Cyrilometodský sviatok je jeden z najlepších príkladov nášho historického bezvedomia. Zmätok okolo tohto dňa je taký veľký, že spoločnosť sa prakticky nevie zhodnúť na tom, čo by mala oslavovať. Chaos spočíva už v klasifikácii sviatku. Je to jediný deň v našom kalendári, ktorý je vedený ako štátny sviatok a zároveň ako cirkevný sviatok chránený tzv. Vatikánskou zmluvou.

Preto je jeho posolstvo vnímané rôzne. Čitateľ mi odpustí, ak nebudem brať vážne vyjadrenia premiéra Fica, ktorý pred štyrmi rokmi na Devíne počas cyrilometodských osláv na jednej strane vyzýval na „spevnenie slovenskej spolupatričnosti“ a jedným dychom nadával na „zvláštnu sortu dobrodruhov, ktorí rozbíjajú duchovnú celistvosť Slovenska“ a na „smutnosmiešne postavičky“, ktorými sa „nedáme vyrušovať zo systematickej práce“.

Na čo je toto dobré, vie hádam len jeho vtedajší poradca Drahoslav Machala, ktorý mu tento text písal. Počas komunistického režimu sa vtedajšia štátna moc usilovala zvýrazniť to, že solúnski bratia k nám priniesli vzdelanosť a písmo. Dnes sa s rovnakou horlivosťou vyzdvihuje, že Cyril a Metod boli v prvom rade vierozvestcovia a priniesli nám kresťanstvo. Ani jeden, ani druhý výklad nie je historický presný.

Hoci to bude istú časť verejnosti stále dráždiť, na tomto mieste musím zopakovať, že to, na čom je postavená cyrilometodská tradícia, je do značnej miery mýtus — dnes vyvrátený už aj archeologickými dôkazmi. Zrekonštruovať pravdivý priebeh cesty solúnskych bratov znamená pochopiť, že pre naše dejiny mal oveľa väčší význam mýtus, ktorý táto misia stvorila ako skutočné dielo, ktoré Cyril a Metod vykonali.

Na úsvite našich národných dejín stál mýtus. Nebolo to nič nezvyčajné — národy sa rodia z mýtov, ktoré udržiavajú kozub ich spomienok a stávajú sa kostrou ich identity. Mýtus neformuje národ preto, že je pravdivý, ale preto, že pôsobí. Nie je to udalosť, ktorá sa raz stala, ale ktorá sa deje ustavične. Preto ju možno prehodnocovať tak, aby pôsobila vždy v nových a nových podmienkach. Mýtus o cyrilometodskom dedičstve nie je serióznym historickým výkladom našich národných dejín.

Dnes vieme (aj vďaka nálezom z Bojnej), že kresťanstvo tu malo zapustené korene už v 8. storočí, dávno pred misiou solúnskych bratov, že kultúrne a civilizačne nenadväzujeme prakticky na nič, čo sa nám tu pokúsili zanechať (druh jazyka, písma a napokon ani kresťanského náboženstva), že ich prítomnosť predstavovala skôr krátku diskontinuitu v inak západnej orientácii tohto priestoru.

Rovnako aj predstava, že Cyril a Metod nám tu vychovali prvých vzdelancov a dovtedy nebolo nikoho, kto by vedel v Nitrianskom kniežatstve čítať a písať, je jednoducho pomýlená až primitívna. Z pozlátených plakiet z hradiska v Bojnej, na ktorých sa našli latinské texty, vieme, že staroslovenskí obyvatelia Nitravy poznali písmo už pred príchodom solúnskych bratov — dosiaľ prvé preukázateľné písomné záznamy robili naši predkovia v latinke, nie hlaholike.

To však neznamená, že cyrilometodský mýtus je bezvýznamný a že nezohral dôležitú úlohu pri formovaní slovenskej identity. Práve naopak. Moderná identita však musí byť schopná vyrovnať sa nielen s mýtmi, ale aj s realitou.

Je zaujímavé, že naša interpretácia byzantskej misie je dodnes opradená množstvom nepresností, hoci niektoré z nich vyvrátila západná historiografia už pred desiatkami rokov. Korene tohto posolstva treba hľadať už v cirkevnej politike byzantskej cisárovnej Theodory II., ktorá sa ujala vlády roku 842 ako regentka vtedy ešte len dvojročného cisára Michala III.

