V pandemickom polčase

Martin Makara

Pandemie covidu-19 podtrhla palčivé problémy Slovenska — především regionální nerovnost a s ní spojené slabé existenční zázemí mnohých občanů. Jediným řešením je věrohodná politická alternativa s hodnotovou vizí a jasnou strategií.

Neprešiel ani polrok a bilancia Sputnika V na Slovensku je nasledujúca: jedna rekonštruovaná vláda, štyri týždne intenzívnej koaličnej krízy, necelých dvadsať tisíc ľudí zaočkovaných neautorizovanou vakcínou a sto šesťdesiat tisíc dávok očkovacej látky odpredaných späť ruskému výrobcovi. Foto FB Igor Matovic

Príslovie vraví: dvakrát meraj a raz rež. Bývalý slovenský premiér Igor Matovič však pri nákupe Sputnika V nemeral vôbec a namiesto rezania rúbal. Ak by však predsa len došlo na jeho slová, napokon by sme ho snáď mohli vnímať ako politického martýra: položil vlastnú hlavu na klát (aj keď len nedobrovoľne a akosi polovičato), aby údajnému pol miliónu občanov čakajúcich na ruskú vakcínu zabezpečil jedinú očkovaciu látku, ktorej by dôverovali.

Unikátní výběr informací ze světa, které v češtině nenajdete nikde jinde. Podpořte Deník Referendum!
×

Neprešiel ani polrok a bilancia Sputnika V na Slovensku je nasledujúca: jedna rekonštruovaná vláda, štyri týždne intenzívnej koaličnej krízy, necelých dvadsať tisíc ľudí zaočkovaných neautorizovanou vakcínou a sto šesťdesiat tisíc dávok očkovacej látky odpredaných späť ruskému výrobcovi. A ešte jeden minister financií, ktorý sa na „svoju“ vakcínu nepríliš príkladne zaregistroval medzi vôbec poslednými.

Podľa najnovších údajov má Slovensko piatu najnižšiu mieru zaočkovanosti svojich obyvateľov spomedzi krajín EÚ. Nejde o logistické zakopnutie, ale o systémový problém v boji proti pandémii: mediálna kampaň v prospech vakcinácie sa ešte len rozbieha, pretože až pred týždňom (!) na ňu ministerstvo financií pod vedením Igora Matoviča uvoľnilo peniaze, organizácia výjazdového očkovania a vakcinácie u všeobecných lekárov pokrivkáva a vláda nedokáže nájsť dohodu na tom, v akom režime bude krajina fungovať počas nadchádzajúcej tretej vlny ochorenia covid-19.

Pri štyridsaťpercentnej zaočkovanosti obyvateľstva je vakcinačná čakáreň už takmer prázdna a rastie počet tých, ktorí už neváhajú, ale sú rozhodnutí ponúknutú prevenciu v podobe očkovacej látky odmietnuť.

Jediným slovenským regiónom, ktorý mierou zaočkovanosti stačí držať tempo s Európskou úniou, je Bratislava. Hlavné mesto je z tohto hľadiska aktuálne najbezpečnejším miestom v krajine, v posledných dňoch sa však stretáva s problémami iného druhu: sú nimi ak nie masívne, tak určite intenzívne protesty tej časti verejnosti, ktorá očkovanie odmieta a výhody s ním spojené považuje za diskriminačné.

Populizmus

Minulý týždeň dav zhromaždený pred parlamentom zaskočil nepripravenú políciu a takmer sa mu podarilo vtrhnúť do budovy Národnej rady a v posledný štvrtok nepočetné skupinky rozptýlených demonštrantov na niekoľko hodín zablokovali dopravu v centre mesta vrátane prejazdu MHD a záchranných zložiek. Protestujúcich spájajú výhrady voči očkovaniu, tie sa však diferencujú: popri odmietaní povinného očkovania pre vybrané skupiny obyvateľstva je hlavnou témou demonštrácií zákonná úprava režimu pre očkovanú a neočkovanú časť verejnosti.

Mobilizácia v uliciach neostala bez výsledku — predseda druhej najsilnejšej koaličnej strany Sme rodina Boris Kollár sa v deň hlasovania o zákone, ktorý mal krajinu pripraviť na — podľa všetkého — neľahkú jeseň, zháčil a výraznejšie obmedzenia pre neočkovaných vetoval. Napokon ale došlo k dohode na kompromisnom návrhu, ktorý ponecháva výhody očkovaným (napr. povolený vstup do interiérov služieb aj v prípade zhoršenej epidemiologickej situácie), zároveň však „netrestá“ nezaočkovaných (napr. pri vstupe do prevádzok nebudú potrebovať negatívny test a časť testov bude naďalej preplácať štát).

