V osemdesiatych rokoch prišla Margaret Thatcherová so slávnou vetou: „Nič také ako spoločnosť neexistuje, sú len jednotlivci a ich rodiny.” Vyjadrila ňou postoj radikálneho individualizmu, ktorý sa nezaujíma o to, čo sa deje s druhými ľuďmi. Každý nech sa postará sám o seba.

Keď sa pozrieme na skupinky spochybňujúce závažnosť ochorenia COVID-19, vidíme ozveny tohto prístupu, odmietajúceho akýkoľvek spoločný záujem. Niektorých ľudí nezaujímajú pravidlá, ktoré by sa mali dodržiavať, zaujíma ich iba osobná sloboda. Nechcú sa obmedzovať kvôli ostatným a namiesto toho sa tvária, akoby žili na opustenom ostrove.

Práve z tohto dôvodu vznikajú spory ohľadom opodstatnenosti nosenia rúšok. Tie totiž chránia oveľa menej toho, čo ich nosí, chránia hlavne tých, s ktorými dotyčný prichádza do kontaktu. „Ty teda nos rúško, ale neočakávaj na odplatu to isté odo mňa. Moja sloboda je pre mňa najvyššou hodnotou, ktorú mi nemôže nikto vziať,“ myslia si zrejme.

Ľudia si odvykajú žiť v spoločnosti. Je to preto, že štát, ktorý spoločnosť reprezentuje, ich necháva stále viac napospas osudu. Nestará sa o to, aby mali prácu, nepomôže im, keď o ňu prídu, a negarantuje im ani to, že neprídu o strechu nad hlavou. Každý si musí pomôcť, ako vie. A na druhých pritom akosi prirodzene zabúda.

Ako má potom ľudí zaujímať riziko, ktoré ochorenie predstavuje pre seniorov, chorých s podlomeným zdravím či preplnené nemocnice, ktoré nebudú stíhať liečiť? Potrebujú totiž chodiť do práce, mať kupujúcich zákazníkov alebo príjem, ktorý živí ich domácnosť. Pre nich koronavírus akoby neexistoval, pre nich sú len jednotlivci nakazení chorobou COVID-19.

Mnohí nechcú a nemôžu schvaľovať opatrenia proti šíreniu vírusu, pretože by tým prišli o svoje živobytie. Majitelia a personál podnikov, predavači a predavačky, robotníci, športovci, pre tých všetkých predstavuje boj proti koronavírusu existenčnú hrozbu. A tak im ostáva iba zľahčovať situáciu a nepriznávať, že ak by vírus nebol pod kontrolou, následky by boli tragické.

V situácii, v akej sa ocitajú, je to pochopiteľná reakcia. Iniciatívy by sa preto mal chopiť štát a vytvoriť pre pracujúcich a podnikateľov také podmienky, za ktorých by sa nemuseli rozhodovať s pištoľou pri hlave. Otázka totiž nestojí tak, či uprednostniť zdravie obyvateľstva, alebo chod ekonomiky. Ľudia potrebujú mať oboje — aj zdravie, aj príjem.

Preto by štát nemal len kompenzovať zmarené zisky podnikateľov, ale konečne pristúpiť ku skutočným, no dlho odkladaným riešeniam nielen koronakrízy, ale aj krízy kapitalizmu. Mal by dať ľuďom paušálne 600 eur mesačne, aby si tí, ktorí sú najviac vystavení riziku nákazy, nemuseli voliť medzi zdravím a príjmom. Aby si mohli vybrať, či kvôli vyššiemu platu chcú, alebo nechcú ohroziť svoje zdravie. Štát by tak zároveň pomohol udržaniu spotreby a chodu ekonomiky.

Peniaze, ktoré ľudia dostanú v ťažkých časoch, totiž idú hneď do spotreby a môžu z nich profitovať firmy, ktoré sú v problémoch. Pomáha sa tak nielen udržaniu podnikateľov nad vodou, ale aj naplneniu potrieb populácie. Hongkong sa rozhodol všetkým svojim občanom dať 1 200 dolárov. Nespravil to zo štedrosti, ale na podporu vlastnej ekonomiky. Rozdávať peniaze v čase krízy totiž neznamená zadlžovať sa, ale hľadať spôsob, ako sa z nej dostať.

Namiesto zhadzovania zodpovednosti na jednotlivcov, vynucovania si pravidiel pokutami, vykrúcania sa z nejasných nariadení či neopodstatneného špehovania občanov by to konečne aj u nás bolo skutočné riešenie pandémie. Nerešpektovanie nariadení epidemiológov je akt zúfalstva a bezradnosti obyvateľov. Sloboda však neznamená zložiť si rúško, ale nebyť nútený voliť si medzi finančným a fyzickým prežitím.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.