevratu nedošlo, pretože mu vláda včas zabránila: a to ešte nevieme o množstve dopravných nehôd, ktorým úrad vlády predišiel tým, že svoje limuzíny nechal v garáži.

Potiaľ nič nezvyčajné. V polčase medzi protestmi však Fico predviedol majsterštyk zodpovedajúci jeho politickej skúsenosti. Z hrozby prevratu, ktorú sám vykonštruoval, urobil vlastne tému médií a opozície, a vymedzil sa voči nej nutnosťou a odhodlaním zaoberať sa sociálnymi problémami ľudí.

A až tým sa dostávame k skutočnému prevratu — prinajmenšom v zákonoch politiky, ak už nie prírody. Politické perpetuum mobile, ktoré takto uviedol do prevádzky, funguje na princípe: nezaoberať sa skutočnými, praktickými problémami ľudí — keď podpora verejnosti začne upadať, prísť s vymyslenou hrozbou a zaujať rolu jediného schopného ochrancu pred ňou. Keď tému preberú médiá a opozícia, vymedziť sa voči nim tým, že je potrebné zaoberať sa skutočnými, praktickými problémami verejnosti. Následne odsúvať ich riešenie dokým možno, potom prísť s novou hrozbou — a opäť dokola.

Nijaké podnety z ekonomickej, spoločenskej či kultúrnej reality pritom netreba: hrozby prevratu, progresívnej ideológie, utečencov, Západu či Sorosa sú aktuálne kedykoľvek a ich repertoár je dostatočne široký, takže ich možno recyklovať bez obmedzení a energetických strát. Čím častejšie ostanú hrozby nenaplnené, tým efektívnejšie ich totiž vláda odvracia: vždy pripravená na zažehnanie nových útokov, ba dokonca na „ústavnú ofenzívu“.

Dnes ňou je návrh na ústavné zakotvenie dvoch pohlaví, zajtra sa ústavný súd bude zaoberať najvyšším prípustným zakrivením povrchu krajiny, a od pozajtra bude na Slovensku podľa ústavy voda vrieť len pri 100 stupňoch Celsia — pri 212 stupňoch Fahrenheita to najskôr bude v rozpore s cyrilo-metodským dedičstvom, teda trestné.

No desaťtisíce ľudí v uliciach a na námestiach miest naprieč Slovenskom naznačujú, že vládnym bludom nekladie odpor len fyzikálna, ale aj spoločenská realita. Aj v kontexte svetového politického diania a technologického vývoja je však neisté, či sú politické naratívy a rétorika z hľadiska svojej funkčnosti principiálne obmedzené životnou skúsenosťou ľudí, alebo v hyperrealite sociálnych médií jednoducho anything goes, a aj posledný baránok je hodný obety, ak liberálom, progresívcom, neomarxistom alebo iným rozvracačom republiky a tradičnej kultúry zdochnú dva.