Cyrilometodský sviatok je jeden z najlepších príkladov nášho historického bezvedomia. Zmätok okolo tohto dňa je taký veľký, že spoločnosť sa prakticky nevie zhodnúť na tom, čo by mala oslavovať. Chaos spočíva už v klasifikácii sviatku. Je to jediný deň v našom kalendári, ktorý je vedený ako štátny sviatok a zároveň ako cirkevný sviatok chránený tzv. Vatikánskou zmluvou.

Preto je jeho posolstvo vnímané rôzne. Čitateľ mi odpustí, ak nebudem brať vážne vyjadrenia premiéra Fica, ktorý pred štyrmi rokmi na Devíne počas cyrilometodských osláv na jednej strane vyzýval na „spevnenie slovenskej spolupatričnosti“ a jedným dychom nadával na „zvláštnu sortu dobrodruhov, ktorí rozbíjajú duchovnú celistvosť Slovenska“ a na „smutnosmiešne postavičky“, ktorými sa „nedáme vyrušovať zo systematickej práce“.

Na čo je toto dobré, vie hádam len jeho vtedajší poradca Drahoslav Machala, ktorý mu tento text písal. Počas komunistického režimu sa vtedajšia štátna moc usilovala zvýrazniť to, že solúnski bratia k nám priniesli vzdelanosť a písmo. Dnes sa s rovnakou horlivosťou vyzdvihuje, že Cyril a Metod boli v prvom rade vierozvestcovia a priniesli nám kresťanstvo. Ani jeden, ani druhý výklad nie je historický presný.

Hoci to bude istú časť verejnosti stále dráždiť, na tomto mieste musím zopakovať, že to, na čom je postavená cyrilometodská tradícia, je do značnej miery mýtus — dnes vyvrátený už aj archeologickými dôkazmi. Zrekonštruovať pravdivý priebeh cesty solúnskych bratov znamená pochopiť, že pre naše dejiny mal oveľa väčší význam mýtus, ktorý táto misia stvorila ako skutočné dielo, ktoré Cyril a Metod vykonali.

Na úsvite našich národných dejín stál mýtus. Nebolo to nič nezvyčajné — národy sa rodia z mýtov, ktoré udržiavajú kozub ich spomienok a stávajú sa kostrou ich identity. Mýtus neformuje národ preto, že je pravdivý, ale preto, že pôsobí. Nie je to udalosť, ktorá sa raz stala, ale ktorá sa deje ustavične. Preto ju možno prehodnocovať tak, aby pôsobila vždy v nových a nových podmienkach. Mýtus o cyrilometodskom dedičstve nie je serióznym historickým výkladom našich národných dejín.

Dnes vieme (aj vďaka nálezom z Bojnej), že kresťanstvo tu malo zapustené korene už v 8. storočí, dávno pred misiou solúnskych bratov, že kultúrne a civilizačne nenadväzujeme prakticky na nič, čo sa nám tu pokúsili zanechať (druh jazyka, písma a napokon ani kresťanského náboženstva), že ich prítomnosť predstavovala skôr krátku diskontinuitu v inak západnej orientácii tohto priestoru.

Rovnako aj predstava, že Cyril a Metod nám tu vychovali prvých vzdelancov a dovtedy nebolo nikoho, kto by vedel v Nitrianskom kniežatstve čítať a písať, je jednoducho pomýlená až primitívna. Z pozlátených plakiet z hradiska v Bojnej, na ktorých sa našli latinské texty, vieme, že staroslovenskí obyvatelia Nitravy poznali písmo už pred príchodom solúnskych bratov — dosiaľ prvé preukázateľné písomné záznamy robili naši predkovia v latinke, nie hlaholike.

To však neznamená, že cyrilometodský mýtus je bezvýznamný a že nezohral dôležitú úlohu pri formovaní slovenskej identity. Práve naopak. Moderná identita však musí byť schopná vyrovnať sa nielen s mýtmi, ale aj s realitou.

Je zaujímavé, že naša interpretácia byzantskej misie je dodnes opradená množstvom nepresností, hoci niektoré z nich vyvrátila západná historiografia už pred desiatkami rokov. Korene tohto posolstva treba hľadať už v cirkevnej politike byzantskej cisárovnej Theodory II., ktorá sa ujala vlády roku 842 ako regentka vtedy ešte len dvojročného cisára Michala III.

Michal je v našej tradícii zafixovaný ako prezieravý a osvietený vládca, v skutočnosti to bol obmedzený, krutý a bezcitný panovník nízkych mravov — a to napriek tomu, že jeho učiteľom bol sám Konštantín Filozof. Základ veľkolepého evanjelizačného diela, ktoré sa neskôr realizovalo misiami medzi Chazarmi, Moravanmi i Chorvátmi, položila už v päťdesiatych rokoch 9. storočia práve cisárovná Theodora II.

Keď musela po roku 856 z dvora odísť, najväčšiu vládnu moc získal jej brat Bardas, ktorý aj najviac ovplyvňoval rozhodnutia neschopného Michala III. Bardas koordinoval činnosť misionárov. Významne mu v tom pomáhal carihradský patriarcha a najväčší byzantský učenec 9. storočia Fotios.

Bol to on, ktorý navrhol vyslať na Veľkú Moravu práve bratov Konštantína a Metoda. Oboch dobre poznal, Konštantín Filozof bol jeho študentom na Carihradskej univerzite. Oveľa podstatnejším motívom tohto rozhodnutia bol fakt, že obaja bratia sa predtým osvedčili v dôležitej diplomatickej misii do Chazarskej ríše.

Jej cieľom bolo obnoviť spojenectvo s Byzanciou, ktorú ohrozovali útoky Rusov. Navyše, obaja ovládali slovanský jazyk, ktorým v tom čase rozprávala väčšina obyvateľov gréckeho Solúna, odkiaľ obaja bratia pochádzali.

Na byzantskej misii k veľkomoravským Slovanom mal však oveľa väčší záujem knieža Rastislav ako cisár Michal III. Z hľadiska jeho mocenských záujmov išlo o takmer bezvýznamnú záležitosť. Carihrad venoval misii len okrajovú pozornosť, ale napriek tomu žiadosti vyhovel a vyslal solúnskych bratov skôr s diplomatickým poslaním preskúmať situáciu v tejto časti Európy ako s misijnými úmyslami.