Michal je v našej tradícii zafixovaný ako prezieravý a osvietený vládca, v skutočnosti to bol obmedzený, krutý a bezcitný panovník nízkych mravov — a to napriek tomu, že jeho učiteľom bol sám Konštantín Filozof. Základ veľkolepého evanjelizačného diela, ktoré sa neskôr realizovalo misiami medzi Chazarmi, Moravanmi i Chorvátmi, položila už v päťdesiatych rokoch 9. storočia práve cisárovná Theodora II.

Keď musela po roku 856 z dvora odísť, najväčšiu vládnu moc získal jej brat Bardas, ktorý aj najviac ovplyvňoval rozhodnutia neschopného Michala III. Bardas koordinoval činnosť misionárov. Významne mu v tom pomáhal carihradský patriarcha a najväčší byzantský učenec 9. storočia Fotios.

Bol to on, ktorý navrhol vyslať na Veľkú Moravu práve bratov Konštantína a Metoda. Oboch dobre poznal, Konštantín Filozof bol jeho študentom na Carihradskej univerzite. Oveľa podstatnejším motívom tohto rozhodnutia bol fakt, že obaja bratia sa predtým osvedčili v dôležitej diplomatickej misii do Chazarskej ríše.

Jej cieľom bolo obnoviť spojenectvo s Byzanciou, ktorú ohrozovali útoky Rusov. Navyše, obaja ovládali slovanský jazyk, ktorým v tom čase rozprávala väčšina obyvateľov gréckeho Solúna, odkiaľ obaja bratia pochádzali.

Na byzantskej misii k veľkomoravským Slovanom mal však oveľa väčší záujem knieža Rastislav ako cisár Michal III. Z hľadiska jeho mocenských záujmov išlo o takmer bezvýznamnú záležitosť. Carihrad venoval misii len okrajovú pozornosť, ale napriek tomu žiadosti vyhovel a vyslal solúnskych bratov skôr s diplomatickým poslaním preskúmať situáciu v tejto časti Európy ako s misijnými úmyslami.

Konštantín a Metod sú síce uctievaní ako „apoštoli Slovanov“, takéto poverenie však nedostali a ich posolstvo na Veľkú Moravu nebolo kresťanskou misiou v pravom význame tohto slova. Napokon, na tomto území nezostali žiadne významné stopy byzantského pravoslávia, a to ani v oblasti cirkevnej architektúry.

Knieža Rastislav nezdôvodňoval potrebu byzantských učiteľov náboženskými dôvodmi. V liste, ktorý poslal cisárovi Michalovi III., jasne uvádza, že náš ľud „pohanstvo odvrhol a kresťanského zákona sa drží“. Toto bol predsa jednoznačný opis stavu kresťanstva, ktorý sme poznali ďaleko pred hmatateľnými archeologickými dôkazmi z Bojnej. Zároveň veľkomoravský panovník formuluje konkrétnu požiadavku: dopyt po učencoch, ktorí dokážu vzdelať ľud v jeho vlastnom jazyku.

Najvýznamnejším spoločným činom solúnskych bratov na území Veľkej Moravy bola celkom jednoznačne kodifikácia spisovného staroslovienskeho jazyka a jeho presadenie na medzinárodnej scéne. Nevychádzal však z nárečí, akými hovorili v tom čase Slovania v Nitrave či na Morave. Základom staroslovienčiny bola kultúrna reč slovanských vzdelancov, ktorí žili v 9. storočí v Solúne a jeho okolí. Pôvod tohto jazyka je teda južnoslovanský.

Jednu z príčin, prečo ich misia neuspela, treba hľadať práve tu. Bolo ťažké osvojiť si v tom čase iný, aj keď gramaticky príbuzný jazyk, ktorý nevychádzal z domácich koreňov. Je teda sporné, či staroslovienčina bola naozaj tou „našou rečou“, ktorú na vzdelávanie požadoval Rastislav.

