Keď niekto zvonku sleduje, ako slovenský premiér uprostred vojny s Ukrajinou navštívil človeka, ktorý vydal pokyn na jej napadnutie, prípadne, že krajina nepodporila spoločný postup štátov proti budúcej pandémii, musí krútiť hlavou. Možno mu napadnú slová dotyčného predsedu, ktorý sa opýtal, „či nám už na Slovensku ned*be“.

Fico tak pomenoval sklamanie a zdesenie niektorých občanov, že prezidentské voľby hrubým zavádzaním vyhral jeho bývalý spolustraník Pellegrini, ktorý ubezpečoval voličov, že slovenských vojakov nepošle bojovať na Ukrajinu, hoci na to prezident nemá kompetencie, a zo svojho súpera spravil kandidáta vojny.

Vtedajšie obavy sa potvrdili keď Pellegrini nedávno podpísal špeciálny zákon o mimovládkach, ktorý má slúžiť na ich kontrolu. Zákon zasahuje do politických práv a slobôd občanov, takže je nielen proti právu EÚ, ale zrejme aj proti Ústave. Z vágne definovanej kontroly ich fungovania sa môže stať administratívna šikana organizácií, odrádzajúca aktívnych občanov od ich podpory.

To, že je zákon ľahko zneužiteľný demonštrovali poslanci Smeru už pri jeho zdôvodňovaní. Za príklad netransparentnosti si vzali Ligu za duševné zdravie, ktorú bez overenia obvinili zo sprenevery financií EÚ. Ich pokles na nové morálne dno prirovnal riaditeľ organizácie k skopnutiu človeka na vozíku zo schodov, po ktorom by páchateľ kričal, že padajúci ohrozuje okolie.

O kontrole vplyvu a lobingu oligarchov, nadnárodných firiem či komerčných subjektov na verejnú politiku nepadlo zo strany vlády či prezidenta ani slovo. Zákon dostal prívlastok „ruský“ aj preto, lebo predseda SNS potvrdil, že o jeho návrhu rokoval v Moskve, pričom Tibor Gašpar zo Smeru sa v parlamente vyhrážal, že to je len začiatok a týchto zmenách budú pokračovať.

Premiér Fico sa medzitým správal ako chameleón. V Moskve si síce bol pripomenúť porážku nacizmu, no namiesto vojenskej prehliadky, v ktorej defilovali ruské sily terorizujúce Ukrajinu, zašiel do múzea. Vytvoril si tak alibi pre obe strany — voličov doma aj predstaviteľov EÚ, ktorí ho od návštevy Ruska, pokúšajúceho sa meniť štátne hranice vojnou, vystríhali.

Podpredseda parlamentu Gašpar vystúpil na konferencii vo Volgograde, kde prezident Putin hovoril o potrebe vytvorenia nového multipolárneho svetového poriadku, postaveného na spolupráci autokratického Ruska a diktatúry Bieloruska s krajinami zúčastnenými na fóre, teda Čínou, Vietnamom, Srbskom či Slovenskom.

To, že Fico by mimikry autoritárskych štátov, ktoré by ho ochránili pred novinárskou kritikou a zákonným stíhaním, uvítal, prezradil pochvalením jednostraníckych systémov Číny a Vietnamu za ich „efektívnu formu vlády“, pričom dodal, že západné liberálne režimy sú strašne neefektívne a Európa stratila cestu.

V pasti folkloristického nacionalismu

Náznaky pokusov o odčlenenie sa od európskeho a medzinárodného práva potvrdil tiež šokujúci návrh vlády na zadefinovanie „národnej identity“ do Ústavy. Prekladaná zmena by znamenala zásah v oblastiach zdravotníctva, vedy, výchovy, kultúry a vzdelávania a viedla k obmedzeniu možnosti na prerušenia tehotenstva, partnerstiev dvojíc rovnakého pohlavia, eutanázie, či zmene pohlavia.

Takže zatiaľ čo časť obyvateľstva má obavy z nedemokratického smerovania Slovenska, iná časť vyjadruje proruský sentiment, či skôr protizápadné naladenie. Ako ukázal prieskum Sociologického ústavu, existuje značný súvis medzi porozumením ruskému chápaniu vojny a nostalgiou za socialistickým režimom spred roku 1989.

Podľa politológa Daniela Šmihulu možno takéto vnímanie vysvetliť špecifickou modernizáciou Slovenska. Socializmus krajinu industrializoval a pozdvihol, no štruktúra priemyslu — polotovary, export do ZSSR, zbrojárstvo — viedla po transformácii na kapitalizmus k veľkému ekonomickému prepadu, väčšiemu ako v Česku a oveľa väčšiemu ako v Poľsku či Maďarsku.

Sľubované dobiehanie Západu nenastalo a zanechalo v mnohých pocit krivdy a oklamania. K tomuto javu prispela aj socialistická inteligencia, vyrastajúca na marxistickej a sovietskej ideológii, so slabou znalosťou angličtiny a orientáciou na Rusko. Liberálnu demokraciu tak vníma ako čosi cudzie a nanútené zvonku — USA či Bruselom, ako predtým modernizáciu zo strany Pešti a Prahy.

V čase rozpadu medzinárodného poriadku, s Európskou úniou na križovatke, možno na Slovensku badať snahu vrátiť sa k národnej identite. Tá bola budovaná na kultúre najnižšej spoločenskej vrstvy, teda ľudovom nacionalizme a dedine, odmietajúcom štátnu moc, vyššie vzdelanie alebo ideály, a tým pádom i zodpovednosť za chod spoločnosti.

Slovensko by malo konečne začať stavať na modernej podobe nacionalizmu, postavenej na inštitúciách, ako je štát, ústava, občianstvo, armáda. Jeho doterajšia, folkloristická podoba je zneužívaná spiatočníckymi politikmi, ktorí nechcú, aby boli občania politicky aktívni a aby sa museli podriaďovať zákonu. Ak si k modernej podobe nacionalizmu nenájde cestu mestská mládež, takou aj ostane.