Jánošík, postmoderne a ľavicovo

Tomáš Profant

Autor partnerského Poleblogu doporučuje novou hru Divadla Aréna, jež krom příběhu známého zbojníka dramatizuje zajímavě i téma jánošíkovského mýtu. Podle recenzenta pomáhá také pochopit, proč se dnes tolik daří hoaxům a desinformacím.

Slovenští turisté na vyhlídce u slavné 7,5metrové sochy z plechu od Jána Kulicha. Foto Terchova.eu

Divadlo Aréna prinieslo slovenskej verejnosti ďalšiu z radu hier venujúcich sa historickým osobnostiam slovenského národa. Tentokrát sa predmetom dramatického spracovania stal Jánošík, jeho činy a mýtus. Omnoho viac než iba o dramatizáciu však ide o ideologický rozbor dnešného významu Jánošíka pre slovenskú spoločnosť.

Prvým dôležitým ideologickým prvkom je vysvetlenie pozadia Rákociho povstania. Ponukou slobody nielen tým, ktorí sa k nemu pridajú, ale aj ich rodinám, sa stalo revolučným. Hoci hra ukazuje nejdenoznačnosť v tomto ohľade, pripomína diváctvu ťažkú situáciu nevoľníctva, v ktorej sa nachádzal aj Jánošík.

Práve táto situácia je kľúčová pre pochopenie zbojníctva. Rovnako ako sa teroristi nestávajú teroristami z ničoho nič, tak ani poddaní obvykle nepreferujú zlodejské živobytie. Fiktívnymi slovami Janka Kráľa: „Tak čo mali robiť? Ustúpiť pánom? Bohatým podvodníkom?“ Základom vzbury je ťažká sociálna situácia, aká tu nepochybne panovala.

Zjednotenie sa v chudobe je potom len krok od národného zjednotenia. Práve jemu je venovaná druhá dejová línia — diskusia medzi štúrovcami Kráľom a Hodžom a Belopotockým. Hľadajú vhodný vzor pre slovenský národ. Ten je nevyhnutným prvkom akéhokoľvek nacionalizmu. História národa nevzniká sama od seba, ale je konštruovaná až neskôr, keď sa dovtedy nijak nesúvisiace prvky spájajú do zakladajúceho mýtu národa. Jedným z takýchto prvkov je aj mýtus o Jánošíkovi.

Akokoľvek nie je práve napísané nijak objavným zistením, ale ide o základný argument niektorých prúdov v spoločenských vedách, Jánošík v slovenských mysliach a najmä učebniciach naďalej žije.

Základom dekonštrukcie však v tomto prípade nie je odhaľovanie pravdy, teda ako to s tým Jánošíkom naozaj bolo, ako naznačuje zbytočne reklamný podtitul hry: „príbeh vraha?“. Aj keď v tomto ohľade Aréna prináša laikovi podstatné informácie, ide omnoho ďalej tým, že nás učí, ako vzniká mýtus a potom tiež tým, že odmieta jednoduché a jednoznačné odsúdenie Jánošíka.

Práve preto je najnovšia hra Jakuba Nvotu tak cenná. Na históriu sa pozerá z oboch strán. Ukazuje, že pri troche dobrej viery sa dá usúdiť, že Jánošík nebol vrahom a (zrejme fiktívne) znásilnenie šľachtičnej sa tiež dá vysvetliť, týrala predsa poddaných: „Za zimu! Za hlad! Za chudobu!“ Tu je hra najsilnejšia a jednoznačne odpovedá kritikom jánošíkovského mýtu: možno máte pravdu, ale ideológia je dôležitejšia.

Podstatné totižto vonkoncom nie je to, či Jánošík naozaj bol alebo nebol vrah, ale prečo sa ním (možno) stal a prečo z nutnosti kupovať si mlčanlivosť mohla vzniknúť rozprávka o braní bohatým a dávaní chudobným.

Dnes nežijeme v nevoľníctve, ale „sloboda“ je v kapitalistickej spoločnosti akási čudná. Páni vládnu vo svojich firmách naďalej a ak nás neokrádajú nelegálne, menia zákony tak, aby vyhovovali bohatým. A my, bezzemci, takmer nemáme inú možnosť, než sa stať niekoho paholkom či čeľadnicou.

Postmoderný Jánošík z Arény tak v istom zmysle prehovára aj do problematiky hoaxov a dezinformácií. Akokoľvek je niekedy až fascinujúce sledovať, čo všetko dokáže alternatíva vymyslieť, pravda nie je základom nášho bytia. Nie(len) preto, že jazyk je príliš nepresný, ale preto že náš život sa skladá z príbehov. Teda aj z mýtov. Zmysluplné potom nie je ich vyvracať, ale ich využívať alebo opúšťať podľa aktuálnych potrieb spoločnosti.

Mýtus o Jánošíkovi môže kedykoľvek zaniknúť a nikto si na Jánošíka viac nespomenie. Kiež by tá doba niekedy nastala a slovenskí politici viac nemali potrebu hlásiť sa k ľudovému hrdinovi z 18. storočia. Tá potreba tu však bohužiaľ stále je. A je dobré, že nám to Aréna pripomína v hre, kde sú z pohľadu laického diváka skvelé herecké výkony, dobrá kapela, pár hluchých miest, ale najmä výborný suchý humor, až na trochu zbytočného sexizmu.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.

advertisment