Druhou príčinou neúspechu byzantských misionárov je odpor, s akým sa stretli pri zavádzaní nových pravidiel spoločenského života. Konštantín a Metod postupovali neobyčajne zásadovo. Zakázali napríklad sobáše medzi príbuznými, ale predovšetkým — nerobili rozdiel medzi šľachtou a prostým ľudom. Toto pobúrilo najmä slovanských veľmožov.

Predovšetkým sa však ukázalo, že Byzantská ríša nevnímala Veľkú Moravu ako sféru svojho politického, ale aj náboženského vplyvu. Preto v rozhodujúcich okamihoch prívržencom cyrilometodskej misie vôbec nepomohla. Keď boli Metodovi žiaci z Veľkej Moravy vyhnaní, Carihrad nereagoval, hoci pri iných podobných konfliktoch vždy rázne zasiahol. Táto časť Európy jednoducho Byzanciu zaujímala oveľa menej, ako sme si doteraz nahovárali.

Preto si treba uvedomiť, že najväčší rozdiel medzi Rastislavom a Svätoplukom — dvoma najvýznamnejšími panovníkmi tohto štátu — nebol v tom, že by sa prvý z nich orientoval smerom na východ a druhý na západ. To je hlboké nedorozumenie doterajšieho výkladu. Aj Rastislav sa predsa najprv obrátil s prosbou o pomoc na Rím, až potom na Konštantínopol.

Na tomto mieste treba poznamenať, že 9. storočie predstavovalo určitý zlom, kedy sa väčšina kmeňov v Európe začala formovať do jednotlivých štátov. Lenže vtedajší pápež Mikuláš I. nebol ani trochu naklonený týmto snahám. Naopak, tvrdo sa usiloval potlačiť samosprávu národných cirkví v prospech ústrednej pápežskej moci, a to aj tam, kde bola dovtedy bežná. K panovníkom sa správal namyslene a arogantne, akoby boli jeho podriadení.

Preto sa knieža Rastislav po tomto neúspechu obrátil na Byzantskú ríšu a preto si porozumel až s Mikulášovým nástupcom Hadriánom II. Rastislavovým prednostným cieľom totiž bolo zabezpečiť nezávislosť Veľkej Moravy. Tým, že pápež Hadrián II. napokon vymenoval Metoda za arcibiskupa, udržal Veľkú Moravu v lone západnej cirkvi, a to aj so súhlasom jeho panovníka.

Rastislav by skôr či neskôr orientoval svoju zahraničnú politiku tým istým smerom ako Svätopluk — ako sme už uviedli, Byzancia o Veľkú Moravu nemala väčší záujem. Ten najpodstatnejší rozdiel medzi ním a jeho synovcom spočíval v tom, že Rastislav sa usiloval upevniť moc a nezávislosť štátu, kým Svätopluk sa snažil rozširovať svoju osobnú moc. Rastislavova politika bola perspektívnejšia, opierala sa o diplomaciu a pozdvihnutie vzdelanostnej a kultúrnej úrovne.

Naopak, práve Svätoplukova stratégia viedla v konečnom dôsledku k pádu Veľkomoravskej ríše, hoci z hľadiska rozsahu výbojov sa práve vtedy nachádzala na vrchole moci. Z tohto dôvodu je relatívne, kto bol skutočne najvýznamnejší panovník Veľkej Moravy. Ak berieme do úvahy dlhodobý vplyv politiky a jej dôsledky, spočívajúce v pozdvihnutí obyvateľstva na vyššiu civilizačnú úroveň, tak to bol skôr knieža Rastislav.

Svätoplukova veľkosť spočívala v niečom inom ako v rozsahu moci. Nachádzame ju v politickej koncepcii strednej Európy, ktorá prežila Veľkú Moravu a ktorá je vo svojej podstate nadnárodná. V mocenskej štruktúre stredovekej Európy nebolo miesto pre malé etnické štáty. Tomuto priestoru dominovali univerzálne kresťanské ríše, či už v podobe Franskej alebo Byzantskej.

