Putovať po asfaltových líniách, ktoré križujú zbombardovanú slovenskú krajinu, pripomína niekedy astrálne cestovanie. Človek si uvedomuje, že je v sne, ale nedokáže sa prebudiť. Súdny deň infraštruktúry sa blíži alebo Kto je bez bázne a hany, nech si sadne za volant.

Vyrazil som pomerne neskoro, okolo šiestej hodiny večernej. Slnko pomaly zapadalo za hrb vybieleného Bratislavského hradu, tiene mäkli a z hlavného mesta ma vyprevádzala vysmiata billboardová tvár Daniela Lipšica, ktorému sa cez celé čelo tiahlo slovíčko “gay“. Mimochodom, zaujímalo by ma, kto si dal tú námahu a takýmto konceptuálnym spôsobom “doplnil“ väčšinu predvolených plagátov spomínaného pána. Každopádne, opúšťal som mušľu na Dunaji a všetky vrany krúžiace nad Zlatými pieskami za mnou vrieskali: „Ak sa ti u nás nepáčilo, nevadí. My ťa totiž nepotrebujeme!“. Bratislava — Lučenec, predpokladaný čas cesty dve hodiny a tridsaťtri minút.