Navrhovaná dôchodková reforma z dielne súčasnej vlády má tri základné piliere — postupne zvyšuje vek odchodu do dôchodku, potvrdzuje postavenie súkromných dôchodkových spoločností v systéme a zavádza rodičovský bonus.

Tradične je dôchodkové zabezpečenie určené na to, aby ľuďom poskytovalo istotu v starobe, keď im ich fyzický stav nedovoľuje zarábať na trhu práce. Za posledných zhruba 30 rokov sa však táto istota postupne okliešťuje. Dôchodok sa začína podmieňovať stále viac a viac odpracovanými rokmi a výrazne sa zvyšuje vek, keď sa dôchodok môže začať vyplácať. To znamená, že starší ľudia, ktorí už pracovať nevládzu alebo ich firmy kvôli vyššiemu veku jednoducho nechcú prijať do pracovného pomeru, sa čoraz častejšie ocitajú bez finančných prostriedkov.

Naratív, ktorý propagujú najmä súkromné médiá a korporátne financované ekonomické think-tanky, znie, že ako populácia starne, štátny rozpočet nemá dosť prostriedkov na to, aby dôchodky vyplácal. Za nepriaznivý stav podľa nich môžu buď ľudia, ktorí v minulosti mali príliš veľa detí, alebo ľudia, ktorí majú v súčasnosti príliš málo detí.

V skutočnosti však bohatstvo krajiny rastie. Produktivita práce sa vďaka novým technológiám zvyšuje tak, že v súčasnosti by sme boli schopní vyplácať dôchodky niekoľkonásobne väčšiemu počtu dôchodcov. Takisto by bolo možné skrátiť pracovný týždeň pre všetkých pracujúcich pri nezmenenej úrovni miezd či zaviesť všeobecný základný príjem pre všetkých. Niekedy jeden farmár bol schopný svojou prácou uživiť štyroch ľudí. Dnes jeho produkcia uživí niekoľko stoviek ľudí.

Prečo teda nemáme vyššie dôchodky, respektíve nechodíme do dôchodku v šesťdesiatke? Bohatstvo, ktoré národné hospodárstvo vyprodukuje, nie je rozdeľované rovnomerne pre všetkých. Tí, ktorí sú bohatší, získavajú z každého vyprodukovaného eura nepomerne vyššiu časť, ako je ich zastúpenie v populácii. Vďaka rovnej dani z príjmu, nízkym daniam z dividend, regresívnym odvodom či absencii ďalších daní, ktoré by progresívne zdaňovali nadštandardné príjmy či bohatstvo, sa postupne zvyšujú rozdiely medzi ultrabohatými a strednou a nižšou príjmovou skupinou.

V navrhovanej reforme sa naďalej počíta s fungovaním súkromných dôchodkových spoločností. Tie však, žiaľ, v posledných rokoch neboli schopné zabezpečiť svojim poistencom dôchodky v takej výške, v akej im ich garantuje štát. Napriek tomu si účtujú nemalé poplatky a vykazujú vysoké zisky. Nová reforma tento stav nekoriguje, a tak umožňuje, aby tieto spoločnosti ďalej existovali bez toho, aby preukázateľne prinášali občanom nejakú výhodu. Ich nedostatočný výkon potom aj tak bude musieť kompenzovať štát.

Vyvstáva tu otázka, prečo je pre vládu výhodné ďalej pre takéto podniky vytvárať priaznivé legislatívne prostredie a prečo vláda tlačí sporiteľov, aby do takýchto spoločností investovali svoje odvody.

Napokon je tu rodičovský bonus. Z ekonomického hľadiska neprináša veľké zmeny, je skôr gestom, ktorým jeho navrhovatelia chcú ukázať svoje sympatie k rodinám. Zároveň však nútia starých rodičov, aby pracovali dlhšie a mali menej času venovať sa svojim vnúčatám a zvyšujú tlak na rodiny, aby podporovali zo svojich často nízkych príjmov svojich starých rodičov, o ktorých sa vláda nie je schopná postarať.

Ako kedysi povedal filmár Michael Moore — pravicoví politici ľúbia svoje mamy. Problém je, že nemajú radi tie naše.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Polemag.sk, partnerského média DR na Slovensku.