Malé štáty boli odsúdené buď do úlohy vazalských kniežatstiev alebo si museli získať legitimitu od nejakej univerzálnej autority, a tou bol v tomto prípade pápež. Preto bola idea arcibiskupa Metoda — získať vlastné, bezprostredne pápežovi podriadené arcibiskupstvo — vo svojej podstate a dôsledkoch geniálna. Delegácia na čele s Metodom, ktorú vyslal Svätopluk k Jánovi VIII. v júni 880, dosiahla uznanie legitimity štátu odvodenej priamo od Boha, takže bula Industriae tuae je vlastne najvýznamnejším právnym aktom potvrdzujúcim suverenitu Veľkomoravskej ríše a jej panovníka kladie na roveň ostatným kresťanským vládcom Európy.

Prirodzene, že z praktického hľadiska nebolo v moci pápeža zabezpečiť Veľkej Morave politickú a vojenskú ochranu a tento akt ju nezachránil pred konečným rozvrátením. Dôležité je, že táto politická idea arcibiskupa Metoda prežila ríšu, pre ktorú bola skoncipovaná. Na jej základe vznikli tri stredoeurópske stredoveké štáty, bol to model, na základe ktorého sa sformovalo Uhorské, Poľské a České kráľovstvo. Získanie vlastného arcibiskupstva sa ukázalo ako najúčinnejší krok ku kráľovskej korune.

Najväčším myšlienkovým dedičstvom Veľkej Moravy preto nie je cyrilometodská misia, ale hľadanie suverénneho miesta v spoločenstve európskych národov. Je preto paradoxné, ale nie nepochopiteľné, že národné hnutie z prelomu 18. a 19. storočia si z duchovného odkazu Veľkej Moravy osvojilo „cyrilometodské dedičstvo“, hoci nadčasová politická idea Veľkomoravskej ríše je principiálne nadnárodná a je aktuálnejšia dnes ako pred dvesto rokmi. To najdôležitejšie, čo nám tu arcibiskup Metod zanechal, preto nebola ani kresťanská viera, ani písmo, ba ani jazyk, ale model štátu, ktorý zohral najvýznamnejšiu úlohu pri formovaní strednej Európy v 10. a 11. storočí.

V čom teda spočíva význam cyrilometodského sviatku? Podľa môjho hlbokého presvedčenia je to v oslave štátnosti a hľadaní jej hlbšieho a širšieho zmyslu. V kalendári našich západných susedov je sviatok sv. Václava uvádzaný ako Deň českej štátnosti. Možno to vytvára menší chaos, keďže za taký deň považuje časť Čechov aj výročie vzniku Československej republiky, aj výročie vzniku Českej republiky, ale to teraz neriešme.

Podstatné je, že pre nás má takýto, ak nie väčší význam práve Sviatok Cyrila a Metoda. Významný český historik Dušan Třeštík sám priznáva, že vo Veľkej Morave treba hľadať korene slovenského, nie českého štátu. Uznanie Veľkej Moravy z júna 880 bolo nielen najväčším osobným úspechom arcibiskupa Metoda, ale aj vrcholným okamihom celého veľkomoravského štátu. Stavia význam štátnosti do úplne inej ako samoúčelnej roviny.

Slovensko sa vždy nachádzalo na civilizačnej hranici. Či ju už predstavovala Rímska, Mongolská alebo Osmanská ríša, či sme boli súčasťou nacistického alebo sovietskeho impéria, vždy nás formovalo toto vedomie rozhrania a vždy sme sa mu pokúšali márne uniknúť.

Slovenský historik Ľubomír Lipták poukázal svojho času na alarmujúci fakt, že Slovensko zaostávalo za vyspelou Európou na konci 19. storočia rovnako ako na konci 20. storočia. Bol to osud periférie, s ktorým sme sa síce vnútorne nezmierili, ale nedarilo sa nám ho prekonať. Vstup do Európskej únie začal tieto rozdiely historicky po prvýkrát výrazne zmenšovať.

Zápas solúnskych bratov, ktorý dovŕšil arcibiskup Metod presadením uznania Veľkej Moravy roku 880, preto v sebe nesie jednoznačné a živé posolstvo: zmysel štátu nespočíva v samoúčelnom sebaukájaní sa z jeho existencie, ale z jeho jedinečného príspevku pre rozvoj civilizácie a sveta.