Na vládou prijatú stratégiu nadväzujú aj súkromné iniciatívy, ako napr. My sme gastro, ktoré chcú zaočkovaných zákazníkov v záujme vlastnej pokračujúcej prevádzky zvýhodňovať rôznymi výhodami, medzi inými aj zľavami.

Ďalšiemu kolu čiastočného uzavretia ekonomiky a obmedzení pohybu sa Slovensko pravdepodobne nevyhne. Výraznú časť zodpovednosti nesie opozícia, ktorá voči očkovaniu zaujíma zdržanlivý (Hlas-SD), skeptický (Smer-SSD) až odmietavý postoj (skupiny a strany krajnej pravice), počas letného pandemického „polčasu“ si však do nôh strieľa aj koalícia sama.

Naďalej totiž pokračuje vo svojej zmätočnej praxi: praktické usmernenia k novým vyhláškam a zákonom buď vôbec neexistujú, alebo sú nedostatočné. Len v priebehu júla sa pravidlá prechodu cez hranice menili štyrikrát (v dôsledku ping-pongu medzi Ústavným súdom a úradom hlavného hygienika) a najnovšie sa objavujú problémy s očkovacími preukazmi, pričom dovolať sa na platenú (!) infolinku Národného centra zdravotníckych informácií je skúškou trpezlivosti.

Aby toho nebolo málo, najmenšia koaličná strana Za ľudí sa definitívne rozpadá, minister vnútra Roman Mikulec je pre pokútne dianie v polícii pod paľbou z opozičných aj koaličných pozícií a vládne návrhy zákonov sa stále diskutujú najprv pred mikrofónmi a kamerami, až potom na koaličnej rade. Krajinu tak na prelome leta a jesene s najväčšou pravdepodobnosťou nečaká len ďalšia epizóda pandémie, ale aj turbulencie v exekutíve.

Sociálne prekážky

Pri plnom vedomí hyperpolitizácie očkovania je však potrebné pripomenúť, že rozhodnutie dať, alebo nedať sa zaočkovať nie je výhradne (akokoľvek iracionálnym) vyjadrením politického postoja. Údaje ukazujú, že miera zaočkovanosti výrazne súvisí aj so vzdelanostnou úrovňou obyvateľstva, (ne)zamestnanosťou, (ne)prítomnosťou vylúčených komunít či mierou dostupnosti digitálnej infraštruktúry v tom-ktorom regióne.

V týchto oblastiach má Slovensko výrazné a dlhotrvajúce rezervy, ktoré vyvolávajú problémy chronickej aj akútnej povahy, ako sme práve svedkami. Z médií často zaznieva názor, že krajina v očkovaní zaostáva pre vakcinačnú sabotáž zo strany opozície, výrazný vplyv konšpiračných teórií na verejnosť a nekoncepčnú prácu vlády.

Všetky uvedené problémy sú skutočné a zásadné, nie však unikátne pre Slovensko. Eliminácia horeuvedených sociálnych prekážok by krajine pomohla držať očkovacie tempo so zvyškom (západu) Európskej únie, stále by však nestačila na dosiahnutie žiaducej, teda čo najvyššej (aspoň 70, ideálne však až 90 percentnej) miery zaočkovanosti.

V krízových situáciách ustupujú systémové problémy do úzadia len nakrátko a zdanlivo. Pretrvávajúce, v istých aspektoch sa dokonca prehlbujúce regionálne nerovnosti, oslabovanie existenčného zázemia a diskurzívnej pozície vedy a polovičatá decentralizácia krajiny, ktorá počas pandémie preukázala pružnosť (vybraných) samospráv a zároveň ťažkopádnosť koordinácie s ústrednými inštitúciami, predstavujú na Slovensku už naozaj neodkladné politické výzvy — či už s pandémiou alebo bez nej.

Ich riešenie však neprinesie ani návrat k oligarchickej vláde „stability a istôt“, ani protikorupčný aktivizmus súčasného vedenia krajiny, ale jedine solídna politická alternatíva, ktorá urobí prietrž lajdáckemu údržbárstvu štátu a namiesto toho ponúkne pandémiou zdecimovanej spoločnosti jasnú hodnotovú víziu, program a stratégiu pre ich naplnenie, nakoľko po skúsenosti s pandémiou je nanajvýš aktuálne Štúrovo zvolanie: cesta späť je nemožná, vpred sa ísť musí!

Z politického príbehu Igora Matoviča si možno vziať poučenie, že to nepôjde nijakými spektakulárnymi „atómovými bombami“, ale — podobne ako pri očkovaní — jedine pohotovou kombináciou rôznych taktík a vytrvalou, každodennou prácou.

Diskuse