Rozhodnutie rímskeho biskupa Benedikta XVI. odvolať z funkcie arcibiskupa Trnavskej arcidiecézy Mons. Róberta Bezáka, predstavuje vo vzťahoch verejnosti a Vatikánu neočakávaný zlom.

Slovenskí katolícki veriaci patria v Európe k tým najlojálnejším. Nedávna správa o tom, že pápež odmietol oficiálne pozvanie na návštevu krajiny naplánované na budúci rok, vyvolala v ich radoch rozčarovanie. Pár dni na to prišlo rozhodnutie, o ktorom, paradoxne, informoval média ako prvý, konzervatívny politik František Mikloško.

Je problematické zistiť, čo skutočne viedlo ku kroku, aký Vatikán neurobil ani počas minulého režimu. Čo ale vieme je, že spor medzi Bezákom a Vatikánom má niekoľko úrovní. Róbert Bezák nastúpil do Trnavskej arcidiecézy po arcibiskupovi Jánovi Sokolovi. Ich konfliktné vzťahy neboli žiadnym tajomstvom.

Sokol si v minulosti verejne pochvaľoval „blahobyt“ za fašistického Slovenského štátu, na čele ktorého stál iný neslávny monsignor, Jozef Tiso. Do 89 mal kontakty s ŠTB, bol blízky Mečiarovi a prvej ponovembrovej generácii slovenských nacionalistov.

Vymenovanie Bezáka považovala katolícka intelektuálna komunita za prvý krok k očiste cirkvi, ktorá sa dodnes nevysporiadala so svojou úlohou počas druhej svetovej vojny. Sokol predstavoval syntézu posteštébackého a ľudáckeho establišmentu. Proti nemu stála plejáda ostrakizovaných duchovných, ktorí dostávali väčší priestor na hudobných festivaloch a v médiách, ako vo svojej cirkvi.

Ponovembrový katolicizmus sa pokúšal o súžitie dvoch protikladných tradícií. Jednej, založenej v disente, v bytových univerzitách a podzemnej cirkvi, ktorý si získal sympatie mládeže a vykazoval všetky črty autentického spoločenstva veriacich. Jeho predstaviteľmi boli kazatelia ako Anton Srholec, Janko Sucháň, Karol Moravčík a teológovia ako Miro Kocúr. Ich popularita a uznanie aj v nekatolíckych vrstvách spoločnosti bola priamo úmerná tlaku, ktorému boli vystavení zo strany cirkevných štruktúr.

Druhou, tragickou tradíciou sú pokusy glorifikovať Slovenský štát, snahy vysokých cirkevných hodnostárov, za zvláštneho mlčania Vakitánu, marginalizovať jeho antisemitský charakter. Tento prúd má zastúpenie aj v politickom mainstreame naprieč všetkými stranami. Pokusy o beatifikáciu biskupa Vojtaššáka, jedného z protagonistov kultického gardizmu sú pravidelnou súčasťou veľkých osláv, podobne, ako snahy o umiestnenie Jozefa Tisa na Panteón národných hrdinov, vedľa Štefánika a Štúra.

Konflikt medzi Bezákom a Vatikánom je jednou z podôb tohto sporu. Katolícka verejnosť je prvýkrát svedkom toho, že existuje mocenský, nedemokratický, autoritatívny politický katolicizmus, inými slovami, zisťuje, že Vatikán sa správa ako Vatikán. Katolíci pozorujú, ako vyzerá uplatňovanie čiastkovej zmluvy s Vatikánom v praxi a zisťujú, že pápež nie je iba vosková soška z Číny, ktorú si kúpili v Lurdoch, ale mocenská entita s nemilosrdnou vertikálou neomylnosti.

Ako upozornil Ľubomír Jaško, katolícky teológ, Bezák pritom nie je predstaviteľom ani nositeľom nejakého mimoriadneho teologického posolstva, jeho pohľad na spoločnosť je konzervatívny, nevyhrážal sa Vatikánu vysviackami žien, ani sobášmi homosexuálov. Jeho, zdá sa jedinou chybou, za ktorú je potrestaný ráznejšie ako pedofilní kňazi, je, že svoje vyšetrovanie údajných Sokolových finančných machinácii v Trnave viedol na vkus Vatikánu príliš verejne.