Pýtať sa, čo nám dala Európa, je postojom slabocha. Štátnik sa pýta, čo môžeme dať Európe my, ako môžeme obohatiť charakter civilizácie a ľudstva. Nie Nitrianske kniežatstvo s jeho etnicky a územne jednoznačnejším a obmedzenejším charakterom, ale Veľká Morava so svojou ambíciou formovať stredoeurópsky priestor nás kultúrne a civilizačne povzniesla. Hľadanie nášho miesta v širšom medzinárodnom spoločenstve dáva štátnosti oveľa väčší význam ako pestovanie vlastnej výlučnosti.

O slovenských dejinách sa doteraz veľa písalo a málo rozmýšľalo. Ak štáty stoja a padajú s ideami, na ktorých vznikli, potom Slovenská republika ani po dvoch desaťročiach svojej existencie nemá takúto ideu. Príčinu treba hľadať v samotnom spôsobe jej vzniku.

Nezakladali ju ľudia, ktorí o štáte premýšľali, neboli to dlhoroční bojovníci za štátnu samostatnosť, boli to technokrati moci, ktorých k takémuto riešeniu donútili vonkajšie okolnosti. Tento vnútený a takmer náhodný charakter republiky bez akejkoľvek hlbšej filozofickej koncepcie ju poznačuje dodnes.

Podpísal sa pod studenú občiansku vojnu, ktorá akoby vnútorne rozpoltila spoločnosť na dva subnacionálne celky. Niet hlbších spoločných záujmov, spoločných vízií ani spoločných cieľov. Je to spoločnosť s rozpoltenou historickou pamäťou, ktorá svoju identitu stavia nielen na dôslednom triedení dejinných udalostí, ale aj na zabúdaní.

Ani jedna z týchto subnacionálnych skupín sa v skutočnosti neusiluje o celostné poznanie minulosti, ale o uznanie svojej interpretácie a obhajobu vlastných záujmov. Kým prvá sa snaží prevziať úlohu hlavnej obete dejín a vidieť v nej hlavnú hodnotu svojej existencie, druhá odmieta vlastnú identitu upevniť a za jediný metodologický prístup ako pochopiť historickú realitu, považuje spätosť so západnou civilizáciou.

Výsledkom týchto odlišných prístupov je, že prvá skupina nedoceňuje európsky (svetový) kontext slovenských dejín a druhá skupina nedoceňuje slovenský kontext európskych (svetových) dejín. Oba postoje tak do značnej miery deformujú naše historické vnímanie.

Poznať dôkladne vlastnú históriu a z nej vyplývajúcu kultúrnu tradíciu však neznamená úplne sa jej poddať. Dejiny si síce nemožno osvojiť bez toho, aby sme pri ich poznaní nevštepovali určité hodnoty — a v tomto zmysle je existencia našej kolektívnej identity každodenným ľudovým hlasovaním — no kultúra nás nespája len spoločnou minulosťou, ale predovšetkým zaväzuje spoločnou budúcnosťou.

Inými slovami, potrebujeme nejaký politický zámer, kultúrnu víziu a filozofickú ideu, ktorá zjednotení našu spoločnosť do etického celku. Musíme uskutočniť voľbu vlastných ideálov, ktoré nám v prípade potreby umožnia kritizovať realitu krajiny, ak sa od nich odkloní. Ako ucelená spoločnosť s vlastnými špecifikami a záujmami sa môžeme identifikovať len na základe určitých etických a politických kritérií.

Toto všetko musíme zvládnuť bez toho, aby sme považovali za realitu historických udalostí to, čo je iba ich klamlivou projekciou. Často potom neinterpretujeme dejiny, ale len náš sen o nich. Chcieť odvodiť niečo zásadné z takýchto mýtov je nielen márne, ale aj nebezpečné.

Sviatok Cyrila a Metoda by preto pre nás nemal byť len prehliadkou náboženských rituálov a politických vyhlásení, ale výzvou k hlbšiemu zamysleniu nad faktormi, ktoré formovali naše dejiny a ktoré ovplyvnili charakter tejto krajiny. Porozumenie týchto súvislostí je kľúčovým predpokladom na definovanie cieľov a možností tohto štátu v celom jeho politickom, sociálnom, kultúrnom a geografickom rámci.